Keď príde do knižnice, po hodine sa začne obzerať po dievčatách

Historik, spisovateľ a publicista Pavel Dvořák si pred pár týždňami našiel cestu do Košíc vďaka burze starožitností na pozvanie známeho košického starožitníka Karola Linharta. S manželkou Danielou tu predstavili aj jej najnovšiu knihu Kôň a človek. P. Dvořák, ktorého Slováci dobre poznajú najmä vďaka televíznym seriálom Stopy dávnej minulosti aj Putovanie stáročiami, si počas pobytu v Košiciach našiel čas aj na krátky rozhovor, v ktorom nám o sebe prezradil všeličo zaujímavé.

Už počas strednej školy mu bolo jasné, že sa chce venovať histórii. Preto sa rozhodol ísť študovať dejiny na vysokú školu. "Dejiny ma dostali cez knižky. Začal som čítať Troch mušketierov, neskôr knihy od Jiráska a bolo mi jasné, že dejiny sú úžasné. Tak som ich šiel študovať a túto moju naivnú predstavu mi na škole hneď vytĺkli z hlavy," prezradil s úsmevom.

Históriu totiž študoval v čase, kedy dejiny dostávali doslova "na frak". "Bol v tom neuveriteľný chaos a nikomu - ani profesorom - nebolo jasné, čo platí a čo nie. V rokoch 1956 - 1957 nás na 2. ročníku učili dejiny KSČ, ktoré už ale o rok na to neplatili. Mali sme aj politickú ekonomiku, ale tá už v roku 1958 neplatila. Na štátniciach nám dávali diferenčné otázky, kde šlo o to, čo platí a čo nie. Tým nás už definitívne zblbli a ja dodnes netuším, či sa mali kulaci ´rozkulačovať´, alebo nie," smeje sa.

Dejiny poskytujú pri interpretácii veľa priestoru, do toho sa však P. Dvořák zatúlať nechce, lebo v ňom možno ľahko zablúdiť. "Ja som si zvolil inú metodiku. Mne ide o príbeh a na jeho pozadí rozprávam o dejinách. Aby som bol úprimný, pojem interpretácia dejín mi pripadá dosť podozrivý... Veď historik je načo? Historik je tu na to, aby skúmal a oznamoval verejnosti, čo vybádal a nie aby interpretoval. Lebo to bude zákonite skreslené. Pri príbehoch nepotrebujem nič, stačí mi len ten príbeh. A tých sú dejiny plné. Veď každý z nás má svoj príbeh. Takto to bolo vždy a takto bo bude, kým tu bude ľudstvo. V podstate sa dá povedať, že takáto metodika rehabilituje dejiny, lebo v posledných rokoch boli strašne zovšeobecňované. V časoch, keď som ich ja študoval, sme sa roky vôbec neučili! A mená? Učiť mená kráľov? V žiadnom prípade, lebo to bolo v tom čase veľmi podozrivé..."

Nie od začiatku však bolo P. Dvořákovi jasné, že sa chce na dejiny dívať prostredníctvom príbehov, ktorých sú plné. "Po škole som robil novinára, pretože o štúdiu dejín som stratil všetky ilúzie. Dokonca v Košiciach som tri roky pôsobil ako redaktor. Spracovával som rôzne príbehy a veľmi ma to bavilo." V roku 1967 sa vrátil so Bratislavy, kde sa zoznámil s bývalým mestským archivárom Ovidiom Faustom. "Vodil ma po Bratislave a rozprával mi o tomto meste, aké bolo v roku 1919, kedy sa stalo súčasťou Československej republiky. Ja som tieto jeho rozprávania začal uverejňovať ako príbehy, malo to neuveriteľný úspech a vtedy som spoznal, že dejiny majú úžasný náboj. Potom som sa ako novinár čoraz častejšie vracal k témam z dejín, až sa zo mňa nakoniec stal historik."

