Spomienky na Laos, ktorý Košičan Vlado navštívil na svojom putovaní po juhovýchodnej Ázii
Keď miestni ochutnali slivovicu, po rozkašlaní sa takmer podusili
Vlani ste sa na tejto strane mohli stretnúť so zážitkami Košičana Vlada, ktoré nazbieral na svojich potulkách po svete. Naposledy to boli spomienky na jeho pobyt v Mjanmarsku, bývalej Barme. V čase, keď na tri časti rozdelené zážitky postupne vychádzali vo "večerníku", bol Vlado opäť na cestách. Absolvoval dovtedy zrejme najnáročnejšiu expedíciu, počas ktorej prešiel Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodžu, Malajziu, Indonéziu a Singapur. Samozrejme, po návrate a primeranej aklimatizácii sa ho opäť požiadali o rozhovor.
Päť týždňov trvajúci zájazd odštartoval na viedenskom letisku Schwechat, odkiaľ skupina Slovákov, medzi nimi šiesti Košičania, odleteli na východ. Po jednom medzipristátí v Istanbule ukončili 12-hodinový presun šiestimi časovými pásmami v Bangkoku. "Tam nás čakal náš sprievodca, ktorý pracoval i študoval v Indonézii, takže aj rozpráva indonezsky. Vyštudoval informatiku, no viac ako počítače ho zrejme baví cestovanie.
Thajsko bolo prvým štátom, ktorý slovenská výprava navštívila. Skalní čitatelia večerníka vedia, že reportáže z tejto krajiny sa na stránkach objavujú so železnou pravidelnosťou. A aj vďaka nim už mnohí poznajú Thajsko napriek tomu, že tam ešte neboli. Preto sa mu tentoraz budeme venovať iba v skratke. "V Thajsku sme strávili štyri dni. Okrem tradičnej prehliadky Bangkoku, počas ktorej sme videli najvýznamnejšie budhistické chrámy, sme absolvovali cestu za domorodým horským kmeňom Chao Khao. Povozili sme sa na slonoch a plavili sa na pltiach." Z Bangkoku nasledoval nočný presun vlakom na sever do mesta Chiang Mai a odtiaľ na západ do Chiang Khong. Leží na hranici z Laosom.
Laos, ktorého oficiálny názov ešte stále znie Laoská ľudovodemokratická republika, je jediný vnútrozemský štát juhovýchodnej Ázie. Leží medzi stredným tokom rieky Mekong a Annamskými vrchmi. Zalesnené pásma pohorí sa dvíhajú až do výšky 2000 metrov, z nich najvyššie vyčnieva vrch Phou Bia (2820 m). Bývalá francúzska kolónia získala nezávislosť roku 1954 a odvtedy nastúpila cestu k socializmu. Aj teraz funguje na tomto princípe, no čoraz viac sa už presadzuje aj súkromný sektor. Rozbieha sa ťažba bohatých nálezísk nerastných surovín cínovej, zinkovej, niklovej a železnej rudy. Laos, ktorý sužuje 50-percentá nezamestnanosť, má málo rozvinutý priemysel a viac sa venuje poľnohospodárstvu. Popri najdôležitejšej plodine, ktorou je ryža, sa pestuje káva, bavlník, čaj a tabak.
"Časť obyvateľstva sa zaoberá nelegálnym pestovaním maku a pašovaním ópia. Laos sa v neoficiálnych štatistikách pokladá za tretieho najväčšieho exportéra ópia vo svete a husté hory na severe a západe sú považované za časť neslávne známeho Zlatého trojuholníka. Pestovateľom maku sú v týchto oblastiach takmer výhradne horské kmene." O ich príslušníkoch sa občas hovorí aj ako o ľuďoch nie tretieho ale štvrtého sveta. Horali nemajú svoj štát ani neovládajú jazyk štátu, na ktorého území sa nachádzajú. Ich životná úroveň je v mnohých prípadoch stovky rokov za modernou civilizáciou. Od mestečka Muang Sing, ktoré bolo v 60. rokoch najvyhlásenejším ópiovým trhom v Zlatom trojuholníku, stačí prejsť pár kilometrov do džungle a človek sa o tom môže presvedčiť na vlastné oči.
"Keď sme sa loďami preplavili cez Mekong na laoskú stranu, víza a fotky nás stali 30 dolárov. Keďže celý Laos je hornatý a budovanie ciest zložité, na presun sa využíva rieka Mekong. Aj nás čakala prvá cesta splavením 300 km po jej toku. Využili sme na to neveľké no veľmi rýchle motorové člny. Každý z nás dostal ochrannú prilbu a záchrannú vestu." Hoci Slováci očakávali pokojnú plavbu, nebola to žiadna výhliadková jazda. Člny sa totiž kĺzali po hladine obrovskou rýchlosťou. Stačí si len uvedomiť, že 300 km absolvovali za 6 hodín, teda za hodinu až 50 km. Navyše, istý čas vyplnili krátke zastávky na tankovanie paliva a jedna väčšia na občerstvenie. Vlado odhadol, že miestami leteli po hladine sedemdesiatkou...
Keďže už bolo po období monzúnových dažďov, prúd rieky bol pomerne pokojný. Iné je to od mája do septembra, kedy hladina Mekongu, štvrtej najväčšej ázijskej rieky, stúpne aj o 10 metrov. Vtedy zaplavuje všetko v okolí toku a na poľnohospodársku pôdu prináša živiny. Tie sú veľmi dôležité, lebo až 60 percent obyvateľstva žije v povodí Mekongu a živí sa pestovaním rôznych plodín. Navyše, rieka je bohatá na ryby. "Počas splavovania sme pozorovali dedinky, kam ešte poriadne neprenikla civilizácia. Mnohé horské kmene sa živia výlučne výrubom stromov, lebo drevo je jedným z dôležitých vývozných artiklov Laosu. Najmä tantalové, ebenové a teakové. Tak, ako u nás kone a traktory, sa na jeho sťahovanie k rieke používajú slony. Viaceré sme videli aj vo voľnej prírode. Laos je jedným z mála miest na svete, kde ešte žijú divoko. Preto sa mu hovorí krajina miliónov slonov."
Po piatich hodinách plavby dorazili Slováci do kráľovského mesta Luanprabang, považovaného za najkrajšie v juhovýchodnej Ázii. Kvôli množstvu historických pamiatok je celé zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Aj preto je jedným z mála miest v Laose, kde možno stretnúť turistov. Okrem chrámov, podľa niektorých výpočtov je ich 32, stojí za videnie veľké trhovisko, kráľovské múzeum a francúzska koloniálna architektúra.
"Po vylodení batožiny z lodí a ubytovaní v hoteli sme šli ochutnať miestne špeciality. Väčšinou ryby, ochutené špeciálnymi koreninami. Na druhý deň sme absolvovali prehliadku niektorých miestnych chrámov. Samozrejme, všade bolo treba platiť, spolu ma vstupné vyšlo asi na 15 dolárov." Nemenej zaujímavá bola návšteva bývalého kráľovského paláca. Okrem množstva chrámov stoja za zmienku udržiavané záhrady s jazierkami a rozmanitými druhmi stromov a kvetov.
"Ďalšou atrakciou v Luanprabangu bola tzh. hora Budhov. Na vrchol viedlo 320 schodov a celý komplex bol posiaty množstvom sôch Budhu v rôznych polohách. Už dole pod kopcom sa dali kúpiť vtáčiky v klietkach, ktoré sa mali na vrchole vypustiť. Podľa tradície, kto si vtedy niečo zaželal, splní sa mu to. Ja som si vtáčika, podobného stehlíkom, nekúpil, ale jedna z členiek nášho zájazdu áno a potom ho hore pustila. Nebolo to drahé a tých vtáčikov tam poletovali stovky."
Slováci navštívili aj budhistický komplex Pussy. Vybudovaný bol kvôli údajnému odtlačku nohy Budhu, ktorý tam na svojich potulkách zanechal. Podobných chrámov sú v juhovýchodnej Ázii tisíce, väčšina kvôli vlasu z hlavy Budhu. Rozšírené sú hlavne na Srí Lanke či v Indonézii. Je otázne, či sú z jednej hlavy. Ak by tie vlasy niekto podrobil rozboru DNA, možno by vyšlo najavo, že patria viacerým ľuďom... "Po prehliadke toho množstva chrámov sme sa šli do džungle trochu zrelaxovať. Bola tam nádherná flóra. Odfotili sme sa pri viacerých pre nás netradičných rastlinách, napríklad pri vianočnom kaktuse. Kým na Slovensku ho poznáme z črepníkov, tam sme jeden našli vysoký asi sedem metrov." Zážitkom bolo aj kúpanie v jednom z vodopádov komplexu Kuang Si.
