Liter pitnej vody stál toľko, ako dva litre pohonných hmôt

Koncom februára sme informovali o pobyte Košičana Juraja Šoltésa zo Spojených arabských emirátoch. Víťaz markizáckej šou Bailando vystupoval v Dubaji počas mesiaca kontinentálne kultúry. V meste na pobreží Arabského mora strávil jeden febuárový týždeň, počas ktorého zabával divákov svojim tanečným umením. Jeho pobyt nemal iba pracovný charakter. Juraj si z Dubaja priniesol aj množstvo zážitkov.

Na úvod zopakujeme, že tanečnú skupinu Extravadansa si domáci manažér vybral ako jediných zástupcov z Európy. Keďže reprezentovali "starý" kontinent, desiati tanečníci predviedli celú škálu typických európskych tancov. Program otvárali slovenskými ľudovkami, po ktorých nasledoval ruský balet, cigánske a írske tance. Nechýbalo španielske pasodoble, viedenský valčík a záver patril kankánu. Juraj s partiou absolvovali každý deň tri vystúpenia.

Keďže Extravadansa je bratislavská skupina a jedinými "cudzincami" v ňom boli Košičan Juraj a Michalovčan Marek, zraz mali v meste na Dunaji. Nasledoval presun do Viedne a dlhý let na východ. "Vo vzduchu sme strávili šesť hodín a posunuli sa o tri časové pásma," spomína Juraj. "Posledná polhodina letu bola na nevydržanie. Bol som prechladený a pri pomalom klesaní som mal kvôli tomu veľké bolesti hlavy. V ušiach mi hučalo a do očí sa mi tlačili slzy. Podobné problémy mal kvôli prechladnutiu aj kamarát na vedľajšom sedadle, takže sme trpeli spolu."

Bolesť pominula až na zemi. Samozrejme, Slováci pristáli v Dubaji v úplne inom podnebí, než aké vo Schwechate opúšťali. Vysoká vlhkosť vzduchu, slnečné počasie a hlavne, príjemných 25 °C. "Dubajské letisko bolo obrovské. Každú minútu pristávalo alebo odlietalo nejaké lietadlo. Asi stovka ich čakala na povolenie vzlietnuť. Stáli v rade ako taxíky. Frekvencii letov zodpovedal aj terminál. Obrovský komplex s viacerými podlažiami, prepojených eskalátormi. Všade plno skla, kobercov a najmä ľudí. Niektorí pri čakaní na lietadlo posedávali, iní sedeli či ležali na zemi. Bolo to tam úplne normálne."

Z letiska sa Slováci presunuli do hotela Holliday Inn Expres. Na sedem dní sa stal ich prechodným domovom. Ubytovanie mali zdarma, rovnako obe letenky, víza aj stravu. Všetko hradil domáci manažér akcie. Hoci mal hotel "iba" tri hviezdičky a na dubajské pomery možno patril do priemeru, Juraj tvrdí, že bol samý luxus. Jediné, čo mu trochu vadilo, boli neotvárateľné okná. Zrejme kvôli klimatizácii, ktorá pri otvorení okna stráca účinnosť. Juraj ju však vôbec nezapínal. Izbu mal na východnej strane, kde slnko svietilo iba ráno a po zvyšok dňa bola v príjemnom tieni.

"Keď sme prišli do hotela, len čo sme si zložili veci, už sme sa presúvali do centra Mall Of The Emirates. Čakal nás tréning, lebo už v prvý deň sme mali prvé vystúpenie." Centrum bola veľká stavba s viacerými poschodiami, ktorú zapĺňali hlavne butiky, kaviarne a reštaurácie. Jej súčasťou bola aj hala so zjazdovkou z technického snehu. "Na pódium sa dalo pozerať z troch poschodí. Pripadalo mi to ako naše divadlo. Vystupovali sme o 18.45, 20.15 a 21.00. Každá séria tancov trvala pol hodiny. Pred každým vystúpením sa z rozhlasu ozvali upútavky. Stále nás sledovali tisíce ľudí. Niektorí sedeli v hľadisku, iní stáli." V centre, ktoré Jurajovi pripadalo asi 10-krát väčšie ako košické OC Optima, sa denne premlelo okolo 200 tisíc ľudí. Každú chvíľu sa žrebovali nejaké ceny, medzi nimi aj autá.

Keďže stravu mali zdarma, Slováci sa obvykle najedli v centre, kde vystupovali. na výber mali z množstva reštaurácií a fastfoodov, kde sa varilo na čínsky, indický, mexický či iný svetový spôsob. Okrem slovenského. "Ja som strávil týždeň na výrobkoch KFC, teda na vyprážanej kuracej strave a zeleninovej oblohe. Občas som si dal ´čínu´ alebo hamburger." Napriek strave, všeobecne považovanej za nezdravú, Juraj nepribral ani gram. Akoby aj, veď denne tancoval, takže všetky nezdravé kalórie okamžite spálil. "Čo mi veľmi chýbalo, boli polievky. Preto, keď som sa neskôr vracal domov, u mamy som si telefonicky objednal klasickú kuraciu..."

Ako všade na blízkom či strednom východe, aj v "emirátoch" je vzácnosťou čistá voda. Liter vo fľaši bol drahší, ako rovnaké množstvo pohonných hmôt. Kým ten stál v prepočte asi 8 korún, balená pitná voda dvojnásobok. Kuriózne bolo, že všetky ochutené minerálky typu sprite či cola stáli iba asi 10 korún za liter. "Čistá voda však nemala takú chuť, ako naša. Zakaždým, keď sme ju pili, sme v nej cítili naftu. Volali sme ju dízel a že nám dodá energiu," smeje sa Juraj.

Keď sme už pri tekutine, s tou súvisí aj voľne nedostupný alkohol. Bežne, ako u nás v obchode, sa nedal kúpiť nikde. Tzv. tvrdý jedine v baroch a víno v reštauráciách, ale v oboch prípadoch by to bolo veľmi drahé pitivo. Slovákom to trochu vadilo, lebo keď si chceli urobiť na izbe párty, jedna z hlavných "surovín" im chýbala. "Ale iba ku koncu. Ešte šťastie, že sme si priniesli nejaké zásoby z domu. Inak by sme celý čas abstinovali. Lebo ešte aj pivo sa dalo kúpiť iba nealkoholické..."

Ďalšou zvláštnosťou, ktorú si Slováci nemohli nevšimnúť, bolo typické arabské oblečenie. Najrozšírenejším vierovyznaním bol v Dubaji islam, takže muži chodili v bielom a ženy zahaľoval od hlavy po päty čierny čador. Jediné, čo sa cez neho dalo identifikovať, boli väčšinou plnoštíhle postavy. Zjavne dôsledok nezdravého stravovania... "Ak nešlo o turistky, väčšina žien mala šatku na hlave aj na tvári, takže jediné, čo som z nich videl, boli oči," odpovedal Juraj na otázku o kráse miestnych žien. "Navyše, videl som aj také, ktoré mali na tvári plechovú masku. Zakrývala líca aj nos. Vyzerali ako z hororu..."

Typickou pre arabský svet je takmer nulová kriminalita. Vyplýva to z náboženstva a prísnych trestov, ktoré hrozili už obyčajným zlodejom. "Kedysi som čítal a aj počul, že v neďalekom Abu Dhabí za krádež odsekávajú ruky ešte aj dnes. V Dubaji nie. Tam, ak niekto niečo ukradne, celá rodina na neho zanevrie. To preto, že údaj o takom príbuznom sa objaví aj v ich záznamoch. Majú potom problém zamestnať sa a ocitnú sa takmer na okraji spoločnosti. Preto sa nemôže stať, že ak si niekto napríklad na pláži zabudne kameru či stratí peňaženku, aby o ňu prišiel. Nájde ju tam hoci aj na druhý deň."

Okrem pracovných povinností stihol Juraj spoznávať aj vzdialenejšie okolie hotela či centra, v ktorom vystupovali. Jemu i dvom kamarátom v tom trochu pomohla prítomnosť siedmich sympatických tanečníc. Keďže 99 percent žien v "emirátoch" chodí po ulici zahalených, toľko "odhalených" mladých a driečnych Európanok muselo vzbudiť rozruch a záujem mužov. Nápadníkov mali dievčatá neúrekom a s niektorými sa skamarátili aj chlapci.

"Keď sa jeden dozvedel, že sme zo Slovenska, povedal nám, že pozná Slovenku, ktorá predáva v istom butiku. Boli sme sa tam pozrieť a skutočne, išlo o mladú Slovenku, ktorá žila a pracovala v Dubaji už niekoľko rokov. S tým domácim sme potom absolvovali niekoľko výletov po meste. Zjavne bol rád, že môže byť v spoločnosti mojich tanečných kolegýň. Pokiaľ viem, doteraz jednej z nich vypisuje esemesky. Ich obsah však nepoznám," dodal Juraj so smiechom.

Hoci chcel veľmi vidieť tzv. Palmový ostrov, čas na jeho návštevu mu už nezvýšil. Pri svetoznámom hoteli Burj Al Arab však bol. "Dnu sme sa nedostali, lebo vstupenkou je minimálne obed alebo večera za 15 tisíc korún. Od nášho arabského priateľa sme sa dozvedeli, že ak by sme chceli ubytovať, objednať by sme sa museli aspoň mesiac vopred. A ak by vraj na hotel spadla bomba, po smrti by bola polovica miestnych miliardárov. Majú tam prenajaté izby, v ktorých vraj trávia väčšinu času."

Hoci do hotela v tvare plachetnice sa Košičania nedostali, na neďalekú pláž áno. Hoci počasie bolo pekné a mnohí sa za týždeň opálili, voda v mori bolo studená. Napriek tomu Juraj neodolal a aspoň pred spúšťami fotoaparátov sa v nej trochu počľapkal. Veď kedy najbližšie sa bude môcť vykúpať v Arabskom mori...?

Posledný večer si vyrazili na diskotéku. Presúvali sa taxíkom po miestnej diaľnici, ktorá sa tiahne pozdĺž pobrežia. Šesť prúdov jedným a šesť prúdov opačným smerom. A po oboch stranách samé mrakodrapy, ktoré lemujú celé pobrežie. Stovky ich už stoja a stovky sa stavajú. Juraj, ktorý mohol výstavbu niektorých pozorovať z hotelovej izby, poznamenal, že najväčším biznisom je vlastniť firmu so stavebným materiálom. Okrem piesku. Toho je tam všade dosť.

"Cestou taxíkom na diskotéku sme stáli na semaforoch, keď som začul hukot vysokých otáčok motora," pridal Juraj príhodu, na ktorú dlho nezabudne. "Otočil som hlavu a vtedy som zbadal, že vedľa nás zastalo Porsche Carrera GT. Otvoril som okno a majiteľovi som povedal, že má pekné auto. Poďakoval sa, na zelenú vyrazil a zmizol. Keď sme prišli na diskotéku, toho muža sme tam stretli. Dali sme sa do reči a on mi ponúkol, aby som si jeho auto vyskúšal. Najprv som nechcel, lebo som mal trochu strach, no kamaráti ma hecovali, že ak nepôjdem ja, sadnú si za volant oni."

Juraj sa teda posadil na sedadlo vodiča a keď sa chcel pohnúť, zistil, že porsche má automatickú prevodovku. Hoci ju pozná, z auta bol taký nervózny, že chvíľu nedokázal zaradiť správny stupeň. "Len čo som sa pohol, pri odpichu som šuchol podvozok. Až ma zamrazilo pri predstave, keby som poškodil hoci len smerovku. Vyšla by ma možno na 100 tisíc. Na diaľnicu sme nešli. Urobil som pár frajerských kolečiek po parkovisku a bol som rád, že som auto bez škrabanca vrátil..."

S partiou si potom Juraj zatancoval a všetci boli prekvapení, ako zmenou prešli ostatní účastníci diskotéky. Kým na ulici sa muži pohybovali pod bielymi a ženy pod čiernymi "plachtami", tu mali oblečené rifle, košele, minisukne a blúzky. Akoby ich Alah už potme nevidel...

Mimochodom, súboru Extravadansa sa naskytla šanca pôvodne iba týždňový pobyt si ešte predĺžiť. Ich vystúpenie sa zapáčilo inému manažérovi, ktorý o nich prejavil záujem. Problém bol však v tom, že ak by chcel Slovákov angažovať, nemohli sa iba presťahovať do hotela, ktorý by im zaplatil a hradil ich ďalšie výlohy. Musel by počkať, kým sa vrátia na Slovensko a potom im zaplatiť všetko, vrátane leteniek, víz a pobytu. A to sa mu už zdalo priveľa. Snáď niekedy nabudúce...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári