Rozcvičku na olympijskú súťaž začínala skackaním do kúpelne

Medailí, pohárov, či iných trofejí má doma celú kopu. Ťažko povedať, ktoré sú pre ňu cennejšie. Azda tie, ktoré vybojovala v druhej polovici kariéry vo fitnes. Lebo sú z medzinárodných profesionálnych súťaží. Väčšina športových priaznivcov si jej meno spája najmä s týmto odvetím. Nie každý však už vie, že do svojich osemnástich rokov bola špičkovou slovenskou športovou gymnastkou. V našom seriáli o Košičanoch na olympijských hrách vám dnes predstavíme Klaudiu Kinskú.

Jej mamke to prorokovala jedna trénerka. Vraj, keď sa jej narodí dievčatko, bude z neho gymnastka. "Stalo sa, aj keď ma mama do ničoho nenútila. Stále spomína, čo sa so mnou nachodila na tréningy. Ale bez talentu by to nešlo. Buď vám to ide, alebo s tým praštíte hneď na začiatku," tvrdí Klaudia. "Tou trénerkou bola pani Vavreková, pri nej som s gymnastikou aj začínala."

Bola členkou tréningového strediska mládeže na ZŠ Trebišovská a od piatej triedy chodila do Športovej školy na Popradskej ulici. Robila česť športovému gymnáziu i svojmu materskému oddielu. "Medaily som nosila domov z každých pretekov, určite by ich bolo aj pol tašky." Už v juniorskom veku sa prebojovala do ženského reprezentačného tímu. To ju už niekoľko sezón formovala trénerka Marta Soľárová. "Mala som vari jedenásť či dvanásť rokov, keď som k nej prešla. Viac-menej náhodou. Ale bol z toho dosť veľký cirkus. Raz sme išli s klubom na sústredenie do Švajčiarska, no môj vtedajší tréner s nami nebol. Tak si nás tam dve trénerky rozdelili medzi seba. Po návrate domov sa tréner na Martu vykričal, vraj, keď si ma ukradla, nech si ma aj berie. Tak som zostala u nej..."

Cítila, že vyššie to nepôjde

Spolu boli na majstrovstvách Európy v Štokholme, aj na svetovom gymnastickom šampionáte v Birminghame. "Vo Švédsku som sa prebojovala aj do finále. Viem, že v Anglicku som bola najmladšou účastníčkou šampionátu, ale ktorá som tam skončila, nemám dnes už ani šajnu." Dnes sa jej už nevybaví ani rezultát z olympiády v Atlante, pred dvanástimi rokmi. "Keby ste ma neoslovili, už by som si na Atlantu ani nespomenula. Veď odvtedy prešlo už toľko času... Ale rozhodne to bol vrchol mojej gymnastickej kariéry." Aj koniec zároveň.

Do Atlanty cestovala s tým, že olympijská súťaž bude jej posledným gymnastickým vystúpením v živote... "Bola som rozhodnutá, že po olympijských hrách s gymnastikou skončím. No nie so športom. Vedela som, že budem športovať ďalej, a lákal ma fitnes. Ten šport sa mi páčil. Pravda, vtedy bol fitnes niekde inde ako dnes. Bola som presvedčená, že to v pohode zvládnem. Gymnastické prvky i choreografiu, teda základ pre fitnes, som mala. Akurát som potrebovala nabrať trochu viac svalovej hmoty."

Keď začala premýšľať o konci gymnastickej kariéry, nemala ešte ani osemnásť. "Cítila som, že vyššie to už nepôjde, že už viac v gymnastike neurobím, cítila som, že toho už mám dosť. Nebola som jediná, ktorá skončila ešte pred dvadsiatkou. I keď boli aj výnimky, napríklad Čusovitina z Uzbekistanu, s ktorou som kedysi začínala, a vídam ju na gymnastických súťažiach dodnes. Niektoré to dokážu robiť aj po tridsiatke."

