Od prestavby niekdajšej neologickej synagógy na Dom umenia uplynulo práve 50 rokov
Vodná plocha s kolonádou mala pripomínať indický Tadž Mahál
Uplynulo práve 50 rokov od prestavby niekdajšej neologickej synagógy na Dom umenia. Z väčšiny publikácií sa dozvedáme, že projekt prestvby vypracoval "slovenský" architekt Leopold Czihal. Návrh však nebol v celkovej hĺbke realizovaný, lebo ináč by sme ho asi nazývali "socialistickým Tadž Mahálom" a nie bužňou.
L. Czihal sa narodil v Moravskej Ostrave 22. októbra 1898. Teda v oblasti, v ktorej po stáročia žili Nemci, Poliaci a Češi. Jeho otec bol strojvodcom a tak snáď od neho zdedil túžbu po cestovaní. Za 1. svetovej vojny ako dôstojník cisársko-králľovskej armády sa dostal do Talianska. Po vzniku ČSR pochodoval v inej uniforme. Diplom inžiniera-architekta získal v roku 1922 na brnenskej Nemeckej vysokej škole technickej a vzápätí aj mal v kapse technický doktorát. Stavebnú prax získal na severnej Morave. V roku 1933 sa vydal na odvážnu jazdu autmobilom cez Maďarsko, Juhosláviu, Bulharsko a Turecko do Perzie. Tam urobil karieru. Najskôr pracoval v privátnej projektovej kancelárii, ale čoskoro sa vypracoval na riaditeľa všetkej architektonickej a stavebnej činnosti provincie. Projektoval aj pre firmu Škoda. V roku 1938 se vrátil do Československa, ale ešte pred vypuknutím vojny odišiel do Berlína. Zanedlho sa vrátil do Ostravy.
Po vojne prišiel do Púchova, po roku 1948 sa v Spišskej Novej Vsi ujal vedenia projektovej kancelárie Slovenských železorudných baní a tu sa začal zaoberať urbanistickými projektmi. Začiatkom 50. rokov býval v Košiciach a v Stavoprojekte pracoval na rozmanitých úlohách, ktoré sa bez okoľkov realizovali. Napriek dobrodružným stránkam života, v tomto období sa zaradil medzi ukáznených pracovníkov socialistickej projektovej práce, ktorá značne poškodila estetickú hodnotu našich miest. Totiž práve v Košiciach dostal Czihal najviac priestoru k sebarealizácii (obchodný dom na Štrbskom Plese, budova ONV v Gelnici), ale zúčastnil sa aj na rekonštrukcii historických častí spišských niest (Kežmarok, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves). Veru v naposledy spomenutom meste, žiaľ okrem jednej ulice nezostalo skoro nič.
V Košiciach dostal Czihal už spomínanú prácu, prestavbu neologickej synagógy na Dom umenia. Táto stavba bola postavená na základe projektov budapeštianského architekta Lajosa Kozmu, ktorý vyhral konkurz (1927). Bola to monumentálna stavba, ktorá sa vhodne začlenila do svojho okolia a pritom tvorila dominantu západnej čast imesta. Súdobá tlač ju spomínala spolu s budapeštianskou Bazilikou sv. Štefana.
Architektonický návrh prestavby vypracoval Czihal spolu s architektom Gabrinim. Projekty vypracoval architektonický atelier akad. arch. Schwartza. Prístavba však nebola realizovaná podľa pôvodnej predstavy. Z pôvodnej synagógy bol odstránený nartex so stĺpmi. Pod nartexom rozumieme pravouhlú priečnu predsieň na západnej strane bizantských sakrálnych stavieb. Na jej mieste bola vybudovaná vstupná hala a tanečná sála. V priestranstve, ktoré nie je teraz zastavané, mala byť vodná plocha. Priečelie Domu umenia malo byť riešené veľkolepo podľa antických vzorov a vodnú plochu z dvoch strán mala uzatvárať kolonáda. Takto riešenie by bolo pripomínalo Tadž Mahál, ale projekt bol realizovaný v omnoho skromnejšej forme.
Ďaľšie desaťročie našlo Czihalu v Bratislave, na Krajskom stredisku štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Stihol vydať knihu Vývoj stavebných slohov (Bratislava, 1964). V roku 1965 Československo opustil a usadil sa v Augsburgu. Do Nemecka za ním v roku 1968 vycestovali obaja synovia z Bratislavy, tiež architekti. V novej vlasti vypracoval pre augsburskú diecézu mnoho projektov pre renováciu cierkevných stavieb. Zomrel 4. septembra 1974. Pochovaný je na novom cintoríne v Augsburg-Haunstetten.
Mapa, vydaná v roku 1528, na takmer 200 rokov rozhodla o spôsobe mapového zobrazenia Uhorska
Západné Slovensko zobrazili pod dnešný východoslovenský región
V roku 1880 gróf Sándor Apponyi (1844 - 1925) našiel mapu Lazarusa secretariusa z roku 1528. Po tom, čo skôr objavil a predstavil verejnosti mladší variant tejto mapy vydaný v roku 1553. Do tej doby veda toto zobrazenie Uhorska nepoznala. Mapa sa zachovala v jedinom exemplári. Má mierku cca 1 : 1 150 000 a jej rozmery sú 55 x 78 cm. Nachádza sa v Krajinskej Széchenyiho Knižnici (OSZK) v Apponyiovskej zbierke.
Ako bolo zvykom v tých dobách, názvy diel i máp boli siahodlhé. Táto 480-ročná mapa niesla názov: "Mapa Uhorska na štyroch listoch. Zostavená Lazarusom, kedysi sekretárom ostrihomského arcibiskupa, znalým mužom. Prezretá a doplnená Georgiom Tanstetterom Collimitiom, vydaná prvý krát Johannesom Cuspinianom. Venované najurodzenejšiemu Ferdinandovi, kráľovi Uhorska a Čiech, ďalej kniežaťu a následníka trónu Španielov, veľkniežaťu Rakúska atď. Pod patronátom Jeho Výsosti vydáva na použitie kresťanom ingolstadtský matematik Petrus Apianus z Leyssnigu, v roku Pána 1528."
Z tohto latinsko-nemeckého textu sa dozvedáme, že mapu redigoval "vedecky podkutý muž" sekretára primasa Uhorska Tamása Bakócza (1442-1521). Prezrel, opravil a doplnil ju Georg Tanstetter (alebo Tannstetter) Collimitius (1482-1535). Vydal ju Johann Spiessheimer Cuspinianus (1473-1529). Petrus Apianus Bienewitz (1495-1552) ju vyrezal do dreva a vytlačil. Je zaujímavé, že Collimitius ako vydavateľ mal od cisára Maximiliána I. privilégium, ktoré mu zaručovalo, že 5 rokov od vydania mapy ju nesmel nikto iný znovu vydať.
O autorovi mapy sa vie momentálne najmenej. Lazius o ňom píše v roku 1566, že Lázár bol maďarského pôvodu, na inej variante k jeho menu pridáva "titul" deák, čo znamená že vedel po latinsky, ale univerzitné vzdelanie nemal. Jeho spomínaný titul sekretára znamená, že to musel byť svetský človek, teda nie kňaz a mohol pracovať v Uhorskej kancelárii, kde sa v 16. storočí zemepisné názvy používali tak, ako ich Lázár uvádza. Nie je isté, či ide o krstné meno, alebo priezvisko. Padol aj predpoklad, že to mohol byť Michal Rosen, rodák z Trenčianskej župy, ale všetky predpoklady neprekročili rámec výzkumníckych nápadov.
O sekretárovi uhorského primasa vieme málo. Prácu na mape mohol začať niekedy na prelome 15. a 16. storočia. Zrejme túto mapu spomína aj Jacobus Ziegler, ktorý však autora spomína ako Eleazareusa. Je pravdepodobné, že celá práca bola dokončená v roku 1513. Podľa dnešného stavu bádania, k vydaniu mapy došlo v Ingolstadte (Bavorsko) potom, čo Johannes Cuspinianus túto mapu našiel v Budíne. Neskôr bola vydávaná viackrát (1559 Rím, 1566 Viedeň, asi v roku 1570 a v roku 1602 dvakrát v Ríme). Mapa bola vo svojej dobe významným dielom, ktoré skoro na 200 rokov rozhodla o spôsobe mapového zobrazenia Uhorska.
Skladá sa zo štyroch dielov a zobrazuje Uhorsko od poľských hraníc po bosnianske teritóriá. Okrem zemepisných údajov, uvádza aj historické. Napr. miesta turecko-uhorských bitiek a obsadené mestá. Ak sa pozrieme na reprodukovanú výseč, hneď na začiatku môžeme vidieť, popis mapy je realizovaný gotickým písmom. V hornej časti, v strede najdeme Košice (Cassovia), vedľa vľavo nájdeme nápis Sepus, čiže Spiš a od tohto nápisu trošku vľavo a nižšie Levoču (Leu[t]sch[au]). Zhruba v strede nájdeme rieku Slanú (Saio flu[vius]). V dolnej ľavej tretine zas môžeme nájsť tri dnešné stredoslovenské mestá: Kremnicu (Kremnitz), Banskú Štiavnicu (Sche[m]nitz) a ponad: Bystricu (Neusohl). Odtiaľ tečie rieka Hron (Gran Flu[vius]). Celkom dole vľavo je zobrazená Nitra (Nitria). Dnešné mapy su orientované podľa svetových strán, vtedy to tak nebolo, veď na tejto mape oblasti dnešného západného Slovenska sú pod oblasťami dnešného východoslovenského regiónu a pritom ale aj Bardejov je nakreslený nad Košice.
Ak si uvedomíme, že v 16. storočí v Európe boli vydané tri mapy štátov: okrem spomínanej mapy Švajčiarska (1513) a Anglicka (1546) a Lázárovu z hľadiska mierky, kresby a presnosti môžeme považovať za jednu z najdôležitejších mapových zobrazení. (My z mapy uverejňujeme ani nie jednu štvrtinu). Na prvý pohľad je nepresná, vzhľadom na označenie svetových strán. Ale ak však mapu orientujeme podľa toku Dunaja, pred nami sa otvorí veľmi presný zemepisný obraz Uhorska. Najváčšou hodnotou mapy je zobrazenie obcí. Celkovo je ich tam vyznačených 1270.
Na mape nachádzame dobové názvy v nemeckom, latinskom či slovanskom, väčšinou však v maďarskom jazyku. Mapa zobrazuje aj oblasti spustošené v roku 1526 Turkami. Mapa na spodnej časti je ukončená latinským resp. nemeckým popisom dejín Uhorska. Ručne maľovaná mapa teda po prvýkrát zobrazuje Uhorsko i keď sa vie, že musela existovať aj staršia mapa, ale tá momentálne nie je známa.
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
