Keby mala hoci aj deväť detí, všetky by mali vážne poškodenia
Ivetka a Alenka sú sestry. Jedna bude mať 28, druhá 26 rokov. Vzrastom, vzhľadom i zmýšľaním sú možno na úrovni žiačok prvého stupňa základnej školy. Ich mama Helena Kočtuchová niekoľko rokov predtým, ako ich čakala, prichádzala v zamestnaní do styku s chemikáliami. Napriek rizikovému pracovisku dúfala, že to v budúcnosti na jej prípadné tehotenstvo nebude mať vplyv. Keď prvé dieťa skutočne čakala, prenasledovala ju síce predtucha, že by sa práca s chemikáliami mohla na dieťatku negatívne odraziť, ale zároveň verila, že obavy sú zbytočné a všetko dobre dopadne. Stalo sa to prvé. Osud sa na rodine kruto podpísal...
"Gynekologička v Bardejove ma od prvej chvíle upozorňovala, že moje tehotenstvo bude rizikové. Otázny mal byť podľa nej aj zdravotný stav dcérky, ktorú čakám," rozhovorila sa pani Helena. "Keď som bola asi v ôsmom mesiaci, presťahovala som sa za vtedy ešte priateľom, dnes manželom Igorom, do Košíc. Zmenou bydliska som zmenila i ženskú lekárku. Nová, v Košiciach, ma na rozdiel od bardejovskej upokojovala, že tehotenstvo prebieha v poriadku a narodí sa mi krásny, veľký, zdravý chlapček! Tak veľmi som jej slovám verila..."
Dievčatko videla až po týždni
Keďže bábä ležalo v maminom bruchu priečne, normálny pôrod neprichádzal do úvahy. Na svet mu museli lekári pomôcť cisárskym rezom. Hneď, ako ho z maminho tela vybrali, povedali jej akurát to, že má dcérku, ktorej hmotnosť je 2,73 kg. A zobrali ju preč. Bez toho, aby ju matke niekto ukázal. "Malú mi nikto nepriniesol päť dní, i keď prsníky som mala naliate mliekom, takže od prvej chvíle som ju mohla kojiť. Až po takmer týždni prišiel ku mne detský lekár, aby mi opatrne povedať zlú zvesť: dcérka má mikrocefalus, tzv. Dubowitzov syndróm. Jazykom medicíny povedané, má abnormálne malú hlavu a k tomu na temene asi na poldruha centimetra otvorenú fontanelu." Mama Helena netají, že keď jej po rozhovore s lekárom prvýkrát priniesli dcérku na kojenie, pri pohľade na jej hlávku, ktorá vyzerala ako hruška, nedokázala udržať slzy. Koľko plakala, nevie. Až keď sa trošku upokojila, povedala si: ´musíš sa s tým zmieriť. Je to tvoje dieťa a tvojou povinnosťou je urobiť všetko, aby prežilo a žilo.´
Ľahké to však nebolo. Malá Ivetka nevedela jesť, nedokázala ťahať z prsníka. Darmo ju mama otáčala naľavo, napravo. Až keď prišla z nemocnice domov, suseda zdravotná sestra - učila jej dcérku papať. "Postupne sme s jedením začali robiť pokroky. Nie však s plienkami. Tých som sa nezbavila päť rokov. Tak dlho Ivetke trvalo, kým sa naučila ísť na normálny záchod... Oproti iným deťom výrazne meškala aj s prvými krokmi ."
Po asi roku a pol pani Helena znovu otehotnela. Keďže s chemikáliami už nepracovala, tehotenstvo si užívala a tešila sa na druhé bábätko. Lekári boli v prognózach celkom optimistickí. Aj keď vývoj bábätka bol o trošku pomalší ako by mal byť, ešte to nemuselo nič znamenať. Alenka sa narodila predčasne. Keď prišla na svet, mala dve kilá a 20 dekagramov. Ani ona nevedela jesť, a tak si pri prepustení z nemocnice pani Helena niesla domov ani nie dvojkilový ružový batôžtek. Lebo dcérka aj z toho mála, čo mala pri narodení, schudla. Horšia ako malá hmotnosť bola diagnóza. Aj toto dievčatko malo mikrocefalus. "Alenka má i ďalšie ťažkosti. Nemá napríklad rovnako dlhé ruky, vykrivené koleno jej zhoršuje chôdzu. Je tiež podstatne nervóznejšia ako jej staršia sestra. Keď na ňu ´prídu nervy´, búcha sa po tele alebo po nás hádže, čo jej príde pod ruku. Na rozdiel od Ivetky, plienky prestala nosiť ako dvojročná. Vie tiež rozprávať, čo staršia dcérka takmer nedokáže. V podstate však majú obe deti takmer rovnaký osud." Hoci by čosi také mohlo byť pre manžela a otca situáciou, s ktorou sa nedokáže vyrovnať, manžel Igor rodinu neopustil, stále bol a je oporou.
