Keď sa prebudil s novým srdcom, povedal si iba: O.K., žijem...

V uplynulých dňoch uplynulo 10 rokov od prvej transplantácie srdca na Slovensku. V noci z 20. na 21. marca 1998 ju uskutočnil chirurgický tím pod vedením prof. Viliama Fischera. Odvtedy sa počet úspešných transplatnácií vyšplhal na číslo 99. Šancu žiť s "novým" srdcom dostalo 12 žien a 87 mužov. Jedným z nich je dnes už 24-ročný Košičan Miroslav Hodák, ktorý sa po druhýkrát narodil v septembri 2006. V registri Národného ústavu srdcových chorob (NÚSCH) v Bratislave, ktorý transplatácie realizuje, ho evidujú pod číslom 74.

Kým väčšina pacientov s vážne chorým srdcom pociťuje problémy dlhodobo, Miroslav bol výnimka. Študoval na vysokej škole, športoval a nikdy nebol vážne chorý. Jeho život sa od základu zmenil doslova zo dňa na deň. "Večer som si šiel ako obvykle zabehať so spolužiakmi, s ktorými som býval v internátoch na Jedlíkovej ulici. Odrazu ma začalo silno pichať v hrudi a ťažko sa mi dýchalo," spomína na apríl 2005. "Na druhý deň som šiel k lekárke, ktorá ma okamžite poslala na do nemocnice. Tam si ma nechali tri týždne, počas ktorých mi urobili množstvo vyšetrení."

Miroslav sa dozvedel, že má srdcovú arytmiu a kardiomyopatiu. Ľudskou rečou povedané, jeho srdce pracovalo na polovičný výkon. Zdravé sa pravidelne zmršťuje a rozpína. Miroslavove sa zmrštilo iba trochu a krv do tela pumpovalo oveľa rýchlejšie. Preto sa aj rýchlo unavilo a on mal v pokoji tep okolo 200. Lekári pátrali po príčine, no nedospeli takmer k ničomu. "V rodine sme nikoho s takou diagnózou nemali a ani na prechodenú chrípku, ktorá býva najčastejšou príčinou, som sa nepamätal. Chorý som bol málokedy. Iba zriedka som mal angínu, ktorú som vždy vyležal v posteli a s liekmi. Lekári povedali, že chorý som musel byť už dlhšie, len som o tom nevedel..."

Počas prvého pobytu v nemocnici absolvoval Miroslav operáciu, ktorou mu ostránili srdcovú arytmiu. Vrátil sa do školy, no jeho život sa zmenil. Problémy mu robilo vyšlapať do schodov už na prvé poschodie, nemohol nosiť ťažké predmety a celkovo namáhať organizmus. Vrátil sa domov do Popradu a bral lieky, ktorých úlohou bolo podporiť činnosť srdca. V tom čase sa jeho zdravotný stav zlepšil. Bolo to však ticho pred búrkou. Koncom decembra 2005 začal opäť pociťovať nevoľnosť. Nevládal dýchať ani chodiť, preto opäť vyhľadal lekársku pomoc. Po týždni, strávenom na arytmológii, sa Miroslav vrátil do školy. Jeho stav sa však nezlepšoval, dokonca raz upadol do bezvedomia. V máji 2006 nič iné, ako prevoz do NÚSCH, nepripadalo do úvahy...

"Tam sa už o transplatnácii srdca začalo hovoriť čoraz častejšie. Ja som si dovtedy túto alternatívu vôbec nepripúšťal. Myslel som, že srdcia sa transplantujú ľuďom okolo štyridsiatky. Ja som bol mladý a veril som, že sa z toho dostanem." Keď padla otázka, či by s "výmenou" srdca súhlasil, Miroslav neváhal. Nechcel opäť prežiť chvíle spred niekoľkých mesiacov. "Transplantácie som sa nebál. Aj keď je to riziko 50 na 50. Veď človeka v podstate zabijú a potom oživia. Strach som síce nemal, iba rešpekt..."

Približne v polovici augusta 2006 Miroslav podpísal súhlas s transplantáciou a bol zaradený po programu. "V poradovníku som dostal číslo jedna, lebo s mojim vekom som mal najväčšiu perspektívu žiť s novým srdcom čo najdlhšie. Nemohol som ho však dostať od hociakého darcu. Prax je taká, že napríklad 40-ročnému mužovi môžu voperovať srdce tridsiatnika, no mojim darcom musel byť rovesník." Na vhodné srdce čakal Miroslav v nemocnici takmer mesiac. Vedel, že s najväčšou pravdepodobnosťou, ako vo väčšine prípadov, bude darcom obeť autonehody. Hoci lekári skonštatujú mozgovú smrť, telo ešte určitým spôsobom žije. Ak dajú pozostalí súhlas na využitie orgánov včas, je veľká šanca, že pomôžu prežiť niekomu inému.

"Raz pred obedom za mnou prišla primárka a povedala mi, aby som nič nejdol, lebo možno našli vhodného darcu," spomína Košičan na september 2006. "Všetkých príbuzných som obvolal a oznámil im to. Keď prišla sestrička s tým, že si mám pobaliť veci, vedel som, že ma čaká operácia. Po absolvovaní všetkých procedúr pre mňa prišli a ja si už pamätám iba na to, ako mi na operačnom stole zavádzali do ruky infúziu..." Operácia sa začala 26. septembra o 21. hodine a skončila 27. septembra o 3. hodine ráno. V ten deň sa Miroslav po druhýkrát narodil.

"Približne o siedmej som sa na krátko prebudil. Povedal som si O.K., žijem a opäť som zaspal. Neskôr si pamätám, ako mi sestrička povedala, aby som silno vydýchol a vtedy mi vybrala intubáciu. Keď som sa už normálne prebral, cítil som sa oveľa lepšie, hlavne sa mi ľahšie dýchalo. Posadil som sa až po troch dňoch a keďže som bol zoslabnutý, každý deň som absolvoval rehabilitačné cvičenia." Samozrejme, po celý čas bol Miroslav napojený na prístroje, ktoré kontrolovali činnosť jeho srdca. Našťastie, nič ho nenarušilo. Pravda, ak nerátame operáciu, pri ktorej mu z okolia srdca odsali krv a vodu. Ale to bola predpokladaná komplikácia, ktorá sa objaví u 7 z 10 pacientov.

"Po identite darcu som nepátral. Prof. Fischer mi povedal, že to bol chalan v mojom veku. Zahynul pri autonehode. Jeho rodičia ma nekontaktovali, hoci ak by to chceli, našli by ma. Ale neviem, či by som to chcel. Skôr nie, ako áno." Hoci im je Miroslav veľmi vďačný, zatiaľ neuvažuje vyhľadať ich a povedať ´Ďakujem, vďaka vášmu súhlasu s využitím orgánov môžem lepšie žiť...´ "Stalo sa už v minulosti, že rodičia potom takého človeka obviňovali zo smrti ich syna. Lebo jeho srdce ešte v podstate žilo, keď ho z tela vyberali. Ale šanca, že sa preberie, bola nulová, lebo mozog bol už po smrti."

Od osudnej operácie sa Miroslavov život radikálne zmenil k lepšiemu. Síce bude až do smrti "na liekoch", no inak môže robiť všetko ako pred tým. Žiadne šetrenie. Telo i srdce musí namáhať, aby nezlenivelo. Nefajčil, preto si od tohto zlozvyku povinne odvykať nemusel. Alkohol síce pre neho nie je tabu, no musí sa riadiť pravidlom - všetko s mierou. Jediné, čoho sa musel vzdať, je grapefruit. Jeho šťava totiž obsahuje látku, ktorá sa nemá rada s jeho liekmi.

Vlani sa Miroslav presťahoval aj s prietaľkou do Košíc. Našiel si tu prácu programátora a popri zamestnaní sa snaží dokončiť štúdium na Technickej univerzite. Hoci má v sebe srdce iného človeka, tvrdí, že sa vôbec nezmenil. "Som to ja, ako pred tým. To sa iba hovorí, že v srdci sa ukrýva identita človeka. Je to iba orgán, pumpa, motor." A ako vidí svoje šance dožiť sa vysokého veku? Lebo primerná dĺžka života s novým srdcom je okolo 10 rokov. "Ale to iba u pacientov s vekom okolo štyridsiatky," reaguje Miroslav. "Všetko závisí od toho, ako sa človek správa a šetrí. Ja som navyše mladý, takže verím, že ´tu´ budem ešte dlho..."