Košičan Vlado má spoločenskú povahu a na potulkách svetom sa rád prihovára miestnym obyvateľom. Ani v Laose sa nesprával inak. "Keď som zbadal rodinku, ako v parku relaxovala a niečo oslavovala, hneď som sa k nim prikmotril a dali sme sa do reči. Boli zrejme z nejakej lepšej vrstvy, lebo vedeli po anglicky. Popíjali čosi zo žltej bandasky, pôvodne od oleja, tak som si s nimi pripil. Bola to nejaká miestna 40-percentná pálenka, asi z ryže. Môj svat, ktorý so mnou cestoval, mal našu 52-ku slivovicu. Dal som im ju ochutnať a tak sa rozkašľali, že sa skoro podusili..."
V blízkom okolí kráľovského mesta sú turisticky atraktívne aj výlety k budhistickým jaskyniam Pak Ou. Na sever od Luangprabangu žijú v okolí miest Muang Xai a Muang Sing horské kmene Hmongov, ktorých možno navštíviť s najatým sprievodcom. Na rozdiel od susedného Thajska, sú laoskí Hmongovia nedotknutí masovou turistikou a ich na návšteva preto nevyzerá ako pobyt v "ľudskej zoo". Tieto výlety organizujú cestovné kancelárie v Luangprabangu a sú lepším variantom, ako sa vydať do kopcov na vlastnú päsť. Kriminalita je v Laose nízka, no zablúdiť v pralese sa dá už po niekoľkých kilometroch chôdze aj vyšliapaným chodníkom.
"V celom Laose je veľmi členitý terén, takže vybudovať poriadnu cestu je veľký problém. Naraziť na asfaltku mimo miest bolo doslova raritou." Slováci si nekvalitných ciest užili dosť. Pri presune z Luangprabangu do Vientianu sa im nepodarilo zohnať letenku, stála by asi 150 dolárov, takže cestu do hlavného mesta museli absolvovať v autobuse. Trvala 10 hodín a hoci nebola pohodlná, Slováci si nesťažovali. Spoza okna autobusu spoznali okolitú krajinu určite viac, ako by mali možnosť za hodinku z výšky niekoľkých kilometrov.
"Keď sme po celodennom trmácaní dorazili do Vientianu, večer sme sa šli pozrieť na vystúpenie tzv. bábkového divadla. Herci vystupovali v typických bohato zdobených krojoch, znázorňujúcich rozprávkové postavy. Hlavne rôznych kráľov a démonov. Keďže sme nič z laoštiny nerozumeli, pôžitok sme mali akurát vizuálny." Na druhý deň absolvovali Slováci prehliadku všetkých dôležitých stavieb. S prekvapením zistili, že Víťazný oblúk nemajú iba Parížania, ale aj Laosania.
V čase americko-vietnamskej vojny zasiahol tento konflikt aj Laos. Ľudia žili v dierach a jaskyniach v džungli, ktorá jediná ich dokázala ukryť pred náletmi lietadiel. "Počas vojny zhodili Američania na Laos približne tri milióny ton bômb. Doteraz je v džungli množstvo nevybuchnutej munície, ktorá aj po toľkých rokoch produkuje nových mrzákov. Zrejme aby sa trochu rehabilitovala, americká vláda po vojne veľkodušne venovala Laosu cement na výstavbu letiska. Miestni politici však rozhodli inak. Cement použili na výstavbu Víťazného oblúka. Má symbolizovať víťazstvo nad imperializmom." Je to údajne nádherný komplex plný parkov a jazierok. Mimochodom, Laosania neskôr letisko postavili, no z iného cementu. Možno sovietskeho....
Okrem Víťazného oblúka navštívili Slováci aj niekoľko pagod, chrámov, Múzeum revolúcie a Budhov park Xieng Khuan so zbierkou moderného budhistického a hinduistického umenia. Na viac im neostal čas. Aby dodržali harmonogram cesty, čakal ich letecký presun do Vietnamu. Čo videli v Hanoji a aké zážitky si odtiaľ priniesli, o tom sa dočítate v niektorom z najbližších vydaní.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