Ani tretie tehotenstvo nevyšlo
Mať zdravé deti, to je túžba všetkých párov, ktoré sa rozhodnú dať život potomstvu. Aj manželia Kočtuchovi dúfali, že keď to skúsia po tretíkrát, možno sa im narodí dieťa bez akéhokoľvek hendikepu. Lekárka ich prianie podporila. S tým, že keby testy ukázali niečo negatívne, vždy sa dá pôrodu zabrániť.
"Aby bola istota čo najväčšia, na pozorovanie ma poslala do nemocnice v Bratislave. Koľko som tam bola, už si presne nepamätám. Po návrate do Košíc som išla v siedmom mesiaci na cisársky rez, lebo vyšetrenia naznačovali, že aj toto dieťa by bolo postihnuté. Po narodení sa pravda potvrdila. Dievčatko malo otvorenú pravú mozgovú komoru. Vtedy mi lekári podviazali vaječníky, otehotnieť už teda nemôžem. Muselo sa to spraviť, pretože, keby som mala hoci aj deväť detí, podľa lekárov všetky by mali vážne poškodenia. Dôvod? Manželove a moje gény sa vraj absolútne nezhodnú." Ako je to možné, to si pani Helena nevie vysvetliť. Veď nie sú v žiadnom rodinnom ani príbuzenskom spojení. Dokonca každý z nich pochádza z inej časti Slovenska. Ona od Starej Ľubovne, manžel zo Slanca. A predsa sa geneticky nevedia dať ich bunky vhodne dokopy.
Osudu nerozkážeš, buď sa s ním zmieriš alebo... "Mne trvalo asi pol roka, kým som sa ako - tak vyrovnala s týmto dvojnásobným hendikepom. Rovnako aj manžel. Napriek tomu sme ani jediný raz, i keď nevieme, ako dlho budú dcérky žiť, nezauvažovali nad tým, že by sme sa ich zbavili a strčili do ústavu. Alebo by sa použila injekcia, ako to navrhol jeden lekár, a bolo by po bremene..." Podľa rodičov Kočtuchových, keď už sú dcérky tu, nie je podstatné, či budú chodiť alebo nie, či budú rozprávať alebo nie, či budú mamu a otca vnímať alebo nie. Podstatné a rozhodujúce je, že sú to ich deti a majú právo na život.
Ľahké to vonkoncom nie je, ale dá sa to zvládnuť. Časom sa mama naučila všetko, čo dcérkam uľahčí život. Ešte aj to, čo môžu zjesť a čo nie. Trepanky, teda strapačky s kapustou, musela napríklad vyradiť z jedálnička, nevedia ich pohrýzť, dusia sa nimi. Najmä Ivetka, ktorá má okrem iného aj problémy s chrupom. Na jedinom stretnutí u stomatológa jej museli vytiahnuť 10 zubov. Teraz sa jej robí protéza. Či sa s ňou naučí jesť, je však otázne.
"Aspoň že Alenka nemá so zubami problémy. Ju však trápi to, že chce mať priateľa, aj bábätko, o ktoré by sa starala. Darmo jej vysvetľujem, že to asi nebude možné, lebo jej zdravotný stav je zlý a v tehotenstve alebo pri pôrode by mohla aj zomrieť. Nie! Nie!, oponuje. Po susedoch s obľubou vyhlasuje, že ona bude mať frajera. Istý čas dokonca tvrdila, že je tehotná. Tí, čo ju nepoznajú, jej aj uveriť mohli, tak vážne to hovorila. Po susedoch vôbec rada chodí. Najmä tam, kde je Janíčko, ktorý sa jej páči." Keď sa nedá ísť von, pozerá televízne vysielanie, počúva muziku alebo sa hrá s plyšovými hračkami. Tie sú jej najobľúbenejšie. Ivetka sa najčastejšie venuje bábikám a kočiariku. Alebo sa motká pri mamke v kuchyni. Vonku sama takmer nechodí. Zato Alenku, keď je dobré počasie, doma nemožno udržať, je to doslova neposedné čertisko.