Jedna transplantácia srdca stojí 500 tisíc korún, vraví primárka MUDr. Goncalvesová z NÚSCH

Darca je každý, kto nepodpísal nesúhlas s odberom svojich orgánov

Úplne prvý transplantoval srdce v decembri 1967 Dr. Christian Barnard. V Kapskom Meste v JAR voperoval srdce 25-ročnej obete autonehody 53-ročnému pacientovi. Hoci jeho nové srdce pracovalo bezchybne, Louis Washkansky po 18 dňoch zomrel na zápal pľúc. Je iróniou osudu, že lieky, ktoré dostával proti odmietaniu nového srdca, oslabili jeho imunitný systém. V dôsledku toho bol bezbranný proti mikroorganizmom, ktoré sa dostali do pľúc a spôsobili zápal. Veda odvtedy pokročila, takže prvý slovenský pacient bol na tom v roku 1997 oveľa lepšie. Bez pár mesiacov žil ešte celých 10 rokov a zomrel na malígne ochorenie zažívacieho traktu.

"Najmladším z doterajších 99 pacientov, ktorému sme úspešne transplantovali nové srdce, je 17-ročný mladík a najstarším je 60-ročný muž," informovala nás doc. MUDr. Eva Goncalvesová, CSc, primárka Oddelenia zlyhávani a transplantácie srdca NÚSCH. "Šancu žiť s ´novým´ srdcom dostalo 12 žien a 87 mužov. Z Košíc a blízkeho okolia pochádza 15 pacientov. Okrem toho bolo úspešne zrealizovaných aj šesť transplatnácií srdca u detí."

V súčasnosti čaká na nové srdce 13 pacientov. Zásadnou indikáciou na zaradenie do "poradovníka" je pokročilé a inak neliečiteľné zlyhávanie srdca, vek do 60 rokov a neprítomnosť iného život limitujúceho ochorenia. Napríklad rakoviny. "Za darcu sú vhodní ľudia, mladší ako 50 rokov, ktorí zomreli na závažné poranenie alebo ochorenie mozgu," pokračuje primárka. "Na Slovensku platí tzv. princíp predpokladaného súhlasu. Podľa neho sa za darcu považuje každý, kto počas svojho života nedal písomné vyhlásenie, že nesúhlasí s odberom svojich orgánov. Kvôli tomu sa eviduje tzv. register nedarcov."

Pacient, ktorý súhlasil so zaradením do transplanatčného programu, už darcu, ak sa naskytne, odmietnuť nemôže. Podľa MUDr. Goncalvesovej ho ani nemá poznať. Rovnako platí pravidlo, že ani príbuzní darcu nemajú poznať identitu príjemcu. Prax je však taká, že to niektorí "zvedaví" rôznymi cestami vypátrajú. Reakcie môžu byť rôzne, no väčšinou sú pozitívne. Príjemca je vďačný za lepší život a príbuzní zas žijú s vedomím, že aspoň kúsok ich blízkeho ešte stále "bije" v niekom inom...

Hoci sa v niektorých médiách objavili informácie, že transplantácia srdca stojí okolo milióna korún, podľa MUDr. Goncalvesovej je to iba polovica. "Jedna taká operácia s následnou trojmesačnou odbornou starostlivosťou stojí približne 500 tisíc korún. Celú sumu hradia zdravotné poisťovne. Cena oparačného zákroku na Slovensku je oveľa nižšia ako v zahraničí. Keďže využitá technika a lieky stoja rovnako, spôsobuje to predovšetkým nízka cena práce zdravotníkov..."

Z technického hľadiska transplantácia srdca nie je zložitá operácia. Je dokonca jednoduchšia ako napríklad bajpas. Náročné je akurát zabezpečiť, aby telo príjemcu cudzí orgán prijalo. A, samozrejme, udržať tento stav dlhodobo. Hoci aj za cenu doživotného užívania liekov. "Prvý rok sú povinné relatívne časté kontroly. Neskôr už iba pravidlne, podľa stavu a veku pacienta. Dôležité je dodržiavať správnu životosprávu, rovnako, ako u ostatných pacientov so srdcovými ochoreniami. Žiadne cigarety, neprejedať sa, nepreháňať to s alkoholom a čo najviac pohybu."

Priemerná doba prežitia po transplantácii je 11 rokov. Najstarší pacient zo Slovenska žije s novým srdcom už 21 rokov. Operovali ho v Prahe. Tam transplantovali srdce aj Košičanovi Jánoci Človečkovi. S novým srdcom žije od mája 1995.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári