Vôbec nemá komplexy z toho, že má "hokejový" zadok

Svojím spôsobom je raritou slovenského hokeja. Od začiatku trénuje s chlapcami a hráva s nimi regulérne súťažné zápasy. Má za sebou šesť sezón vo farbách žiackeho chlapčenského tímu HC Košice, a trúfa si aj na juniorskú ligu. So ženami Popradu už stihla získať dve strieborné medaily, s Martinčankanmi dokonca majstrovský titul. Od svojich trinástich rokov je členkou slovenskej ženskej reprezentácie, a zahrala si už i na majstrovstvách sveta. Dnes má Košičanka Barbora Brémová šestnásť rokov, túži po olympiáde, a chcela by to skúsiť s hokejom aj v zámorí.

Brémovci sú hokejová rodina, takže nečudo, že aj v Barboriných žilách prúdi hokejová krv. "Otec hrával hokej za mlada, a dodnes hráva v amatérskej hokejovej lige, môj bratranec je hokejista, hokej hrá aj syn mojej krstnej mamy..." vyratúva Barbora. Ona vzala hokejku do rúk, sotva sa naučila korčuľovať. Keďže po ženskom hokeji v Košiciach už dávno nie je ani vidu ani slychu, nebolo inej pomoci ako z nej urobiť "chlapca". Tréneri neboli proti, lebo ten rozdiel pod hokejovým brnením nebolo vôbec vidieť, ba talentované dievča svojím umením niektorých chalanov strčilo do vrecka. Chcelo to len súhlas zväzu, aby mohlo hrávať aj súťažné zápasy...

"Najmä ten prvý rok pre mňa nebol vôbec jednoduchý. Súperi vedeli, že hrá proti nim baba, tak do mňa išli ešte viac, mysleli si - tú zrušíme," spomína na prvú sezónu. "Ale ani v našom tíme som to nemala ľahké. Tých posmeškov čo som si musela vypočuť. Ale neboli všetci takí, robili to len tí, čo si o sebe mysleli, že sú dobrí hráči, no skutočnosť bola iná. Postupne si však na mňa zvykli, a s väčšinou chalanov sme dobrí kamaráti, najmä s naším brankárom Dušanom."

Na ľade bola rovnocennou členkou tímu, no v kabíne boli trošku iné pravidlá, spoluhráči museli brať ohľad na to, že tam majú babu. "Za tie roky sme si na seba zvykli, takže problém nebol ani pri prezliekaní. Akurát v tom, že po zápasoch som väčšinou musela čakať, kým sa ostatní osprchujú, až potom som mohla ísť pod sprchu. No tréner chlapcov občas aj povyháňal, že sa majú ponáhľať do školy, a niekedy som sa zas poponáhľala ja, a bola som osprchovaná prvá."

Nervy má po otcovi

Barbora hrá na poste obrancu, a ako sama vraví, ten flek je pre ňu ako vyšitý. "Samozrejme, hrala som aj útočníka, ale mne to najviac vyhovuje tam, kde som. Keď som začínala a tréner posielal na ľad hráčov po päťkách, pýtal sa každého kde chce hrať. Ja som si vybrala miesto obrancu, a už som tam zostala. Boli by ste však prekvapený, koľko chlapcov chce byť vzadu. Prirodzene, aj mňa to občas ťahá do útoku, ale vyrazím len vtedy, keď je už rozhodnuté o výsledku, alebo to nie je až taký dôležitý zápas."

Obranca by mal byť poriadny kus chlapa, teda v Barborinom prípade "babizne", aby mal súper rešpekt. "Je to jedno, akú máte postavu, ale myslím si, že ja ju mám k svojmu veku primeranú. Tých šesťdesiattri kíl mi stačí na to, aby som osobné súboje s chlapcami ustála." I keď Barbora priznáva, že s posilňovňou nie je práve najlepšia kamarátka. "Naozaj tam nie som veľmi často, tak raz do týždňa, ale musím povedať, že posilňovanie mám radšej ako behanie. Niektorí mi hovoria, že mám hrubé nohy, a trochu veľký zadok... No a čo? Vôbec z toho nemám komplexy. Myslím si, že je to v poriadku, pretože to mám od korčuľovania. Veď ani chalani nemajú bohvieaké krásne zadky. A aká by to bola žena, čo nemá ani cici ani rici, či nie?" smeje sa mladá hokejistka.

Súbojom telo na telo, čo je v ženskom hokeji zakázané, sa košická tínedžerka vôbec nevyhýba. "Samozrejme, že počas zápasov s chlapcami si niektorí do mňa buchli, ale keďže som od mnohých vyššia, tak som to dokázala na korčuliach ustáť." A nie každý protihráč to prežuje len tak, že ho pokorilo dievča. "Pamätám sa na jeden zápas s Prešovom, ešte niekedy v piatej či šiestej triede. S jedným chlapcom sme si nepadli do oka, a nadávali sme si celý zápas. Na konci mi podal ruku, ale utrúsil, že nabudúce nech si to nedovoľujem. Tak som naňho skočila. Samozrejme, dostal čo mu patrí. Máte nervy celý zápas, a na konci vás ešte niekto takto rozčúli..."

Občas je to aj rozhodca, a Barbora priznáva, že má celkom ostrý slovník nadávok. "Ojojoj! Nervy mám v každom zápase, a keď mi do toho skočí rozhodca, že sa mi nezdá jeho verdikt, tak sa nezdržím. Ale to mám po otcovi, aj on je taký na ľade. A často kričí aj na mňa, keď sa mu niečo na mne nepáči. Ale ja sa nesťažujem. Je lepšie, keď na teba niekto pokričí. U chlapčenských trénerov je to bežné, ale ženský tréner si na svoje zverenkyne nedovolí kričať. To je chyba. Ja trénerovi sama poviem, nech na mňa pokričí, keď niečo urobím zle. Skôr mi to pomôže, ako to, keď každé druhé striedanie počujem, že je to dobré, či nevadí. Aj reprezentačnému trénerovi Karafiátovi som povedala, že má na mňa viac kričať."

Niekedy veru treba, a poriadne. Najmä preto, že sa nevie zbaviť jedného zlozvyku, či skôr hokejovej slabiny. "Som totiž trošku splašená. Ale už nie tak veľmi ako som bola. Stáva sa mi to najmä vtedy, keď mám na modrej možnosť rozohrať. Niekedy si myslím, že súperka je príliš blízko, zľaknem sa jej a pošlem puk od hokejky len tak preč, namiesto toho aby som prihrávkou našla spoluhráčku vo výhodnejšej pozícii."

Barbora síce nepatrí k obávaným "šuterkám" od modrej čiary, ale ani k tým hokejistkám, čo ich strela nedoletí k súperovej bráne. "Myslím si, že mám silu na strelu od modrej. Zopárkrát som tak už skórovala. Pamätám sa napríklad na zápas s Popradom, keď sme prehrávali 3:4, a ja som strelou od modrej deväť sekúnd pred koncom vyrovnala na 4:4. Keď potom na mňa chlapci od radosti poskákali, nevedela som kde som, myslela som si, že mám prinajmenej otras mozgu. Bol to zatiaľ najkrajší gól v mojej kariére. Víťazný gól som strelila aj proti Frýdku-Místku na turnaji v Šumperku. Najviac sa mi darilo asi v šiestej a siedmej triede."

"Striedavo" hrá tretiu sezónu

Kedysi s otcom nevynechala žiaden domáci zápas košického áčka. "Ba chodili sme sa pozerať aj na dorasteneckú ligu. Ale z povzbudzovania som už dávno vyrástla. Teraz si veľmi rada pozriem v telke každý svetový šampionát, z NHL aspoň zostrihy zo zápasov, najmä góly. Z ligových súťaží sa mi však viac páči tá česká ako naša. S otcom sme si radšej pozreli zápas Budějovice - Karlovy Vary ako zápasy Košičanov. Podľa mňa, za to, čo naši hrajú, berú príliš veľa peňazí," bez rozpakov povie Barbora svoj názor. "Aj preto by som bola skôr za finále Trenčín - Skalica. No samozrejme, páčia sa mi aj niektorí naši hráči, ako Gabi Špilár či Rudo Huna. Môžem priznať, že do Gabiho som od detstva platonicky zaľúbená. Prirodzene, že on o tom vie, veď ide len o kamarátstvo," smeje sa sympatická šestnástka. "Ale prim hrajú u mňa najmä obrancovia, ako Andrej Meszároš či Tomáš Slovák."

V Barborinej izbe by ste však márne hľadali plagáty jej vzorov. "Mám tam iba zopár svojich fotiek. Nezbieram ani kartičky hokejistov, mám ich dokopy asi šesť, aj s podpismi hráčov. No každý mesiac si s otcom kúpime časopis ´Pro Hockey´ a čítame si v ňom. Keď píšu niečo zaujímavé napríklad o Crosbym, alebo kto má najtvrdšiu strelu, kto dal najkrajší gól, alebo najlepší bodyček. Vždy ma tam niečo upúta."

