ERIKA KARASOVÁ, erika.karasovakorzar.sk
Pomenovanie vyplývajúce zo slovnej hračky - inteligentný humorista mu sedí ako uliate. A nie je to iba preto, že produkuje inteligentný humor, ktorý je v dnešnej záplave reality show viac ako vzácny. Ešte pred základnou vojenskou službou pracoval v Kremnickom divadle a napísal prvú scénku. Čisto náhodou v roku 1986 na Kremnických gegoch si ju vypočul Milan Markovič, ktorý ju postúpil do rozhlasu. Zrazu prišlo ocenenie - Scénka roka. Nasledovali Stredoslováci či Lord Norton. Podpísal sa pod nich ako autor, slávu si skôr užili protagonisti herci. Ľudia ho viac začali vnímať po tom, ako sa ukázal na televíznej obrazovke v Dereši a Bumerangu. Dnes známy humorista Ján Snopko.
Na Slovensku vás ako humoristu určite každý pozná. Skúste si však predstaviť, že vyplňujete dotazník a musíte čo-to o sebe prezradiť.
- Stále a všade spomínam, že som rodený Radvančan, čiže Slovák. Odjakživa sme boli veľmi veľká ale aj slávna dedina. Veď od nás je Sládkovič, je tu pochovaný aj Hodža. Pani Markovičová a pán Sarvaš sú tiež z Radvane. Preslávili sme sa aj radvianskym jarmokom a troma kaštieľmi. Som Radvančan a som na to veľmi hrdý. Narodil som sa tam a bývam tam dodnes. Som druhýkrát ženatý. Dcéra má 21 rokov, syn má 15 rokov, druhá manželka má 33 rokov.
Verejnosť vás pozná ako ponovembrového humoristu. Kde ste boli v časoch socializmu?
- Za socializmu som mal perfektnú prácu, a to ako rozhlasový redaktor v závodoch výpočtovej techniky. Počujete dobre, vyrábali tam počítače, nie tehly, aj keď tie by sa možno predávali lepšie. Pracoval som v podnikovom rozhlase ako závodný redaktor. Bola to fantastická práca.
Chcete tým povedať, že v socializme vám bolo sveta žiť?
-Prišiel som z vojny, robil som diskotéky. Išlo mi to, mal som rád muziku a veď rozprávať tiež viem. Nečudo, že som bol veľmi obľúbený. Chodil som po celom Slovensku. Komunisti sa ma pýtali, čo vlastne robím a ja že diskdžokeja. Nechápali to. Lenže to nebola v týchto časoch žiadna funkcia. A tak ma dali do závodného rozhlasu. Tam som ráno mal prísť do roboty, urobiť rozhovory s pracujúcimi, s riaditeľom, námestníkom, o jednej to pustiť do vysielania. Pozor, pracovalo tam 2 700 ľudí. A potom som mal voľno. Robil som to tak, že som o jedenástej prišiel do roboty, pretože som bol šikovný. Nahral som si rozhovory, všetko to boli rozhovory na živo a pol druhej som mal voľno. V piatok a v sobotu prišli na rad diskotéky, svadby. Mal som sa dobre, nesťažujem sa. Všetky moje sestry a brat, ktorí vyštudovali vysoké školy chodievali za mnou, ktorého vyrazili zo strednej školy Janko požičaj nám peniaze.
Aj teraz sa vám tak dobre darí? Je humor výnosný?
- Napríklad za reláciu Apropó bolo síce málo peňazí, 600 korún za scénku. Ale predávali sa z toho cédečka, čiže po ekonomickej stránke to bolo slušné. Lenže dnes si každý cedečka napaľuje, priznám sa, robím to aj ja, bol by som blbý, keby som to nerobil. Knihu, ktorú som napísal, som predal ihneď. Z toho sa však žiť nedá. Možno z písania vyžije ten, kto to robí ako stroj. Chystám sa k písaniu ďalšej knihy, mám už aj vydavateľa a sponzora, chýba mi však čas, som aj lenivý.
Ste ako humorista zábavný aj v súkromí? Niektorí velikáni svetového humoru boli podľa autobiografií vcelku vážni ľudia.
- Ale nie, slovenskí humoristi sú zábavní. Jaro Filip bol zábavný, Stano Radič bol zábavný, Števo Skrúcaný je tiež zábavný.
Ale čo vy? Aký ste v súkromí?
- Všade kam idem si myslia, že príde humorista, takže bude sranda. Ale keď som v neznámej partii, vôbec nemám chuť rozprávať. Radšej počúvam. Mám takú jednu zlú vlastnosť, ktorú mi vytýkal aj Stano Radič, že hneď ohodnocujem človeka. Prvý dojem si urobím sa sedem sekúnd a buď sa s ním bavím alebo nie. Odhad mi vychádza tak na 90 percent.
Aj humoristov musí kopnúť múza. Vás kedy napádajú humorné myšlienky?
- Mňa myšlienky napadajú, keď sa pozriem 18. večer do kalendára a 19. musím odovzdať scenár. Sadnem si za počítač a musím písať.
Musí sa vám rodina prispôsobovať?
- Od roku 1990 som na voľnej nohe, doobeda som sám doma, mám pokoj. Alebo si zoberiem počítač a idem niekde do lesa. Po reštitúcií vrátili mojej mamičke krásne pozemky s horou aj so studňou v rekreačnej oblasti. Je to desať minút od centra Banskej Bystrice a som tam trikrát týždenne.
Takže ste zámožný človek?
- No nič tam nie je, iba tráva, stromy, huby, srnky a keď prší mám aj dúhu zadarmo.
Z ľudí si robíte srandu, nie každý to však vie stráviť. Neobávate sa slovných či fyzických útokov?
"Už Stano Radič v poslednom rozhovore pre média uviedol, že so mnou sa neoplatí začínať si. Hlavne rozprávať sa, pretože každého zničím verbálne. Fyzicky, tak to si radšej netrúfam hodnotiť."
Ste známy ako autor Stredoslovákov, o východniaroch ste zase povedali, že sa tlačia do politiky. Delíte vo svojom humore náš malý národ, zvyknete ho zemepisne škatuľkovať?
- Ale to určite nie. Začal písať seriál Stredoslováci pre Rasťa Pišku, Števa Skrúcaného. Tým som sa dostal do povedomia. Veď nech niekto tiež napíše napríklad niečo o východniaroch, záhorákoch. Každý má rád ten svoj kraj. Ale vážne, nedelil by som to. Je to ako povedal Ján Werich, buď je človek normálny alebo nie. Ale to povedal Werich, bol to väčší macher ako ja.
Objektom vašich humorných útokov sú aj politici. Viete sa v tomto prípade ako humorista odosobniť?
- Samozrejme, že áno. Napríklad, bol som dva týždne na dovolenke, keď som vystúpil z lietadla, taxikára som ako prvé pýtal, ako hrali Petržalka v pohári UEFA? A on na to, ste prvý z tisíc, ktorý sa pýta na šport a nie na politiku.
Aký máte názor na slovenskú politiku?
- Je mi to jedno kto je v politike, zarobím si aj keď tam bude Mečiar, Dzurinda či Fico. A politickú satiru som už prestal písať. Ale samozrejme, keď niekto niečo povie zaujímavé, nemôžem to obísť ako humorista. Perličky neujdú mojej pozornosti.
Majú podľa Vás Slováci zmysel pre humor?
- Určite áno. Sú veľmi vďační diváci a poslucháči. Mnohí majú radi inteligentný humor napríklad divadlo Járu Cimmermana. A to je moja krvná skupina. Potešilo ma, že keď som bol v kine v Banskej Bystrici na Vrátne láhve bolo plno.
Máte čiernu moru, profesionálny strach, že ľudí nebude váš humor baviť?
- Stále mám vypredané, chodíme hrávať po Slovensku. Kým ľudia neodídu v polovici predstavenia a nezahádžu ma paradajkami, tak je to fajn. Neberte ma tak, že sa chcem chváliť, ale som najpredávanejší autor, čo sa týka počtu CD. V 60. rokoch minulého storočia zažili Lasica a Satinský kvôli režimu určité obmedzenia. Inak by ma asi v predajnosti prekonali.
Stalo sa vám, že nebola reakcia na vaše slová, že publikum bolo ticho, žiaden smiech?
- Preboha, to sa nesmie stať. Ale mám negatívnu skúsenosť. Ako hosť bol na mojom predstavení nemenovaný herec z Bratislavy. Obvyklé je, že mám na neho desať otázok, päť mu pošlem a päť nie. Prišiel tento hosť, pýtal som sa ho, čítal si to? A on, veď čo už niečo tam poviem. Vedel som, že bude zle. Rozprával tam vtipy a to ja nechcem, nech hostia rozprávajú príhody napríklad z detstva, či mal platonickú lásku, kedy si prvýkrát kúpil cigaretu... Nechal som ho, nech sa smaží. To nie je tak, že prídem a niečo poviem. Človek musí byť zodpovedný a pripraviť sa. Samozrejme, že je v tom aj improvizácia ale tá príprava musí byť.
Máte strach z niečoho ako človek a ako humorista?
- Ale áno, bojím sa lanoviek, výšok a ako každý o zdravie a o rodinu. Ako humorista? Keď sú plné kiná na Svěrákovom filme Vrátne láhve, vtedy strach nemám. Ale keby bolo plno na rôznych reality show, ktoré nazývam žumpami, vtedy by som mal strach.
Máte profesionálny vzor?
- Keď som mal deväť rokov, môj brat sa oženil v Čechách. Takže som od deviatich chodieval do Prahy a do Tábora. Som odchovaný na českom humore, u brata som počúval Suchého Grosmanna a ďalších skvelých českých humoristov. Niektoré monológy Šimka či Suchého som vedel naspamäť. Ako 14-ročný som objavil Radošinské naivné divadlo, Satinského a Lasicu či divadlo Járu Cimmermana. Učarovali mi. Neskôr som sa dostal do partie ľudí ako Stano Radič, Jaro Filip. Nikdy sa mi o takých ľuďoch ani nesnívalo. Zrazu som bol aj s Lasicom či Satinským na javisku. Sú to všetci tak fajn ľudia, že bolo radosťou stretnúť sa s nimi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
