expedícií prevažne po krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Pobudol s mníchmi, fotil lovcov veľrýb a pohodlný život ho zatiaľ vonkoncom neláka. Ukážky fotografického majstrovstva Martina Wagnera nájdete v týchto dňoch v priestoroch Českého centra na Rázusovej ulici.
Váš prvý kontakt s fotoaparátom vznikol ako túžba po umení, alebo skôr potreba niečo okoliu povedať?
- Určite to bolo z toho dôvodu, že človek má isté zážitky a pocity tie chce sprostredkovať niekomu ďalšiemu. Prvýkrát som bol fotografovať na Ukrajine, keď som mal štrnásť. Už som nebol dieťa.
Čím vás krajiny bývalého Sovietského zväzu očarili natoľko, že ste tam boli už vyše dvadsať krát?
- Mám na to takú frázu. Čím viac človek do Ruska cestuje, tým väčšie sa mu otvárajú možnosti. Keď idete len raz, môžete len nahliadnuť, zoznámite sa s istými ľuďmi. Pokiaľ človek nemá peňazí nazvyš, je veľmi závislý práve na tom, koho stretne.
Máte šťastie na dobrých ľudí?
- To veru mám a vďaka nim vždy dôkladnejšie spoznávam úžasné miesta. Určite najviac ma zaujíma Ďaleký Východ. Kamčatka, Čukotka a Kurilské ostrovy sú miesta, kde sa veľa ľudí nedostane. Aj keď dnes ľudia veľa cestujú a nech by som išiel kamkoľvek, je viac ako pravdepodobné, že už tam niekto predo mnou bol a po mne príde a urobí iné, možno lepšie fotky. Rusko ma však fascinuje tým, že v niektorých jeho zákutiach môžem byť ešte vždy jedným z mála fotografov, ktorí sa tam dostali.
Vy tam však nechodíte len na krátkodobé výlety. Na Kurilských ostrovoch ste strávili pomerne veľa času...
- Bol som tam s prestávkou rok. Ľudia, ktorí pracujú v tamojšom Inštitúte geológie veľmi uvítali, že som fotograf a chcem s nimi ísť na expedíciu. Najväčším problémom je vždy najmä vybavovanie byrokratických papierov a počasie, ktoré je často zlé. Niektorí ľudia tam čakajú na lietadlo či vrtuľník aj mesiac. Vďaka geológom som tam strávil dlhšiu dobu. Ľudia sa tam ku mne správajú veľmi pohostinne, ubytujú ma u seba, veľmi zriedka im niečo platím, čo znižuje moje náklady na cestu.
Istý čas ste vraj pobudli aj s miestnymi mníchmi...
- Na Urale je miesto, kde ruská tajná polícia zakopala ostatky rodiny Romanovcov a v 90. rokoch tam pravoslávna cirkev postavila kláštor. Tam som sa dostal fotografovať. Vonku bolo mínus 40 a v kláštore sa veriaci od piatej ráno postojačky modlili, chorí s vierou, že sa vyliečia. Režim tých mníchov i ľudí, ktorí do kláštora prídu, je veľmi ťažký. Trošku som sa ponosoval sprievodcovi mníchovi, že to považujem za náročné a on mi na to, že veriaci človek to takto nevníma. Hodina modlitby preňho predstavuje dve hodiny spánku.
Vždy ste boli dobrodružný typ a na expedíciách si všetko užívate? Viete si vôbec predstaviť žiť pokojným pohodlným životom?
- No ono to všetko skôr vyplýva zo situácie. Nie som veľmi fyzicky zdatný a keby som vzal partiu kamarátov a vybrali by sme sa do Tatier, tak budem na túre určite niekde pozadu. Akonáhle je však človek ďaleko, organizmus sa správa podivne a tak v pohode držím krok s ostanými členmi expedície. Náročné sú chvíle, keď cestujem vlakom a nezoženiem ubytovanie a musím spať na stanici. Ako fotograf však nikdy neviem kedy a kde urobím tú fotku, s ktorou budem najviac spokojný, preto sa to všetko oplatí vydržať.
Hovoria o vás, že fotíte smutné veci starosvetským spôsobom, ale pritom nevyjadrujete prvoplánovo smútok, ale skôr krásu inými očami. Nakoľko sa stotožňujete s týmto hodnotením svojej tvorby?
- Takto nad tým neuvažujem. Milujem exotiku a dobrodružstvo. Čítal som knižky od spisovateľa menom Vladimir Arseniev a veľmi som to všetko chcel vidieť na vlastné oči. Čo na konkrétnom mieste cítim, to sa snažím zachytiť. Často ide o pocit pochmúrny. Síce nefotím veľmi žobrákov a opilcov, ale atmosféra nie je vždy práve veselá.
PRORIL
narodil sa v roku 1980 a vyštudoval fotografiu v Prahe
absolvoval vyše 20 expedícií prevažne po krajinách bývalého Sovietskeho zväzu
putoval po Sibíri, pobudol s miestnymi geológmi, mníchmi v pravoslávnom kláštore, pastiermi sobov a ekológmi
dva roky pôsobil ako podpredseda Zväzu českých fotografov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