I vážna vec, ktorá sa v rodine Kočtuchových nie tak dávno stala, je spätá s Alenkou. Raz, keď išla od babky domov, za bieleho dňa ju prepadli rómski chlapci. Zatiahli ju kdesi za budovu školy a aby sa im nebránila, hlavu jej udierali o mreže na okne. Aj na zem ju zvalili a kopali do nej. Možno tam sa začali bolesti hlavy, na ktoré sa v poslednom čase dosť sťažuje. Zobrali jej zlatú retiazku, prívesok, náušnice, mobil. Spočiatku síce chceli, aby sa vyzliekla, aj gombíky na blúzke mala potrhané... Našťastei, skončilo sa to len odreninami a modrinami, k najhoršiemu nedošlo, jeden z nich mal predsa len viac rozumu ako ostatní a zastal sa jej.
"Prípad vyšetrovala kriminálka, lebo Alenka vedela policajtom presne popísať, čo sa stalo a ako. Aj, že pri útoku postrácala papiere, ktoré mala pri sebe, a tie sa na mieste činu skutočne našli." Práve preto, že Alenka je spoločenský typ, toto nebola jediná takmer tragická situácia. Pomerne bežné sú výsmechy okolia, pokrikovanie, kameňovanie, vulgárnosti "Žijeme síce v 21. storočí, otvára sa nám svet, cestujeme, spoznávame cudzie krajiny. Ale ľuďom, ktorí sú iní ako väčšina, sa stále s obľubou posmievame alebo im spôsobujeme fyzickú či psychickú bolesť. Tolerancia je pre niektorých stále neznáme slovo. Aj na Alenke, i keď je mentálne zaostalá, prepad počernými chlapcami zanechal negatívny vplyv. Dosť dlho sa bála ísť sama von, odvážila sa len s manželom či so mnou."
Najviac bolí krutosť okolia
Pani Helenu správanie okolia k dcérkam bolí a dosť si kvôli tomu aj dnes poplače. Pokiaľ sú kruté deti, snaží sa ich sama pred sebou ospravedlniť, že sú také preto, lebo nič nechápu a rodičia im nič nevysvetlia. Čo však urobiť, ak má rovnaký prístup dospelý? "Cestovali sme autobusom. Ivetka sa hrala s polorozbitým autíčkom. Medzitým sa prihovárala jednej panej. Dáma v rokoch ju však povýšenecky ignorovala. Vari nevie, že Pán Boh je nenáhlivý, ale pamätlivý? A že tomu, kto sa nám posmieva, sa o pár minút môže ešte čosi horšie prihodiť? Na to by sa nemalo zabúdať...", zdôraznila mama Helena.
Okrem ľudskej zloby prenasleduje rodičov Kočtuchových strach z toho, dokedy budú dievčatá žiť. Lekári sa v názoroch rozchádzali. Poniektorí dokonca tvrdili, že sa možno ani jedinej sviečky na narodeninovej torte nedožijú. To našťastie, nevyšlo. Stať sa však môže kedykoľvek čokoľvek. Trebárs aj opak, teda, že ich dievčatá prežijú.
"Môj zdravotný stav nie je najlepší. Občas sa stane, že odpadnem. Raz som sa takto zložila v autobuse do uličky medzi sedadlá. Dievčatá, ktoré boli vtedy so mnou, začali kričať ako najsilnejšie vedeli... a ja som skončila v nemocnici." Lekári pani Helenu ratovali už niekoľkokrát. Hlava rodiny je tiež dosť utrápená, lebo, ak chce všetkých uživiť, musí sa obracať. "Keď nám bude súdené definitívne odísť, kto sa o dievčatá postará? Keby sme mali aspoň jedno zdravé dieťa, hneď by sme boli pokojnejší, že sestry nenechá napospas osudu. Ale takto? Mám síce súrodencov, ale tí, hoci majú naše dievčatá radi, majú svoje rodiny."
Pani Helenu myšlienky o tom, čo bude s dievčatami, často prenasledujú. Bojí sa najmä toho, že sa dostanú kdesi do ústavu, k cudzím ľuďom, ktorí ich nebudú chápať, milovať, a kde sa im možno aj ubližovať bude. Najmä v noci, keď je v dome ticho, a ona nie a nie zaspať, chodí sa pozrieť na dievčatá. Počúva ako dýchajú a modlí sa, nech to takto ako doposiaľ, trvá ešte dlhé, dlhé roky. Deti, nech sú také alebo onaké, sú pre rodičov vždy tie NAJ.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