Desiatka za preskok

Věra Čáslavská, Nadia Comaneciová, Oľga Korbutová, Neli Kimová... Každá olympijská epocha prinesie na svet nejakú gymnastickú kráľovnú. "Pre mňa to bola Svetlana Boginská. Ju som obdivovala. Páčilo sa mi ako vystupovala, ako vyzerala, aj keď ju mnohí ľudia nemali veľmi v láske, pretože sa vždy tvárila dosť chladne. Ale bolo to také jemné, pekné žieňa. Na gymnastiku dosť vysoká, mala čosi cez meter šesťdesiat. Bola to naozaj žena, nie ako tie deti, gymnastky, čo majú osemnásť, ale vyzerajú na dvanásť a pol..."

Najväčšou zbraňou košickej gymnastky bol preskok. "Ten som mala najradšej. Kdesi som sa dokonca dostala v preskoku až do finále. A na jednej medzinárodnej súťaži v Česku som zaň dostala rovnú desiatku. Prvý raz som tam skákala akýsi náročný skok, ktorý v tom čase ovládal ešte málokto. Bola to moja životná známka. Rada som mala aj kladinu, aj keď je to veľmi zradné náradie. Buď ti zostava vyjde, alebo z nej skydneš." Ženský viacboj, to sú ešte bradlá i prostné. "Čo však nebola moja priorita. Najmä tie bradlá, čo je disciplína najmä o rukách. Povedzme, že bradlá neboli mojou silnou stránkou," smeje sa Klaudia.

Boľavý členok

a zapálené hrdlo

Životnú formu mala rok pred atlantskou olympiádou. "Na nominačných pretekoch v Japonsku. Boli to majstrovstvá sveta a zároveň kvalifikácia na olympijské hry. Tam som dokonca zvládla aj povinné bradlá bez chybičky, zmrvila som akurát kladinu. Ale bezpečne som sa prebojovala do Atlanty. No tam som už bola taká divná..."

Tie pocity spôsobili problémy s členkom. "Nepamätám sa už, či som v takom stave už do Atlanty prišla, alebo sa mi to stalo až tam, ale noha ma hrozne bolela. Trénerke som nevravela radšej nič, lebo by to bol ešte väčší problém. Ráno som vždy nenápadne preskackala do kúpelne, a tam som sa to snažila nejako rozchodiť. V hale mi to potom fačovali leukoplastom, ale nebolo to ono." S lepším umiestnením ako v strede štartového poľa sa v nabitej konkurencii nedalo počítať.

Ale to si ešte stále nevybrala celú dávku smoly. Jeden či dva dni po súťaži, keď si už myslela, že to všetko obehá, že okúsi olympijskú atmosféru aj mimo gymnastickej haly, skolila ju angína. "Bola taká silná, že som nevedela ani prehĺtať, hrdlo ma strašne bolelo. Namiesto toho, aby som behala po meste a išla sa poobzerať po ďalších športoviskách, musela som ležať v posteli. Mala som veľké nervy. Pamätám sa, že sme raz zmokli, a potom sme boli na chodbe v našom pavilóne v olympijskej dedine, kde ma prefúkla klíma. Tam som musela prechladnúť."

Azda preto je tých spomienok na Atlantu a jedinú olympiádu v živote tak málo. "V meste som bola možno raz, niečo som si natočila na kameru, ale nemôžem povedať, že by ma tam niečo uchvátilo. V Amerike som bola už aj predtým, takže som ňou nebola nijako ohúrená. Mrzí ma však, že všetok čas som strávila iba v olympijskej dedine a v gymnastickej hale." Aj keď gymnastika patrí medzi divácky najatraktívnejšie športy každej letnej olympiády. Atlantská súťaž nebola výnimkou.

"Boli sme však prekvapení záujmom Američanov o gymnastiku. V tom čase vraj bola v USA druhým najpopulárnejším športom. Cvičili sme vo velikánskej hale, ktorá bola vždy plná. Samozrejme, aj vďaka Američankám, ktoré vtedy patrili medzi absolútnu svetovú špičku. Na city divákov zahralo aj to divadielko so zranenou nohou Kerry Struggovej, keď jej posledný preskok mal rozhodnúť o zlate pre americké družstvo." Skoky jej tímových kolegýň, ktoré išli pred ňou, boli o ničom, tak to zostalo na nej, či získajú zlaté medaily alebo sa budú musieť uspokojiť so striebrom. "Dievčatá pred ňou popadali, takže to mala vo svojich rukách. Prvý skok bol v poriadku. Aj druhý. Doskočila, ostala chvíľu stáť, a potom klesla na zem. Tréner ju odniesol na rukách za búrlivých ovácií divákov. Keď to človek vidí, tak ho to zoberie. Divákov, aj rozhodcov. Keď som si to potom dávala dokopy, nedokázala som rozlíšiť, či to bolo hrané, alebo naozaj také vážne. No bol to taký ´happyend´, Američania potrebujú mať svojich hrdinov."

S niektorými sa Klaudia stretávala aj v olympijskej dedine. "Tam sa odohrávalo vlastne všetko, a niekedy bol z toho poriadny chaos. Bývanie bolo tak trochu sparťanské, ale inak bolo všetko na úrovni. Najmä obrovská jedáleň, kde ste si mohli vybrať, na čo ste mali chuť, cestoviny, ovocie, zeleninu, mäsité, ťažké jedlá, ba aj rôzne koláčiky." No aká by to bola Amerika, keby na jej návštevníkov všade nečíhal originálny MacDonald. "Bol dokonca aj priamo v olympijskej dedine, a veľa športovcov mu dávalo prednosť. Dostali sme také kartičky, na ktoré sme si mohli vybrať hocijaké menu. Ja som tam chodila najmä na také fajné zapečené koláčiky. Mohla som i pred súťažou, s váhou som nikdy nemala problém. V dedine boli aj herne s automatmi, samozrejme, nemohli ste na nich vyhrať peniaze, iba sa trochu zabaviť."

Na olympiáde bývala s trénerkou, ale najlepšie sa cítila v pánskej spoločnosti prvej samostatnej slovenskej výpravy. "Väčšinu času som trávievala so vzpieračmi, Rudom Lukáčom a ďalšími borcami. S chlapmi je vždy väčšia sranda, či nie?" smeje sa košická rodáčka. "Oni ma potom prišli pozrieť aj na izbu, keď som bola chorá. Bol medzi nimi aj strelec Jožo Gönci. Vtedy som ani nevedela, že je to tiež Košičan. Sadol si na posteľ, a ja som povedala - fajn, že sme sa spoznali, a pogratulovala som mu k medaile, ktorú tam získal. Tuším že z Košičanov tam bol ešte aj surfista Patrik Pollák..."

Otvárací a záverečný ceremoniál hier, to je pre každého olympionika zážitok na celý život. Ten prvý, až príliš oficiálny, aj ten druhý, už tak trochu rozpustilý. Klaudia však nebola na olympijskom štadióne ani počas úvodného defilé vymódených výprav, ani vtedy, keď tam vpochodovali športovci spoločne. "Otvárací ceremoniál býva veľmi dlhý, a keďže som mala pred súťažou, trénerka rozhodla, že naň nepôjdeme. Sledovali sme ho iba v televízii na izbe v olympijskej dedine. Takže ten kostým, pamätám sa, že bol béžový a svetlo zelený, som na sebe v Atlante ani nemala. Lebo keď sa olympiáda končila, my sme boli už doma, z dejiska hier sme totiž odchádzali skôr."

Mnohé spomienky na olympiádu už odvial čas, ale jeden okamih spred dvanástich rokov jej zostane v pamäti navždy. "Ten, keď som v Atlante doskočila z kladiny. Bolo to moje posledné olympijské cvičenie, a ja som si uvedomovala, že je aj posledné v kariére. No aj keď som sa naplno venovala už iba fitnesu, vždy som si veľmi rada pozrela aj gymnastiku. Napokon, už teraz viem, že na gymnastiku dám aj môjho syna Ryana. Na všeobecnú prípravu nie je nič lepšie. Potom nech si robí šport aký bude chcieť..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári