ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk
Pavel Kvoriak neodškriepiteľne zastáva medzi košickými výtvarníkmi dôležité miesto. Pri pohľade na jeho diela prestávate vnímať okolie, vťahujú vás do sveta nezaťaženého každodennosťou. Hoci je známy abstraktnou tvorbou, jeho vášňou je realistické stvárňovanie baletiek. Obľubuje spoločné výstavy s Dušanom Balážom, miluje impresionistov a moderné umenie. Keď múza spí, nezúfa, vysadne na bicykel a v prírode načerpá nové sily a inšpirácie.
Údajne nedáte dopustiť na dobrý džezík, najmä na Milesa Davisa, ktorého hudba je neoddeliteľnou súčasťou vašej tvorby...
- Pravdou je, že do džezu som šalený. Kvalitná hudba musí byť automaticky, lebo inak neviem pracovať. Pre mňa je však veľmi dôležitý aj šport a pohyb. O výtvarníkoch sa hovorí, že sú celé dni zavretí v ateliéroch, lenže ja si práve rád vyjdem von do prírody. Vlastne aj preto ju nemaľujem, lebo si ju tak vážim, že ju nechcem pokaziť. Na plenéroch samozrejme robím výnimky, tam je to ako povinná disciplína. Ale nie je to pre mňa to pravé orechové.
Čo ním potom je?
- U mňa je to samozrejme tak ako u všetkých chlapov. (Smiech.) Celkovo mi viac sedia figuratívne motívy a tá žena sa mi tam vždy akosi automaticky objaví. Stvárňujem teda často ženy, akty a mám rád aj motívy baletiek. Nepredstavujú moju typickú tvorbu, ale robím ich s láskou. Mojím veľkým vzorom bol vždy Edgar Degas. V podstate zachytávam pohyb ženského tela, len ten akt som trošku obliekol.
Zájdete si občas aj na balet?
- Dlhé roky som robil v Dome kultúry v Košiciach a chodil som šmírovať do zákulisia. Ako fotograf som sa tam poľahky dostal. Maľovať baletky ma veľmi baví a kto ma pozná, nájde na nich môj rukopis, aj keď je to reál a ja sa bežne skôr venujem abstraktu. Hrám sa so štruktúrami a špekulujem nad tým, čo to urobí. Neustále skúšam nové formy a materiály. Keď niečo zaujímavé objavím, tak to chcem okamžite vyskúšať. Lepím, škrabem, experimentujem... U mňa je totiž dosť dôležitý podklad, vlastne skoro nikdy nerobím na čistú plochu.
Zrejme teda obraz nemáte hotový v hlave, keď sa doňho začínate púšťať...
- To naozaj nie. Kedže som na voľnej nohe, môžem si voľnosť dovoliť. Hrá mi voľná muzika a mala by vzniknúť aj voľná tvorba. Nie vždy to však vychádza.
Aj sám ste niekedy hrali?
- Nikdy. Som len poslucháč. Od bigbítu všetko. Čím však som starší, tým ma viac chytil jazz. Ako človek dozrieva, mení sa to. Predtým som bol aj na ťažký rock a mojím idolom bol Frank Zappa. Jeho muzika je podobná ako maľba, aranžmány sú tam rozmanité, má v sebe všetko.
Keď spomínate, že rád beháte aj po vonku, musíte byť zrejme na seba prísny a viete sa asi donútiť tvoriť...
- Niekedy je nevyhnutné donútiť sa. Keď mám termín, musím. Ak mi však nič nenapadá, sadnem na bicykel a idem do prírody. Väčšinou sám, ale výpady robíme aj ako partia. Bol som takto napríklad v Saint Tropez. Išli sme ako zájazd, ale za sebou sme ťahali príves so 40-timi bicyklami. Skalní zanietenci z Košíc a Prešova tam potom na bicykloch prejdeme všetky pláže. No a šikovný foťáčik mám v taký čas vždy so sebou.
V Amerike ste boli pred časom spolu s maliarom Mirom Mižákom a sochárom Rudom Hofferom na študijnom pobyte. Ako na to spomínate?
- Dalo nám to veľa. Na juhu Ameriky sa robia až vyslovene fotorealistické veci, New Orleans je však považovaný za Paríž Ameriky. Bolo tam v tvorbe cítiť Európu. Videli sme podnetné diela, najmä však ťažký realizmus.
Hoci sa venujete najmä abstraktu, aj vy ste však museli prejsť reálom...
- Samozrejme. Vždy som rád kreslil a išlo mi to dobre. Aj dnes rád robím portréty. Sú to aj veľmi dobré zákazky, z toho vlastne žijem. Od roku 1990 som na voľnej nohe, pretože nás po revolúcii poprepúšťali z Domu kultúry. Pracoval som tam ako výtvarník a fotograf dlhé roky. Robili sme výstavy a boli sme medzi prvými, ktorí sa venovali neprofesionálnym výtvarníkom. Bola to perfektná činnosť, dnes na ňu nadväzuje Krajské osvetové stredisko v Košiciach. Dom kultúry sa totiž premenil na cirkusové šapitó. Je to škoda, pretože kultúra na úrovni tam naozaj bola.
Túto prácu ste mali očividne rád...
- Mal. Prišiel však trhový mechanizmus a namiesto kultúry sú tam krčmy a predávajú tam kúpeľňové vybavenia. Je to otrasné.
Čo bolo od začiatku na voľnej nohe najťažšie?
- Spočiatku som robil aj propagačnú grafiku a reklamu, ale potom to nejako samo pozvoľna ustalo. Reklamu začali robiť ľudia, ktorí majú perfektné stroje a techniku, dravé firmy, ktoré to chytili z iného konca. Umelecká rovina sa z toho vytráca.
Máte rád plenéry? Vyhovuje vám takýto únik od každodennej tvorby? Aj niečo popri vínku a klábosení vytvoríte?
- (Smiech.) No musíme. Podmienkou účasti je, že musíme odovzdať nejaké veci. Plus, keďže je tam konkurencia, nemôžeme sa nechať zahanbiť. Je to akoby akási pomyselná súťaž, človek to nemôže len tak odfláknuť a urobiť si z toho výletík.
Necháte si aj poradiť, alebo ste už všetci vo svojej tvorbe takí vyhranení, že sa vzájomne k svojim obrazom ani nevyjadrujete?
- Ale samozrejme, dáme si povedať. Hlavne na to je to aj dobré. Veci si povieme rovno "zvoleja". Nie je problém. Na medzinárodných plenéroch je to už ale iné, tam skôr očumujeme a nikto nič nepovie. Treba sa len držať.
Vždy ste boli taká umelecká duša, alebo to prišlo akosi postupne?
- Odjakživa. Môj otecko bol síce v uniforme, ale bol najšťastnejší, keď mohol zhodiť gate a maľovať. Síce robil najmä kópie ruských realistov a bol samouk, ale odmalička som videl, že tvorí, a to ma ovplyvnilo.
Predpokladám, že na váš umelecký vývin mali vplyv i profesori.
- Vyrastal som v Rimavskej Sobote a za veľa vďačím perfektnému učiteľovi Štefanovi Bazovskému, synovcovi Alexandra Bazovského. Bol pre nás skrátka ako Boh. Tam siahajú moje začiatky, potom som sa dostal do Prahy na grafickú priemyslovku a odtiaľ som prišiel do Košíc. Tu som spoznal kamošov a učili nás takí ľudia ako Fero Blažo, jeho manželka Katka Tekeľová - Blažová. Boli asi len o desať rokov starší a práve to najnovšie a najčerstvejšie, čo si priniesli z akadémie, nám vštepovali na ŠUP-ke do hláv.
Akí sú dnešní kupujúci umenia?
- U mňa je to čudo. Ľudia prídu a chcú prekvapivo abstraktné veci. Občas až padám do kolien. Realistické diela ich ani nenapadne chcieť. Vo vzťahu ľudí k umeniu už vidno trošku posun. Hlavne u strednej generácie. Veľa priateľov máme my košickí výtvarníci medzi podnikateľmi, ktorí už aj súťažia medzi sebou, kto má od koho obraz. Pre nás je to dobre. Určitá vrstva ľudí už umeniu začína rozumieť. Pochopila napríklad, že Tatry sú také krásne, že akokoľvek dobre namaľované vždy budú len akýsi gýčik. Aj preto teda dokážu oceniť kvalitné abstrakty.
Dušan Baláž tvorí tak, že obraz musí zo seba doslova vypľuť. Je to u vás podobné?
- V podstate áno. Najprv si ale musím urobiť podklady, čo u mňa dlhšie trvá. Tiež je u mňa špecifické to, že naraz robím viac vecí. Nepracujem len na jednom obraze. Niečo mi nejde, otočím to, dám nabok.
Máte srdcový vzťah ku nejakému konkrétnemu obrazu?
- Mal som, ale veľmi rýchlo ma to v trhovom mechanizme prešlo. Už som predal aj také veci, za ktorými mi bolo veľmi ľúto. Niečo však mám aj doma. Manželka zapracovala. (Smiech.) Je mojou bývalou kolegyňou, preto mi totálne rozumie a mám doma pohodu. Do ničoho ma neženie. Niekedy totiž dlhý čas nepredám obraz, proste sa nedarí. A keby som nemal takéto pochopenie, nemohol by som až tak machrovať, že som na voľnej nohe. Nikdy by som nešiel na ulicu predávať, radšej dám diela do galérie, alebo robíme spoločné výstavy. Aj preto sme taká dobrá partia. Obrazy často aj darujeme na dobročinné účely, aj o tom je to naše umenie.
Viete pochváliť vydarené dielo kamaráta?
- Vždy ma nakopne, keď u kolegu vidím dobrú vec. Už aj rýchlo utekám do ateliéru a chcem niečo robiť, som inšpirovaný. Zdravo ma to rozčúli, riadne naštartuje, ale závisť nesmie byť prítomná nikdy.
Cítite sa byť umelcom telom i dušou?
- Mňa majú za bohéma už len preto, že mám dlhé vlasy a bradu. To už ale mám od strednej. Vždy sme boli rebeli, chceli sme byť proti všetkému. Teraz sa už ale všetci moji rovesníci postupne ostrihali, niektorých preto už ani nepoznám. Mne zo 70-tych rokov ostali vlasy, aj názory. Som skúsenejší, inak žiadna zmena.
Profil:
n narodil sa v roku 1956 v Podbrezovej, v súčasnosti žije a tvorí v Košiciach
n vyštudoval strednú priemyselnú školu grafickú v Prahe a ŠUP-ku v Košiciach
n v rokoch 1976-1978 pôsobil ako výtvarník v Dome osvety v Rimavskej Sobote
n v rokoch 1978-1989 bol zamestnaný ako výtvarník v Dome kultúry VSŽ Košice
n v rokoch 1989-1993 bol členom združenia nezávislých výtvarníkov Artefakt
n od roku 1990 pôsobí ako výtvarník v slobodnom povolaní
Autor: kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