Má rada tréningy i zápasy s chlapcami, lebo jej to dá oveľa viac po každej stránke ako ktorýkoľvek ženský "mančaft". "Veľmi by som chcela pokračovať s chlapcami aj v juniorskej súťaži, na prvú dorasteneckú ligu by som si určite trúfla. Náš extraligový dorast je plný, ale keby béčko zapísali do prvej ligy, chcela by som s nimi hrať. Otec povedal, že by ma tam dal, lebo je to pre mňa lepšie ako hrať so ženami." Od zväzu má totiž výnimku. "Mám povolený striedavý štart, že môžem hrať za chlapcov, aj za ženy. Podľa toho, kde si ma vyžiada tréner."

"Striedavo" hrá už tretiu sezónu. Za ženy musela aj preto, aby si zvykla, lebo už od trinástich rokov oblieka dres ženskej hokejovej reprezentácie. Dva roky hrala v neďalekom Poprade, v tíme vicemajstra Slovenska, časť poslednej sezóny v Spišskej Novej Vsi, ale aj v majstrovskom Martine. "Keď chceli, aby som s nimi išla na Ligu majstrov, musela som mať v registračke, že som tam na hosťovaní. Cez prvé kolo sme sa dostali ľahko, ale vedeli sme, že do Moskvy, na finálový turnaj pôjdeme iba na výlet, že od každého dostaneme desiatku a pôjdeme domov." Tak aj bolo. Ruský majster im dal štrnásť gólov, kazašský desať, iba Fínky sa nad nimi zľutovali a uspokojili sa so sedmičkou. "Ale bol to krajší zájazd ako nedávno na majstrovstvá sveta do Lotyšska, lebo v Moskve som toho videla viac."

Babke sa nepáči, ako sa búchajú

Za ženskú reprezentáciu hrá už tretí rok, ale svetový šampionát I. divízie v lotyšskom meste Ventspils bol pre ňu prvý v kariére. Pretože medzinárodné pravidlá hráčke mladšej ako šestnásť rokov štart na majstrovstvách sveta nepovoľujú. "V Lotyšsku sme mali oveľa lepší kolektív ako na iných turnajoch, bola som prekvapená, aká bola s babami sranda. Boli sme uvoľnenejšie ako inokedy."

Azda aj preto, že nik od nich nečakal zázraky. Hovorilo sa o záchrane v "druhej lige" svetového hokeja, a ony boli blizučko k postupu medzi elitu. "Bolo to prekvapenie i pre trénerov. Ja som si myslela, že sa dostanem na ľad vari na desať minút v zápase, a sotva sa stretnem s pukom, ale celý turnaj som hrala pravidelne, v druhej päťke."

Na ich zápasy chodievalo len zopár divákov, čo Barbore celkom vyhovovalo, lebo na väčšiu kulisu nie je zvyknutá. "Ani doma nemám rada, keď je v hľadisku celá moja rodina. Ešte keď tam vidím mamu, otca, trebárs aj babku, ale viac ľudí už nie. Babka síce príde, ale nepáči a jej ako sa tam búchame..." Preto bol pre ňu šokom divácky záujem o súboj s domácim Lotyšskom. "Jedna tribúna bola celá zaplnená. Myslím si, že o ženský hokej je v Lotyšsku väčší záujem ako o mužský. Tí diváci boli super, ale pre mňa bol nezvyk hrať pred toľkými ľuďmi. Idete v šanci a oni na vás pískajú, keď som niektorú zo súperiek buchla, čakala som, že po mne budú hádzať fľaše," hovorí "Kuka" o čerstvých zážitkoch zo svetového šampionátu.

"Kuka, tak ma volajú spoluhráči v Košiciach. Už rodičia s tým začali, ale netuším, ako tá prezývka vznikla. V Martine mi však dievčatá dali prezývku ´Bebe´, ako tie keksy. Ale mne sa celkom páči, je krátka, dobre sa počúva." V národiaku prišla aj o 6-ku, ktorú od začiatku kariéry nosila na chrbte. "Bohužiaľ, musela som si vziať dres s číslom 7, lebo šestka už bola obsadená, má ju Jana Kapustová. Je mi to trošku ľúto, lebo predsa, s tým číslom som hrala odmalička, a už som k nemu prilipla. Neostáva mi nič iné, len počkať, kým Jana v reprezentácii skončí..."

Barbora tam iba začína. A sníva o tom, že v drese s dvojkrížom na prsiach bude raz hrať na olympijských hrách. "Myslím, že to je sen každej hráčky. A chcela by som to skúsiť s hokejom aj za morom. Možno sa mi podarí ísť do Ameriky študovať. Tomáš Slovák, aj so svojím agentom už na nejakej univerzite pre mňa pracujú. Dostať sa na tú školu vraj nebude až také ťažké, ťažšie bude na škole sa udržať. A toho sa trošku bojím," vraví 16-ročná študentka košického športového gymnázia.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári