Česká spisovateľka, scenáristka, publicistka a vydavateľka Halina Pawlowská chystá knihu cestopisov

Filmovou replikou "do prdele" vraj poškodzovala socialistické školstvo Česká spisovateľka, scenáristka, publicistka a vydavateľka Halina Pawlowská

Filmovou replikou "do prdele" vraj poškodzovala socialistické školstvo

Česká spisovateľka, scenáristka, publicistka a vydavateľka Halina Pawlowská zavítala pred pár týždňami do Košíc. V našom meste bola po prvý krát a priviala ju sem príležitosť stretnúť sa so svojimi fanynkami a ponúknuť im svojou onewomen šou, na ktorej im porozprávala svoje zábavné historky i odpovedala na ich všetečné otázky. Po skončení predstavenia si v šatni Jumbo centra našla čas na krátky rozhovor.

V Košiciach sa H. Pawlowská zdržala pár dní, pretože z tohto mesta odchádzala aj na predstavenia do Prešova či Michaloviec. Jej otec pochádza z Ukrajiny, no hoc bola pomerne blízko, tentoraz si nenašla čas, aby zašla do rodnej dediny svojho otca. "Bola som tam iba raz. A aj to vďaka tomu, že sme si tam boli obzrieť priestory pred nakrúcaním filmu Díky za každé nové ráno. To, čo sme tam videli, sme nakoniec preniesli na Oravu, kde sa film nakrúcal," prezradila.

Pamätá si na to, že keď prišla do rodnej dediny svojho otca, mala trochu obavy. "Doslova som sa bála, aby nás moji ukrajinskí príbuzní nezničili svojou pohostinnosťou. Hehe. Boli totiž veľmi srdeční a stále nám čosi ponúkali. Môj otec doma rozprával po ukrajinsky, takže tú reč celkom dobre poznám, ale ako ju nepoužívam, veľa som pozabúdala. Ale príbuzným som rozumela." H. Pawlowská si myslí, že po otcovi zdedila z časti aj povahu typickú pre ukrajinský národ. "Je to taká východná ´chandra´. Neviem, ako by som to popísala, no spočíva to hlavne v tom, že človek má pocit, že nič nemá zmysel a ak predsa len niečo, tak to, aby sa o tom zmysle života diskutovalo pri pohári vína... Mám rada pesimistické rozprávky, ktoré sú tiež súčasťou ukrajinskej tradície. Taká dekadentná slovanská duša - to je to, čo je mi vlastné."

H. Pawlowská si už z detstva pamätá, že jej to stále ´mluvilo´. "Hlavne som však prišla na to, že mi to píše. Mala som asi desať rokov, keď som začala chodiť do literárneho krúžku a do divadla. Uvádzala som rôzne školské predstavenia, vždy som recitovala. Ale to bola skôr ctižiadosť mojej mamky. Niežeby zo mňa chcela herečku - to nie. Skôr si myslím, že by sa viac potešila, keby som sa stala lekárkou alebo právničkou. Ale učila češtinu a literatúru, a tak si myslela, že recitovať by som jednoducho mala a basta."

Po skončení strednej školy sa H. Pawlowská dostala na scenáristiku na pražskej FAMU, takže už v tej dobe jej bolo jasné, že písanie je to, čo chce robiť. "Mne to bolo jasné už skôr, asi v dvanástich. Môj otec písal básne a každé ráno si sadol pred písací stroj, sedel tam, premýšľal a pomaly písal. Mne teda pripadalo úplne normálne, že sa ktosi živí tým, že ťuká do stroja. A aj ja som to chcela robiť."

Nie hneď od začiatku jej však bolo jasné, že chce písať filmové scenáre. "Nevedela som, čo chcem písať, len mi bolo jasné, že písať chcem. Neexistovalo veľa možností na to, na ktorú školu sa človek mohol vybrať, keď sa chcel venovať písaniu. Jedna bola scenáristika na FAMU, druhá bola žurnalistika. Dala som si prihlášky na obe školy, vzali ma a keď som sa mala rozhodnúť, tak som si povedala, že FAMU je predsa len menej politická, a tak som dala prednosť tejto škole."

Byť študentom umeleckej školy, to so sebou prináša priam povinnosť žiť bohémskym študentským životom... "Všetci sme boli veľkí bohémi, vrátane profesorov. Nič nezvyčajné sme však nevystrájali. Len sme vysedávali v krčme a debatovali o zmysle života."

Už od začiatku obdobia, kedy začalo byť H. Pawlowskej jasné, že sa chce živiť písaním, jej začalo byť aj jasné to, že v jej textoch nesmie chýbať humor. "Neviem, či sa dá povedať, že som sa tak rozhodla, že budem písať vtipné veci. Takto sa to asi nedá presne definovať. Skôr ide o to, že keď som sa pokúsila napísať niečo vážne, tak mi to nešlo. Takže som prestala predstierať hlbokomyseľnosť. Hehe. Môjmu profesorovi na FAMU sa páčilo, keď som písala vtipné texty, takže pokusy o akúsi dramatickosť mali krátke trvanie. Potom už len bolo treba získať cvik."

Kým chodila do školy, najlepšími radcami jej boli profesori zo školy, spolužiaci... "Myslím si, že naučiť sa písať dobré texty sa nedá. Nemôžete sa naučiť ako získať ideu. Jediné, čo vás môžu naučiť, je dať tomu formu. Scenáristika je veľmi prísna forma písania, naučila som sa, čoho treba pridať, kedy čo ubrať. Postupne som našla kľúč k tomu, ako písať, aby mi vychádzalo všetko tak, ako to má byť... No a že som uprednostnila vtipné texty? Viete, myslím, že zmysel pre humor sa nedá oddeliť od prístupu k životu. Netvrdím, že som stále zábavná, lebo aj keď hovorím veselé veci, môžem byť smutná..."

Po skončení školy nastúpila do Československej televízie na odbor zábavy. "Síce to bolo v 80-tych rokoch, ale musím povedať, že to nebol veľký rozdiel oproti tomu, ako vyzerá výroba zábavných programov dnes. Dokonca si myslím, že väčšina ľudí tam je dodnes... Tiež sa robili zábavné programy, rozdiel je iba v tom, že v tom čase to bolo sledované z politického hľadiska. Najzábavnejší tvorcovia boli tí, ktorí boli v strane. Kto nebol komunista, nemal nárok písať veľké televízne či filmové komédie. Menšie áno, lebo zase - ono bolo treba niečo napísať a tých ´dobrých komunistov´ nebolo zase až tak veľa."

H. Pawlowská si veľmi dobre pamätá, že v tom čase bolo treba dávať veľký pozor na to, z čoho alebo koho si človek robí srandu. "Ja som písala mikrokomédie, ktoré boli väčšinou situačné, takže som nebojovala nijakým spôsobom proti režimu. Ale je pravda, že v tom čase bolo každé slovo nebezpečné. Niekedy človeku ani len nenapadlo, ako môže nevinný žart dopadnúť. Mám napríklad jednu komédiu s Bárou Hrzanovou, ktorá skončila v trezore. Bára hrala učiteľku, ktorá v istej situácii povedala ´do prdele´. Film zakázali a mne povedali, že takouto tvorbou poškodzujem socialistické školstvo..."

Najvýraznejším úspechom H. Pawlowskej v jej doterajšej scenáristickej práci je celkom iste film Díky za každé nové ráno, za ktorého scenár získala i Českého leva. Medzičasom má na konte viacero úspešných scenárov, na ČT uvádzala niekoľko rokov vlastnú šou Banánové rybičky a jej knihy plné vtipných poviedok sa tešia veľkej čitateľskej obľube. Jej najnovším scenáristickým počinom je film O život, ktorý mal nedávno v Čechách premiéru.

"Je to vlastne film o naprávaní ´nehody´. Hlavní protagonisti, ktorí majú 18 rokov, sa vydajú na cestu za tabletkou ´po´, ktorá dokáže zabrániť oplodneniu. Do toho im samozrejme príde veľa prekážok, je to cesta plná peripetií. Nie je to môj námet, ja som k filmu pristúpila ako scenáristka vo štvrtej verzii. Po prvý krát som sa pustila do písania bláznivej komédie, pretože to nie je tak celkom môj žáner. Lepšie sa mi píšu scenáre, kde je reálna podstata, no hľadí sa na ňu komediálnou optikou. Zatiaľ čo v tejto komédii, kde sa hlavní hrdinovia dostanú aj do sveta mimo života, nie je základ reálny..."

Keď dostane ponuku napísať scenár, alebo keď pripravuje texty do svojich kníh, musí si to doslova vysedieť. "Som ten typ, ktorý si musí sadnúť k stolu a začať písať. A to aj vtedy, keď mi nič nenapadá. Jednoducho presvedčím samu seba, že písať treba. A čo mi pomáha, keď to nejde? Keď ma niekto pochváli a povie mi, aby som sa nestresovala, lebo nakoniec to dobre vypáli..."

Čo sa týka žánrov, H. Pawlowská si už vyskúšala kadečo. "Doposiaľ som sa nepokúsila napísať divadelnú hru. Možno by som to aj rada skúsila. Ale neviem to, musela by som sa to naučiť. Rovnako ako libreto k muzikálu. Dostala som totiž ponuku, aby som napísala libreto pre muzikál s Luckou Bílou a uznáte, že to je naozaj tá najlepšia ponuka, akú človek v sfére muzikálov môže dostať. Lenže odmietla som to, lebo to neviem. Možno by však stálo za to naučiť sa to..."

Čo sa týka plánov, najbližšie chystá do vydania knihu cestopisov. "Na pultoch kníhkupectiev by sa mala objaviť už začiatkom leta. V televízii som istú dobu uvádzala program Zanzibar, s ktorým sme cestovali po metropolách Európy. Trúfam si povedať, že Európu mám z väčšej časti scestovanú, do knihy som zahrnula však aj zážitky z ciest do USA. Bude to kniha mojich reflexií a dojmov z ciest."

H. Pawlowská má s manželom dve deti - Natáliu a Petra. Vydali sa v jej šľapajach? "Syn zrejme čosi po mne podedil, lebo sa tiež hlási na FAMU, avšak na réžiu. Neláka ho totiž písanie, ale zrejme má dobré vizuálne videnie."

Ako dieťa Veľkú noc neznášala

Halina Pawlowská ako dieťa Veľkonočné sviatky neznášala, a to aj napriek tomu, že u nich doma sa slávili ako ten najväčší sviatok roka. "Chodili k nám totiž naši ukrajinskí príbuzní a tí na mňa liali parfémy, pretože taký je ich zvyk. No a potom k nám chodili aj českí príbuzní a tí ma zase šľahali korbáčom, lebo u nás je tradícia zase takáto. Prišlo mi veľmi nespravodlivé, že mám od všetkého kúsok. Môj otecko vždy na Veľkú noc pil alkohol, potom bol rozmarný a mne to veľmi prekážalo..."

Dnes však má tieto sviatky veľmi rada. "Najradšej zo všetkých zvyklostí mám rada farbenie vajíčok. To robím každý rok a rada. Moja mama pečie pasku, mazanec, jahňacinu..." Nemá vari ako žena, ktorá je známa vtipným ženským pohľadom na svet, na Veľkú noc zlosť? Veď je to vlastne sviatok, kedy je dovolené ženám ubližovať... "Ani nie. Navyše, neviem, ako je to u vás. Uás platí zvyk, že zatiaľ čo sa na veľkonočný pondelok šibú ženy, v utorok sa môžu šibať muži. Nikdy som to ale nevyužila. Mne úplne stačí keď viem, že mám šancu to chlapom vrátiť," dodala s úsmevom.

Dátum narodenia: 21. marec 1955

Znamenie: Baran

Miesto narodenia: Praha

Ukončené vzdelanie: FAMU Praha

Rodinný stav: vydatá, dve deti

Relax: spánok

Herecká filmografia:

2008 O život

1994 Díky za každé nové ráno

1991 Zálety koňského handlíře

1990 Maestro

1990 Vrať se do hrobu