Príbehov, o ktoré sa môže oprieť, je v histórii ľudstva nekonečné množstvo. "Lenže sú stratené a treba ich pohľadať. Ja hľadám všade. Kto mi ponúkne príbeh, je môj kamarát." Ak už na dobrý príbeh narazí, to nestačí. "Všetko ostatné je otázka štúdia. Napríklad keď chcem hovoriť o Košickom zlatom poklade, naštudujem si stavovské povstania, celú situáciu v tomto meste a históriu mincí... Je to veľmi pracné, ale keby to tak nebolo, tak by to mohol robiť každý."

Dopátrať sa pravdy v snahe o to, aby jeho príbehy boli čo najvernejšie, je ťažké. "Asi sa to ani nedá. Človek môže ostať stáť pod vrchom, ktorý sa volá pravda a čím vyššie sa dostane, tým lepšie. Ale na vrchol sa nedostane nikto. Preto nemám právo tvrdiť, že to tak alebo onak bolo. Môžem len hovoriť, že to takto mohlo byť..."

Začal to Svätoplukov hrob

To, že príbehy P. Dvořáka dostali aj televíznu formu, chcela náhoda. "Jeden pán totiž napísal zlý scenár a za mnou prišli z televízie, či by som nevedel napísať taký, ktorý by sa dal použiť. Malo to byť o Veľkej Morave. Vravím si - ako by sme mali spraviť film o všetkom, čo Veľká Morava zahŕňa? Tak som navrhol - poďme hľadať Svätoplukov hrob. A začali sme hľadať. Rovno mi ponúkli, či ja nechcem byť ten, kto bude aj pred kamerou hrob hľadať a ja som súhlasil. Nakoniec z toho boli dva filmy a ľuďom sa to veľmi páčilo. Aj keď ja sa priznám, že keď si to dnes pozriem, tak sa na tom smejem. Potom mi ponúkli ďalšie podobné filmy, chytil som sa toho a už sa ma v televízii nezbavili," prezradil s úsmevom.

Keďže televízne seriály Stopy dávnej minulosti aj Putovanie stáročiami sa stali veľmi populárnymi, P. Dvořák je často označovaný za popularizátora slovenskej histórie. "Veď to je strašné slovo, ktoré je ťažko vysloviť! Na škole nás učili - varujte sa pred popularizátormi, plagiátormi a kompilátormi. Preto nie som rád, keď ma ktosi označuje za popularizátora. Celý úspech týchto seriálov spočíva v tom, že ľudia majú radi príbehy. Veď to platí od najstarších čias, kedy si ich ľudia rozprávali či spievali pri ohni. No a druhá vec je, že Slováci sú hladní po vlastných dejinách. Zistili, že aj my máme zaujímavé dejiny. Lebo v tomto to majú dejepisci jednoduché - z histórie sa vždy zachová len to najzaujímavejšie, všetko ostatné ostáva zabudnuté. No a ľudia majú radi zaujímavé dejiny, ja som ten, kto im ich ponúka, tak zrejme majú radi aj mňa," smeje sa.

Neraz sa mu stáva, že ho na ulici ktosi pristaví a začne sa ho na všeličo vypytovať. "Nedávno sa mi stalo, že mi jeden pán vraví - to som rád, že vás vidím živého. Tak mu na to vravím - aj ja som rád, že ma vidíte živého. Hehe. Raz mi moje príbehy pomohli dokonca aj pri dopravnom priestupku. Policajti sa ma pýtali, ako to vlastne bolo s tými bosorkami... No a potom boli veľmi vľúdni..."

Už na strednej škole mal dejepis rád, no tvrdí, že vtedy bol oveľa ľahší a vraj doslova smiešny. "To boli 50-te roky, veľa nás toho neučili. Keď sme v deviatke mali záverečné skúšky, dostal som otázku zo súčasnosti a začal som neuveriteľne tárať, no nikto ma dlho nezastavil. Vraj sa im to páčilo a zrejme už vtedy som si uvedomil, že dokážem zaujať."

Dejiny mal rád bez ohľadu na to, či ho na dejepise čosi naučili alebo nie. "Mal som za sebou prečítané knihy, očaroval ma film Cisárov pekár a pekárov cisár. Vďaka nemu som sa dozvedel mnoho o Rudolfovi II. História dokáže byť aj veľmi zábavná. V stredovekej kronike som našiel anekdotu. Na dvore Mateja Korvína bol raz jeden človek, ktorý nevedel písať a čítať. Šiel okolo neho šľachtic a zabučal na neho, čím chcel povedať, že je nevzdelaný ako vôl. Lenže prišla vojna a ten neznalý zajal toho šľachtica. Zašil ho do volskej kože a povedal mu, nech si teraz bučí koľko chce..."

Ako historik sa spolupodieľal aj na príprave učebníc dejepisu. Musel teda rátať s tým, že sa nájde nemálo žiakov, ktorí sa budú na jeho dielo pozerať s vysloveným odporom. "Mojim prvotným cieľom bolo obhájiť to, čo som napísal, pretože učebnica dejepisu je kolektívne dielo, veľa ľudí do toho má čo povedať, musia sa robiť kompromisy. Tvorba učebníc nie je radostná záležitosť, je tam priveľa pravidiel, ktoré treba napĺňať a ktoré nenechávajú žiadny priestor... Oveľa radšej som zostavoval dejepisné čítanky. Ale aj pri nich som demokrat - ak sa niekomu dejepis páči, nech ich číta, ale ten komu to nič nehovorí, nech im radšej dá pokoj."

Má rád rodinu a koníky

P. Dvořák si v roku 1991 založil vydavateľstvo RAK, ktoré sa zameriava najmä na historizujúcu literatúru faktu. Práce má teda viac než dosť, keď si nájde voľný čas, venuje ho rodine a zvieratkám. "Radi chodíme jazdiť alebo ak nie je čas, tak chodíme koníky aspoň pohladkať... Máme dokonca aj jedného somárika," prezradil s úsmevom. "V lete chodíme splavovať rieky, v zime lyžovať a na rôzne výlety po Slovensku. Práve cestou do Košíc sme s manželkou plánovali, kde všade sa vyberieme, keď už bude lepšie počasie..."

Z prvého manželstva má dve deti - syn je fotograf, dcéra novinárka. S druhou manželkou majú 20-ročného syna Pavla, ktorý študuje čínštinu a španielčinu na vysokej škole v Olomouci. "Dostal sa k tomu cez karate. Potom mal priateľku, ktorá ho priviedla k rôznym východným náboženstvám a filozofiám. Takže sa do toho zahĺbil, začal chodiť do jazykovej školy na čínštinu a nakoniec sa rozhodol, že to bude študovať a odíde do Číny..." Okrem Pavla majú aj 18-ročnú dcéru Katarínu. "Tá ešte nevie, čo by chcela robiť, ale vyzerá to že príde sem do Košíc študovať veterinu."

Druhá manželka P. Dvořáka je historička, čo sa mu niekedy náramne hodí. "Keď čosi neviem, ona mi poradí. Ona je totiž oveľa múdrejšia ako ja. Ona je ´naozajstný´ historik, ktorý skoro ráno zalezie do archívu a sedí tam až do večera. Keď už archív zatvárajú, tak odíde do knižnice, lebo tá je otvorená až do deviatej a ďalej študuje tam. Ja keď idem do knižnice, tak sa už po hodine začnem obzerať po dievčatách, ktoré tam sedia. Hehe. Aj v histórii som novinár-reportér, ktorý nerád sedí nad knihami a spismi. Viac si dokážem vziať z rozhovorov, z pohľadu na krajinu okolo mňa či z obrazov... Ak pri študovaní toho, ako to naozaj bolo, upadnem do rozpakov, tak utekám k manželke. Od nej dostávam spoľahlivé informácie rovno z prvej ruky," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 13. máj 1937

Znamenie: Býk

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: druhý krát ženatý, štyri deti

Ukončené vzdelanie: Filozofická fakulta UK

Relax: koníky

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Tmavé oči - otvory do duše

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári