Kým Slováci si užívali zimu, Košičanka Romana v tričku a kraťasoch spoznávala exotický ostrov Zanzibar
Medzi opicami druhu Red Colobus má samec až osem samíc
V ostatných rokoch si stále viac a viac Slovákov snaží spríjemniť zimné mesiace zájazdom do "teplých krajín". Lebo kým u nás vládnu mrazy a je aspoň občas "bielo", na juh od rovníka je v tom čase horúco a biele sú akurát pieskové pláže. V kurze však nie je iba sever Afriky, kam sa bežne chodí aj v lete. Čoraz väčší záujem je o exotický stred a juh Afriky a návštevy krajín, ktoré väčšina z nás pozná iba z cestopisných dokumentov. Patrí medzi nich aj Zanzibar, ktorý pred dvoma mesiacmi navštívila Košičanka Romana s partiou kamarátov.
Keď kvarteto východniarov pricestovalo do Viedne, ortuť teplomera atakovala piaty dielik pod nulou. Aby ušetrili miesto v batožine, vetrovky a bundy si nechali v aute na letisku a do lietadla nastúpili už iba "naľahko". Vo svetroch, rifliach a teplých topánkach. Viac typovo podobného oblečenia pri sebe nemali. Celý zvyšok ich batožiny tvorili tričká, šortky, plavky a podobné letné kusy odevov.
"Jednu kompletnú letnú sadu sme mali aj pri sebe v kabíne lietadla," spomína Romana. "Vedeli sme totiž, že až vystúpime v cieli cesty, v pôvodnom oblečení by sme vyzerali komicky. Let do Amsterdamu sme ešte absolvovali bez zmeny, no po prestúpení na linku do Nairobi sme sa na toalete lietadla prezliekli. Neboli sme sami. Podobne využila tri toaletné kabínky v boeingu spoločnosti Kenya Airways väčšina z vyše 120 pasažierov." Po pristátí v hlavnom meste Kene počkala Romana s partiou na prípoj a po 20 hodinách od štartu z Viedne konečne pristáli v cieli cesty. Mimochodom, Zaznzibar je súostrovie. Tvoria ho ostrovy, najväčší Unguja, potom Penba, Mafia či Tumbatu.
Hakuna matata
"Už po pristátí sme si uvedomili, že sme na exotickom mieste. Okolo letiska rástli palmy, vzduch bol tropicky vlhký a povieval jemný vetrík, v ktorom sme jasne identifikovali vôňu slaného mora." Hneď prvý deň pobytu sa neobišiel bez problémov. Hoci vo Viedni pristupovali k pultu na odbavenie všetci štyria naraz, jednému zo Slovákov sa stratila batožina. Reakcia miestnych úradníkov bola mimoriadne pokojná, akoby sa kufre strácali turistom každý deň. "S kamarátom spísali nejaké dokumenty a hoci bol z toho nervózny, oni presne naopak. Dookola opakovali slová ´hakuna matata´, čo vo svahilštine znamená čosi ako ´no problém´. Tento výraz sme potom počas pobytu počuli asi tisíckrát..."
S odvozom si Slováci starosti robiť nemuseli. Pred letiskom stáli dve desiatky síce ošarpaných, ale veľmi čistých taxíkov. Romana s partnerom a ešte jedným párom bola ubytovaná v bungalove priamo na pláži. Vybrali si menej známu oblasť Pongwe na juhovýchodnej strane ostrova. Podobne ako letenky si aj ubytovanie objednali cez internet. Vyšlo na 65 dolárov za noc, vrátane raňajok. "Pri bráne stál a vstup do kempu strážil skutočný Masaj. Bol to priateľský človek a ako sme sa mohli neskôr presvedčiť, podobne v pohode boli aj iní členovia tejto komunity, ktorých sme na ostrove stretli desiatky. Väčšinou sa živili predajom suvenírov turistom."
Prvé dva dni strávila Romana s partiou spoznávaním blízkeho okolia. Po pláži sa prešli v oboch smeroch vari po päť kilometrov a všade nachádzali zväčša slamené chatrče miestnych obyvateľov. Muži sa lovili ryby, ženy sa venovali zberu rias. "Bolo to veľmi jednoduché. Niekoľko desiatok metrov od brehu sú do dna zabodnuté koly. Medzi nimi sú naťahané silné vlasce. Počas prílivu a odlivu, ktorý je na Zanzibare pomerne veľký, sa na tom vlasci zachytávajú voľne plávajúce riasy. Po odlive ich ženy zbierajú a sušia. Takmer všetko je ako prísada do jedla určené na export, hlavne do Ázie."
Po dvoch dňoch sa stratená batožina našla, preto sa Slováci mohli vydať na výlety. Tie totiž boli okrem opaľovania a kúpania v údajne neskutočne teplom mori hlavným cieľom ich pobytu. "Keďže Zanzibar je nazývaný aj ostrovom korenia, navštívili sme jednu z fariem, kde sa táto exportná surovina pestuje. Volala sa Butterfly a videli sme tam okrem klinčeka, vanilky, škorice či zázvoru aj množstvo mne neznámych kríkov a stromov, z ktorých sa tiež čosi zbieralo. Na záver návštevy sme mohli ochutnať niekoľko druhov čajov z rôznych druhov korenia. Musím priznať, že silnejšie a aromatickejšie čaje som ešte nepila. Ak by som si za nimi dala ten, čo pijem bežne doma, že ide o čaj, by som asi zistila iba podľa farby..."
Cestou späť sa partia zastavila pri ruinách bývalých sultánskych palácov, ktorých je na ostrove niekoľko desiatok. Pamiatky sú v Zanzibare v dezolátnom stave. Jednak počasím a tiež ignoranciou vlády, ktorá sa o ne nestará a väčšinu rozpočtu investuje do rozvoja turistického ruchu.
Žiadne foto!
Ďalší výlet mal za cieľ jediné väčšie mesto na ostrove Stone Town, ktoré je celé na zozname chránených pamiatok UNESCO. Je plné obchodíkov, pobehujúcich detí a vládne v ňom rušný africký život. Pozor si však treba dávať na fotenie. Nie všetci domáci majú totiž pochopenie pre vtieravé objektívy foťákov v rukách turistov. Romane i partii sa neraz stalo, že museli svoju techniku rýchlo ukryť do ruksakov. Inak by im ju nazlostení domorodci vytrhli z ruky.
"Mesto samotné nie je rozdelené na nejakú starú a modernú štvrť. Celé je jedna veľká história, hlavne vďaka vyrezávaným dreveným dverám a verandám. My sme okrem zvyškov starej pevnosti navštívili dom cestovateľa Davida Livingstona. V Zanzibare si ho uctievajú aj preto, že sa veľkou mierou zaslúžil o zrušenie trhu s otrokmi. Lebo kým v iných častiach strednej a južnej Afriky už skončilo, z tohto ostrova sa vyvážali do Ameriky ešte niekoľko rokov." Za návštevu podľa Romany rozhodne patrí miestny trh, čo sú v podstate uličky, preplnené pokrikujúcimi obchodníkmi. Nie sú takí vtieraví, ako na severe Afriky. Kto nechce, toho kúpiť čosi, hoci aj po zľave, nenútia.
Po dni, strávenom aj hraním futbalu s deťmi na doslova bielom piesku pláže a občasným osviežením v mori, absolvovala Romana s partiou ďalší výlet. Cieľom bol Jozani Forest, čo je zmenšená verzia pôvodne rozsiahleho pralesa. Tvorili ho zväčša mangrovníky. Sú to v podstate jediné stromy, ktoré sú schopné znášať slanú vodu a účinne sa brániť vysokému prílivu. Ich plodmi sú dlhé zelené tyčinky, ktoré po dozretí spadnú do bahna pod sebou a už do dvoch týždňov je z nich nový stromček.
Na Zanzibare nežijú žiadne levy, slony ani aligátori. Azda najpočetnejšími obyvateľmi zvieracej ríše sú komické opice druhu Red Colobos. "Sú mimoriadne priateľské. Kamarátovi jedna skočila na slamený klobúk a vôbec sa jej nechcelo preč. Tieto opice sú typické pre Zanzibar, lebo sa vyskytujú jedine na tomto ostrove. Ich štýl života by možno prijal nejeden muž. To preto, lebo sa, nevedno prečo, rodí oveľa viac samíc. Na každú skupinku v počte okolo osem kusov pripadá iba jeden samec..." Zvláštnosťou je i to, že tento druh opíc nepotrebuje k životu vodu. Ak by sa jej napili, uhynuli by.
Prekvapenie na koniec
Na Zanzibare sú podľa Romany aj iné miesta, ktoré stoja za videnie. Napríklad na juhu ostrova objavili zaostalú rybársku osadu Kizimkazi. Dá sa tma prenajať čln a spolu so sprievodcom vyraziť na výlet k miestam, kde sa bežne vyskytujú delfíny. Sú vraj také krotké, že sa k človeku neboja priblížiť ani vtedy, keď skočí do vody. Aj sever ostrova je pekný. Sú tam najkrajšie pláže celého Zanzibaru a práve tam je najviac cítiť rozvoj turistického ruchu.
"Zaujal ma tam úkaz, ktorý by sa zišlo aplikovať aj v podobných dovolenkových strediskách okolo Stredozemného mora. Vždy ráno prechádzali po pláži upratovacie čaty, ktoré čistili piesok od drobných nečistôt. Väčšinou šlo o deti, ktoré mali v rukách palice a na ich konci čosi ako sitká. Tam, kde zbadali nejakú špinu, napríklad ohorok z cigarety alebo niečo iné, jednoducho po ňom ´hrabli´. Piesok sa cez dierky preosial a špina skončila v zbernom vreci." Vždy ich šlo niekoľko zberačov vedľa seba, takže pomerne rýchlo preosiali celú pláž.
"Na skok sme zašli aj na neveľký ostrov Prison. Je zaujímavý tým, že ide o ostrov korytnačiek, ktoré sa dožívajú vysokého veku. Najstaršia, ktorú nám ukázali, mala vraj vyše 120 rokov. Boli celkom krotké, dali sa kŕmiť aj z ruky." Na tomto ostrove navštevujú turisti aj ruiny starej väznice, v ktorej kedysi zhromažďovali otrokov pred cestou do Ameriky. "My sme si na prehliadku ostrova prenajali džíp. Na celý za 40 dolárov. Museli sme si však dávať pozor, lebo sa tam jazdí na ľavej strane. Raz nás kontrolovala policajná hliadka. Snažili sme sa vytvoriť takú odľahčené atmosféru, ale po chvíli nás to prešlo. Buď nám po anglicky alebo francúzsky nerozumeli, alebo jednoducho s nami srandovať nemali záujem. Polícia v Zanzibare má rešpekt a akékoľvek porušenie dopravných predpisov sa rieši vysokou pokutou. Nás sa to, našťastie, netýkalo..."
Romana tvrdí, že Zanzibar je pre Európana veľmi exotický a iný, než Grécko, Turecko či Egypt. Až na to fotografovanie sú domáci veľmi priateľskí a kedykoľvek ochotní pustiť sa s cudzincom do rozhovoru. A to aj s vedomím, že si navzájom nerozumejú ani slovo. Rukami i nohami (ak sa dá, tak kreslením do piesku) sa snažia vysvetliť, kde sa čo oplatí vidieť a ako sa tam najrýchlejšie dostať. "A ak zistia, že cudzinec pochytil nejaké slovo zo svahilštiny, ocenia to. Napríklad tak, že sa ho snažia naučiť ďalšie: Ja som si vystačila s už spomínaným ´hakuna matata´, teda ´žiadny problém´."
Posledný Romanin zážitok bol nečakaný a pre ňu doslova prekvapením. Keď sa vyše 30 zväčša turistov usadilo v lietadle spoločnosti Precision Tanzania Air, vo výške asi štyri kilometre sa z reproduktorov ozval hlas pilota. "Vážení cestujúci, máme trochu času navyše, takže pozorne sledujte, čo o chvíľu uvidíte..." A veru, bolo sa na čo pozerať. "Pilot ešte chvíľu stúpal a potom urobil dva oblety okolo Kilimandžára, takže sme mali ten šesť kilometrov vysoký kopec s bielou čiapočkou takmer na dosah ruky. Všetci híkali a zároveň cvakali spúšťami fotoaparátov a kamier. Keďže sme tentoraz leteli na severe cez deň a za pomerne jasného počasia, neskôr som mohla z vtáčej perspektívy obdivovať aj kľukatý Níl."
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
