bude môcť uvádzať aj spisovateľka a módna návrhárka. Ešte tento rok by totiž mala vyjsť jej kniha receptíkov pre deti, ktorú obohatila o vlastné veršíky a rozprávočky a koncom roka vraj chystá celovečernú prehliadku šiat, ktorých návrhy vzišli z jej ceruzy.

Vraj sa v poslednom období realizujete nielen ako speváčka. Čo je na tom pravdy?

- Momentálne pracujem aj na knižke receptíkov pre deti, v ktorej budú i vymaľovánky, rozprávky a veršíky. Deti totiž zväčša nechcú jesť a ja som v tomto s dcérkou nikdy problémy nemala. Pani doktorka sa ma preto pýtala, ako to robím. Prezradila som jej, že malej pri jedení spievam, hovoríme si všelijaké riekanky, ona tlieska a pritom do seba všetko "nasúka".

Vymýšľali ste si všetko sama?

- Samozrejme, nebudem sa predsa učiť! (Smiech) Zdá sa mi to omnoho jednoduchšie.

Boli ste kreatívna aj pri tvorbe jedálnička pre dcéru?

- Áno, ale úplne všetko sa do knihy nedostane, pretože ja som malej napríklad dávala už od 6. mesiaca zeler, a keďže nad knihou majú dohľad aj pediatri, nedovolia mi to napísať, pretože ten v tomto období podľa nich ešte vhodný nie je. No ja som v tomto ohľade mimoriadne živočíšna matka a riadila som sa sedliackym rozumom. Kedysi predsa jedli dospelí ľudia i ich deti to, čo sa práve urodilo. Treba však presne vedieť, v ktorom ročnom období sa čo rodí a vtedy to zaradiť do stravy. Ja som malú kŕmila napríklad aj strukovinami, čo sa neodporúča. No my sme s tým nemali žiaden problém. A myslím, že aj preto je dnes síce štíhla, ale veľmi dobre stavaná.

Čí nápad bol napísať knihu receptov pre deti?

- Nahovorila ma na to pani doktorka. Keď sme totiž išli do Egypta na dovolenku s dcérkou, ktorá mala rok, tak som jej na dva týždne nasterilizovala jedlo. Lebo hotové kašičky, čo dostať v obchodoch, moja malá v živote nejedla. Raz jej to chcela babička ponúknuť a bola toho plná kuchyňa... Nič proti spoločnostiam, čo tieto výrobky vyrábajú, ale ja som matka variaca. Denne máme čerstvé jedlo a musím sa priznať, že ma to veľmi baví. Okrem toho, tým, že som jedla to, čo malá, tak som po pôrode bez problémov schudla.

Znamenalo narodenie Sophie Laury veľký prevrat vo vašom živote?

- Veľký, ale veľmi pozitívny. Pôsobí to vynikajúco na moju psychiku, na môj životný postoj, nadobudla som omnoho väčšiu istotu. Ľudia si síce aj predtým o mne mysleli, aká som sebaistá, no nebola to pravda. Bola som skôr váhavá, analyzovala som každý rozhovor. Dnes sa tým už nezaoberám. Žena podľa mňa nadobúda pôrodom vnútornú silu. Musím predsa byť silná, nemôžem sa len tak pre nič za nič položiť. Teraz mám za koho bojovať.

Je pre vás dieťa centrom života?

- Áno. A čo iné by ním malo byť? Klavír?

Aká je Sophia Laura?

- Typické pre ňu je, že jej je plný dom. Kým iné deti vedia aj tichúčko posedieť, my niečo také nepoznáme. Je za 10 chlapcov. (Smiech)

Takže nateraz ďalšie deti "nepotrebujete"?

- Dcérke by vyhovovalo, keby mala súrodenca, no ja si to teraz neviem predstaviť. Je síce pravda, že už sa zas pomaly začínam obzerať po maličkých deťoch, no mám pocit, že u mňa je na to už trošku neskoro.

Vraví sa, že rok 2008 je rokom 1-tky, ktorá symbolizuje nový začiatok...

- Tomu som náchylná veriť, pretože od Nového roka cítim omnoho silnejší prílev energie. Dokonca sa mi ráno ľahšie vstáva.

Čo by ste si teda od nového 9-ročného cyklu priali?

- Ten starý cyklus mi priniesol veľa bolesti zo straty blízkych ľudí. To by som už nikdy nechcela zažiť. Mala som aj veľa starostí s prácou, stavbou domu... Teraz však čerpám z toho, čo som sa naučila. Bola to tvrdá škola, ale ako sa hovorí - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Mám pocit, že to naozaj platí.

Čo vás ťažké roky vo vašom živote naučili?

- Nebrať veci až tak tragicky, pretože nech sa deje čokoľvek, stále platí - a predsa sa točí! Aj keď má človek pocit, že sa zmráka nad jeho dušou a nič už nemá význam, treba si uvedomiť, že na druhý deň slnko predsa len vyjde. A ak budem hlúpa, nie pre mňa, ale pre iných. A ja to slnko chcem vidieť tiež! Aj keď je za mrakmi, nevadí, veď vieme, že je. A neviem, či je to numerológiou, pribúdajúcimi rokmi alebo tým, že som sa stala matkou, no som stále pokojnejšia. Niekdajšia vnútorná neistota a chvenie sú preč. Aj vo výchove som viac hravá, nepodlieham hektike. Ak niečo nestihneme, nevadí, ak zmeškáme vlak, pôjdeme druhým...

Snažíte sa takýto postoj k životu všepiť aj do svojej dcéry?

- Ona ho v sebe má. To som skôr ja odpozerala od nej, pretože ona si vie urobiť omnoho lepší poriadok so životom, aj so svojím okolím. Ráznym tónom vie dať okamžite všetkých do pozoru. (Smiech)

Vy ste sa vraj okrem písania knihy začali aj intenzívnejšie venovať móde.

- Je to pravda, ale nechcem príliš veľa prezrádzať. Šaty navrhujem už dávnejšie a teraz koncom roka by som mala pripraviť celovečerné podujatie, na ktorom sa budú prezentovať moje modely. Tak na tom priebežne pracujem. Okrem toho si pripravujem nejaké pesničky na nové cédečko. Ale všetkému nechávam voľný priebeh, tvorím, keď ma kopne múza. A tá väčšinou kope v noci, takže mám diktafón a všetko si nahrávam. Minule som sa ráno o 3-tej zobudila a čosi som si nahrala. Malá sa vedľa mňa zamrvila a ráno mi to zaspievala. Skoro mi spadla sánka.

Tešíte sa, že po vás zdedila muzikálnosť?

- Keď som zistila, že čakám bábätko, bolo mi jedno, čo zdedí a či bude muzikálna. Hlavné pre mňa bolo iba to, aby bola zdravá. Nech sa v živote venuje, čomu chce.

Takže môže byť aj umelkyňou?

- Nechcem veľmi kričať, pretože just sa to môže stať, ale dopriala by som jej niečo iné. Keď by sa už rozhodla pre muziku, tak aspoň pre klasickú, aby mohla ísť do sveta a nie bojovať tu na tomto minitrhu. Tým, že máme rodinné zázemie v Rakúsku, tak sa aj jej školy zrejme budú orientovať tam. Ak na niečo bude mať talent, nech to robí, ale vysvetlím jej, že keby chcela robiť hudbu na Slovensku, nebola by som veľmi nadšená.

Prečo ste vy neodišli zo Slovenska na väčší trh?

- Ja som istý čas bola v U.S.A, no potom ochoreli moji rodičia a ja som sa im chcela venovať. Moja kariéra teda išla na vedľajšiu koľaj, no dodnes z toho času neľutujem ani minútu. Koniec-koncov, zaujímavé projekty ešte môžu prísť. Minule som čítala článok o pánovi, ktorý začal podnikať ako 57- ročný a teraz dostal ocenenie podnikateľ roka. Postavil na nohy firmu, ktorá by mohla byť vzorom pre mnohé európske spoločnosti. A to je veľmi inšpiratívne aj pre mňa. Vedomie, že človek len preto, že dosiahol istý vek, nemusí skončiť. Stačí mu len pevná vôľa, trpezlivosť a rodinné zázemie. To mne na Slovensku tým, že mi blízki už poodchádzali, chýba, no snažím sa tváriť, že mi to nevadí.

ANDREA TOMÁSCHOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári