basketbalistiek Cassovie Košice. Výborná pivotka strávila na Slovensku prvý a možno aj posledný rok. Dnes odchádza domov. Nevie, či sa ešte vráti, aj keď klub má o jej služby naďalej veľký záujem. Minulotýždenný incident s dvoma extrémistami jej stále nedá spávať.
Média priniesli o incidente väčšinou sprostredkované informácie. Viem, že nerada o svojom zážitku hovoríte. Predsa len, čo sa vlastne v tú nedeľu popoludní stalo?
- Mala som dohodnuté stretnutie s priateľom v Mc Donalde. Z domu som odišla skôr a tak som mu počas cesty písala SMS-ku, či by sa nemohol poponáhľať. Počula som akýsi krik. Otočila som sa a videla som na zastávke električky päť ľudí. Pochopila som, že kričia na mňa. Povedala som im, že neviem po slovensky a išla som ďalej. Vtom som začula za sebou rýchle kroky. Videla som dvoch mužov, ktorí mierili ku mne. Mala som z nich strach. Dala som sa do behu. Oni ma celou cestou, dobrých päťsto metrov prenasledovali. Ešte šťastie, že som dobre trénovaná. Kričali niečo v lámanej angličtine v tom zmysle, že neger, choď domov. Bola som v šoku. Cítila som, že ma chcú dostať. Bežala som krížom cez cestu plnú áut do reštaurácie. Vo vnútri sedeli ľudia, myslela som si, že nevojdú, že mi dajú pokoj. Ale oni išli evidentne po mne. Jeden z nich sa priblížil, vzala som do rúk stoličku, aby som sa bránila. Kričala som, o pomoc, aby zavolali políciu. Potom ich manažér reštaurácie vyhodil. O pár minút prišla polícia.
Oboch útočníkov polícia vzápätí chytila. Nesnažili sa ujsť?
- Polícii som presne popísala ich oblečenie a zjav. Obaja mali na sebe vojenské maskáče, boli vystrihaní, išiel z nich strach. Vôbec sa nepokúšali utiecť. Vracali sa späť na zastávku električky, akoby sa nič nestalo. Mala som pocit, že doslova chceli, aby ich chytili. Bolo zjavné, že ich vôbec nemrzelo, čo urobili, že to mysleli vážne.
Počul som, že nepatríte medzi bojazlivých ľudí. Čo vás tak vydesilo?
- Nikdy som sa s niečím podobným nestretla. Bála som sa, že ma chytia a ublížia mi. Jednoducho to z oboch vyžarovalo.
Vraj ste celou cestou kričali o pomoc a nikto vám nepomohol...
- To ma na celej situácii najviac prekvapilo. Ľudia sa iba prizerali, akoby sledovali televíznu šou.
V Amerike by v takom prípade zakročili?
- Samozrejme. Keď niekto kričí o pomoc, automaticky zareagujú. Nemusia vás poznať, aby vám pomohli. A vôbec nezáleží na tom, akej ste národnosti či rasy.
Vedia o incidente vaši rodičia? Ako reagovali?
- Ocko už nežije. Chcela som zavolať mamke, aby sa to dozvedela odo mňa, nie z médií. Ale rozmyslela som si to. Je dosť vážne chorá, mohlo by jej to ublížiť. Keby o tom vedela, určite by mi prikázala, aby som prvým lietadlom okamžite prišla domov. Nechcem, aby sa trápila. Mamka je to najcennejšie, čo mám. Ale doma to určite predebatujeme.
Obaja útočníci sú vo väzení a čaká ich súd. Hrozí im trojročné väzenie. Je to podľa vás dostatočný trest?
- Nie som Boh, ani sudca, nemôžem teda nikoho súdiť. Určite by takýto čin mal byť potrestaný, ale ja to nechcem ani neviem posúdiť. Či strávia za mrežami rok alebo celý život, nič sa nezmení na tom, čo sa stalo.
Na pojednávaní budete vypovedať ako poškodená. Ste na to pripravená?
- Nie je to nič príjemné, ale nemám s tým problém. To, čo urobili je neprípustné voči komukoľvek. A bolo by dobré, keby si to aj oni uvedomili.
Publicita spojená s incidentom vás na Slovensku zviditeľnila viac ako vaša hra. Nevadí vám to?
- V Amerike zvykneme hovoriť, že aj zlá reklama je reklama. (Smiech)
Klub má pripravenú zmluvu na novú sezónu. Prečo ste ju nepodpísali?
-Klub pripravil dokonca dve zmluvy. Samozrejme, že som pod vplyvom tej skúsenosti začala viac premýšľať o sebe a o mojom pôsobení v Košiciach. Núti ma to rozmýšľať či a za akých okolností som ochotná vystaviť sa podobnému riziku. Záleží na tom, aké podmienky mi klub pripraví.
V stredu ste doma prehrali zápas play off s Nitrou, tým sa sezóna pre vás i váš tím skončila. Cassovii patrí šiesta priečka. Spokojná?
- Nikto nechce byť šiesty, každý by rád zvíťazil. Bol to môj prvý rok v tomto družstve. Obhájili sme vlaňajšie šieste miesto, pritom celý káder sa absolútne zmenil. Málokto očakával, že sa nám to podarí. Väčšina dievčat je veľmi mladá, ešte len zbiera skúsenosti z najvyššej ženskej súťaže. S týmito dievčatami je to dobrý výsledok. Takže nakoniec sme spokojné.
V Cassovii ste mali úlohu lídra. Rešpektovali vás dievčatá?
- Žiaľ, až na niekoľko fráz neovládam slovenčinu a nie všetky dievčatá hovoria po anglicky. Bez komunikácie je to o niečo zložitejšie. Ale myslím si, že ma rešpektovali.
V poslednom zápase ste boli najlepšou strelkyňou družstva. Podľa štatistiky ste jednou z najužitočnejších hráčok. Prezident klubu si pochvaľoval vaše vynikajúce výkony počas celej sezóny. Páči sa mu, že hráte a rozmýšľate tímovo, že nie ste basketbalistka, ktorá keď má loptu, vidí len kôš. Z tohto pohľadu ako hodnotíte sezónu?
- Oh, naozaj? Takýto kompliment som nečakala! V Amerike hrá väčšina dievčat dosť sebecky, len na seba, každá chce dosiahnuť, čo najviac košov. Pre Američanku je kompliment, keď o nej povedia, že je tímovou hráčkou.
V čom je zásadný rozdiel medzi Amerikou a Európou?
- V životnom štýle a ľuďoch. Väčšina mojich priateľov by v Európe, či na Slovensku asi nedokázala žiť.
Prečo?
- Amerika je multikultúrny štát, Američania sú viac otvorení voči iným kultúram, či národnostiam. Spočiatku som mala dosť nepríjemný pocit, že keď som sa niekde objavila, či na ulici, alebo v reštaurácii, všetci na mňa upierali pohľady ako na zjavenie. Nie každý by sa dokázal s tým vyrovnať.
Je veľký rozdiel v mentalite?
- Určite. Mám pocit, že Američania viac držia spolu. Keď sa niekomu niečo zlé stane, vnímame to, akoby sa to stalo všetkým. Mám taký pocit, že na Slovensku skôr platí: Čo ťa netrápi, nehas!
Necítite sa na Slovensku osamelá?
- Samozrejme, chýba mi rodina. Ale som obklopená množstvom priateľov aj mimo basketbalového hriska. Keď sa cítim byť osamelá a mám voľný deň, sadnem na vlak a cestujem za nimi trebárs do Popradu. Tam som sa zoznámila s dievčatami, ktoré tančia hip-hop.
Je hip-hop vaše hobby?
- Milujem tanec a spev. Dokážem sa pri tom neskutočne odviazať. Rada chodím medzi veselých ľudí. Mojím najväčším koníčkom je ale žiť život naplno, so všetkým, čo prináša.
Ako ste sa dostali do Európy?
- Basketbalový tréner na univerzite bol Nemec. Je to skvelý človek, mám ho rada ako vlastného brata. Prežívala som aj slabé chvíľky, keď som chcela s basketbalom skončiť. Len vďaka nemu som to neurobila. Nesmierne ma podporoval, vznikol medzi nami veľmi hlboký vzťah. Každé leto cestoval do Nemecka. Urobil so mnou jednou prezentačné DVD s mojím basketbalovým profilom, ktoré priniesol do Nemecka. Prekvapilo ma, že záujem prejavilo viacero tímov. Nechala som, aby on rozhodol, kde budem hrať. Odporúčal mi Osnabruck. Bol to šťastný ťah, bola som tam nesmierne spokojná. Po výmene vedenia klubu som prestúpila do Lipska. Tam to už bolo horšie. Odišla som do Košíc už v priebehu sezóny.
Čo vás prilákalo na Slovensko?
- Moja agentka. Keď som sa rozhodla z Lipska odísť, hľadala nové angažmán. Ja som chcela ostať v Nemecku, ale ona hľadala iné možnosti. Záujem mali dva tímy jeden v Španielsku, druhý u vás. Dala som na jej radu. Odporúčala mi Cassoviu Košice.
Vedeli ste do akej krajiny idete?
- Nemala som absolútne žiadne informácie. Bol to krok do tmy. Väčšina Američanov vie, kde je Československo, ale ani netušia, že sa rozdelilo, evidujú skôr len Českú republiku. Keď mi povedali, že idem na Slovensko, pýtala som sa, kde to je? Ani moji priatelia nemali poňatia, kde Slovensko leží. Pýtali sa ma, preboha, kde vlastne si? Od agentky som sa akurát dozvedela že je to vnútrozemský štát. Musela som si ho vyhľadať na mape.
Váš prvý dojem na Slovensku?
- Prišla som rovno do Košíc. A hovorím si, hm, aké malé mesto. Bolo horúce leto, všetko sa zelenalo. A keďže som z Južnej Karolíny a mám rada slnko a teplo, bola som spokojná.
Prvá skúsenosť v tíme?
- Mala som pocit, že dievčatá boli nadšené, že do tímu prišla mimoeurópska hráčka. Basketbalistiek inej pleti na Slovensku nehrá až tak veľa. Bola som pre nich exotická.
Čo vás príjemne a čo nepríjemne prekvapilo?
- Až do tej osudnej nedele nemala som žiadnu nepríjemné skúsenosti. Bola som príjemne prekvapená, ako ma v klube prijali. Vlaňajšie Vianoce som trávila doma, v USA. A ani na chvíľu som nezapochybovala, či prídem späť do Košíc. Poznám prípad americkej hráčky z Popradu, ktorá počas pauzy odišla domov a už sa nevrátila. Keby bol nejaký zádrheľ v spolupráci s klubom, keby som sa tu necítila byť vítaná, alebo keby som narazila na nejaký iný vážny problém, s ktorým by som sa nedokázala vyrovnať, asi by som napriek zmluve nenastúpila do spiatočného lietadla.
Zo Slovenska odchádzate s tromi nepríjemnými skúsenosťami. Prvá - že vás napadli pre vašu farbu pleti. Druhá okrem manažéra reštaurácie vám pri incidente nikto nepomohol. Treťou je vážny úraz nosu, ktorý ste utrpeli pri basketbale. S akými pocitmi sa vraciate domov?
- Priznám sa, nebyť incidentu, z Košíc by sa mi odchádzalo ťažko, pretože všetkých priateľov do septembra opustím. Teraz je rozlúčka jednoduchšia. Odchod domov je momentálne to najlepšie riešenie. Chcem však zdôrazniť, že vaša krajina mi ničím neublížila. A zlomenina nosa? Utrpela som ju náhodou pri tréningu. Na rozdiel od tej nepríjemnej skúsenosti, nebol v tom žiaden zámer.
Vrátite sa?
- Ešte neviem. Musím si veci nechať uležať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári