Chce sa vyhnúť takému životu, ktorý sa skončí za mrežami

Osud si niekedy dokže s človekom zahrávať, ako sa mu zachce. V prípade 21-ročného Milana Berka to platí určite. Najprv bol v sociálnom zariadení na Opatovskej ceste chovancom a dnes je v tom istom zariadení pedagógom. Je živým dôkazom toho, že paradoxom sa občas skutočne nedá vyhnúť...

"To, že sa volám priezviskom Berko, viem takmer stopercentne. Ale prečo ma údajne matka pohodila k dverám jedného z košických kostolov, som doteraz nezistil," rozhovoril sa Milan. "Ak mám byť úprimný, po príčinách sa ani nesnažím pátrať. Čo by som mal z toho, keby som zisťoval, prečo som práve ja musel byť ´najdúšikom´? A čo viedlo mamu k takémuto kroku? Nič. Preto to ani neriešiť."

Z počutia Milan vie, že jeho rodiskom sú Košice, ktoré má ako miesto narodenia uvedené aj v občianskom preukaze. Podarilo sa mu zistiť aj to, v ktorej lokalite by mal bývať. Nahlas to však nechcel povedať. "Za minulosťou som skutočne urobil bodku. Akým to pre mňa padlo. Venujem sa prítomnosti a hlavne budúcnosti. Tie sú pre mňa rozhodujúce."

Milan sa do Domova sociálnych služieb na Opatovskej ceste dostal asi ako trojročný z dojčenského ústavu na Červenom brehu. Od prvej chvíle na "opátskom" sa kamarátil s Martinom Karenom, i keď boli svojím spôsobom rôzne povahy, skoro ako oheň a voda. Martin bol ohňom a Milan vodou. "Rozdielnosť pováh nám nebránila priateliť sa. Práve naopak. Spoločne sme vystrájali šibalstvá a potom spoločne čakali na trest, ktorý dostaneme. Ale tiež na odmeny, najmä sladkosti. V časoch, keď sme boli deti, bolo v zariadení menej detských obyvateľov s tzv. sociálnou starostlivosťou. Teda takých, ktoré nemali doma zázemie, preto ich výchovu musel prevziať štát. Vďaka tomu, že nás bolo menej, ušlo sa nám podstatne viac sladkostí a rôznych potešení ako dnešným ´sociálnym´ deťom."

Milan v domove na Opátskom absolvoval základnú školu. Potom študoval na Strednej umeleckej škole na Exnárovej ulici hudobno-dramatický odbor. Na dráhu herca sa však nevydal. Jeho plánmi bolo učiť. Za rok si preto urobil inak dvojročné štúdium pedagogického minima a momentálne má skončený zimný semester 1. ročníka na vysokej škole zameranej na sociálnu prácu a zdravotníctvo.

"Nechcem, aby si niekto myslel, že som nezdravo ctižiadostivý. I keď ctižiadostivý som, to je pravda. V živote chcem niečo dokázať. Väčšina mladých, čo vyrastá v domovoch sociálnych služieb alebo v iných náhradných zariadeniach, po dosiahnutí dospelosti a vstupe do bežného života, kde zrazu nič nedostane naservírované na tácke, zvykne tvrdo dopadnúť ´na hubu´. A mnohí skončia v zajatí drog, alkoholu, zlých kamarátov, neraz aj za mrežami. Ja sa chcem takémuto životu vyhnúť." I keď Milan netají, že niektoré zlá aj on vyskúšal a cigarety mu napríklad ako neresť ostali. Je však rozdiel niečo vyskúšať alebo tomu prepadnúť a už sa z toho nedostať. "Ak mi niektorý z klientov domova povie, že treba všetko vyskúšať, spomeniem si na slová pedagóga z iného, nie nášho zariadenia. Jeho chovanec mu tiež chrstol do tváre vetu, že preto sa neskutočne opil, lebo mladý človek musí všetko vyskúšať. A viete, čo mu pedagóg odpovedal? ´Vážne treba všetko vyskúšať? Tak nech sa páči, olíž záchodovú misu...´ Kruté, ale pravdivé."

Milan nevie pochopiť ani tých, čo kvôli vidine lepšieho života utekajú do cudziny. Podľa neho, kto chce, vie sa uplatniť i tu. Nesmie však mať veľké oči a ešte väčšie predstavy, ale ani čakať, že sa nájde niekto, kto bude všetko robiť za neho, a on sa po jeho chrbte bude škriabať hore. "Človek sa musí spoľahnúť iba sám na seba. K tomu je veľmi dôležité vzdelanie, ale tiež chcieť sa zapájať do všetkého, do všetkých aktivít, ktoré sa mu núkajú. Z každej predsa môže niečo získať a niečím sa obohatiť."

Práve túžba vedieť a uplatniť sa, vyklonila Milanovu životnú púť z cesty komedianta na pedagóga. "Možno, keby som študoval v Bratislave, kde by som mal ako herec väčšie možnosti realizácie, rozhodol by som sa pre dosky, ktoré znamenajú svet. Tu, na východe, aj v Košiciach, sa prakticky žiadne filmy nenakrúcajú a televízne inscenácie nerealizujú. Čo by som teda ako herec robil? Oveľa väčšie možnosti uplatnenia mám práve pri mojich mentálne postihnutých deťoch." Milan ako pedagóg začínal v družine. Teraz má ako vychovávateľ na starosti mlaď od škôlkárskeho veku po 20-ročných. Tí menší, čo vedia počúvať, mu tykajú. Od starších a jemne povedané neposedných, vyžaduje rešpekt a vykanie. I keď je medzi nimi rozdiel niekedy len pár mesiacov.

Ako menší hral Milan na husle, neskôr prešiel ku gitare a klavíru. Najnovšie sa učí hrať na flaute. "Musím. Flautu som dostal ako dar od kamarátov z cirkevného spoločenstva, organizujúceho tzv. mládežnícke omše pri farnosti Košických mučeníkov na Sídlisku Nad jazerom. A tak ´flautujem´. Do kostola nechodím iba kvôli hudbe, som veriaci. Ako dieťa som bol v domove pokrstený, neskôr som mal i sväté prijímanie. Teraz mierim do kostola už aj s ´mojimi´ deťmi, na omše.

Milan rád debatuje s dospelými. Podľa neho je to múdrosť, ktorá chodí popri človeku a kto ju nevníma, je veľký zadubenec. Po skončení vysokej školy vážne uvažuje, že by chcel absolvovať ešte jednu "výšku." Akú, to neprezradil, lebo by sa mohlo stať, že sa to potom nepodarí. Isté je, že najprv chce získať titul bakalára, ktorý mu umožní robiť sociálneho pracovníka. Vďaka tomu, že sa popri jednej špecializácii zameriava aj na zdravotníctvo, keď školu skončí, mohol by napríklad v krajinách tretieho sveta pomáhať lekárom ako zdravotný asistent. "Zase však musím povedať, že tak ďaleko mi ani nebude treba cestovať. Stačí sa vyviezť na Luníku IX, kde je po zdravotnej stránke situácia podobná krajinám tretieho sveta. Takže, aj doma sa môžem uplatniť. To je však hudba budúcnosti, až po získaní aspoň prvého stupňa vysokoškolského štúdia."

Práca s deťmi ho napĺňa

Teraz je Milan predovšetkým vychovávateľom mentálne postihnutých detí. Do služby nastupuje raz ráno, inokedy popoludní. Deň sa pre jeho zverencov začína osobnou hygienou. Nasledujú raňajky, po nich sa začínajú výchovné činnosti. "Naši majú veľmi radi hudbu. Pokiaľ vidím, že sú roztatárení a nedokážu sa sústrediť na prácu, snažím sa im na upokojenie a naladenie pustiť pomalú pesničku. Ak sú v pohode, dostanú napríklad rám s nitkami a majú ich prevliekať. Alebo sa snažia do drevených hračiek s otvormi dostať predmety rôznych tvarov. Spočiatku nám tieto činnosti trvali aj pár hodín, teraz to zvládnu za niekoľko minút."

V živote Milanových zverencov zohráva veľkú úlohu systém, čiže nespočetné opakovanie toho istého pohybu alebo úkonu bez toho, aby sa čosi zmenilo. Dokonca sa to musí diať stále v tej istej miestnosti. Deti s mentálnym postihom potrebujú pravidelnosť, tá je jednou zo záruk úspechu. Takto sa už napríklad naučili, že v utorok popoludní majú svätú omšu. Keď sa zase plánovalo spoločné vianočné stretnutie zdravých detí s deťmi z jeho triedy, asi dva týždne trénovali to, že Milan dal do stredu miestnosti škatuľku s keksami a deti si z nej mohli zobrať sladkosť až vtedy, keď im dal súhlas. Aj to mohli zobrať každé len jeden kúsok.

"Ak by sme to nenatrénovali, viem, že naše deti by sa na stretnutí vrhli na škatuľu a zdravým by nič nenechali. Raz-dva by ju sami ´vybrakovali´." To, že k tejto práci treba obrovskú trpezlivosť, Milan nepopiera. K zverencom určite nemôže ísť nahnevaný alebo nervózny. Skôr, ako prekročí prah učebne, na všetko zlé, čo mu možno pokazilo náladu, musí zabudnúť. Jednoducho sa treba naladiť na pozitívnu strunu, a hlavne si povedať, že sa k týmto deťom musí správať tak ako keby boli jeho vlastné. Potom to ide.

"Práca je to ťažká, ale krásna. Ťažko sa opisujú pocity, keď vidím, že dosahujú úspechy. Že si napríklad dokážu sami zapnúť sveter, zladiť farbu jednej veci s farbou druhej či trafiť kocku nejakého geometrického tvaru do vhodného otvoru. Dennodenne, aj keď prakticky nerozprávajú, takže komunikujeme len očami alebo pohybmi rúk, vedia mi priniesť obohatenie, nové poznatky. Keďže vzrastom som nízky, nižší ako niektorí žiaci, už sa mi naučili pomáhať. Dano, ktorý je dosť vysoký, mi napríklad automaticky prinesie stoličku, aby som sa na ňu postavil a vybral niečo zo zásuvky nad mojou hlavou. Potom stoličku odnesie..."

Má vysoké ambície

Aj diplomová práca, ak sa k nej Milan dopracuje, bude o tejto práci. Momentálne má radosť, že má v triede Slávka a Ivana. Sú prváci, takže bude mať možnosť vidieť ako postupne dosahujú úspechy. "Cez nich sa svojím spôsobom vrátim do mojich školských liet a budem mať šancu predstaviť si, ako asi videli mňa a môj osobnostný rast pedagógovia, čo mali kedysi mňa v riadnej škole na starosti."

To, že v domove sociálnych služieb aj po dosiahnutí dospelosti Milan ostal a dokonca tu pracuje, považuje svojím spôsobom za akúsi povinnosť, splatenie dlhu za jeho výchovu. I keď tu mohol iba bývať, ale nie aj pracovať. "Podľa mňa je úplne normálne, že som sa tak rozhodol. Hoci niekedy je to i trochu zvláštne, lebo dnes je napríklad mojou kolegyňou na oddelení pani, čo mala na starosti moju výchovu, keď som bol ešte chlapčiatko. Práve toto sú kontrasty, ktoré život dokáže priniesť..."

Pretože sa momentálne ako vychovávateľ venuje deťom na oddelení a popritom študuje, na "kamalásky", teda na čosi viac ako kamarátky, veľmi čas nemá. Voľné chvíle, ktorých nie je veľa, ale keď sa nájdu, najradšej zatiaľ využíva na vychádzky do prírody. Tam sa cíti voľný, tam dobíja energiu. A trošku prežíva i strach, keď s partiou zablúdia a nevedia sa vrátiť. Jeho veľkým snom, ale to až po skončení školy, je cesta do Talianska. "Rád by som navštívil San Giovanni Rotondo. Verím, že raz sa tam dostanem. Raz určite príde čas i na lásku na celý život. Predtým sa však musím zamerať na to, aby som mal zamestnanie, ktoré ma bude napĺňať a vlastnú strechu nad hlavou. Len potom, keď budem schopný sa postarať o seba, budem sa vedieť postarať aj o niekoho iného. Múdrosť ´Postav dom, zasaď strom....´ má opodstatnenie. V mojom prípade určite."

Pri zamýšľaní sa nad tým, čo by si Milan Berko želal, neobišiel ani dnešnú mládež, jej správanie, aroganciu. Podčiarkol ale i to, že dnešní mladí to majú o poznanie ťažšie ako keď bol on v ich veku. "Dnešný svet nepozná úctu jedného k druhému. Za mojich detských liet sa svet tak brutálne divoko neponáhľal dopredu. Všetci mali viac času, boli sme k sebe otvorenejší, priateľskejší, vedeli sme si viac rozumieť. Platilo to na nás - deti, aj na našich učiteľov a vychovávateľov. Dnešná mládež musí príliš rýchlo dospieť a skoro sa vzdať ružových okuliarov. Nie všetci sú na to pripravení. Mnohí, aby zakryli svoju bezbrannosť, stavajú sa do pozície byť arogantným, drzým, neprijímajúcim žiadne rady a usmernenie. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol byť v Domove sociálnych služieb na Opatovskej pedagógom," dodal na záver Milan Berko.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári