neho vyvierajú ako džezová hudba a jeho úlohou je len valiaci sa tok slov zodpovedne zapisovať. Angažuje sa v sfére, ktorá je dnes na pokraji kultúrneho života, no nevníma to ako kráčanie proti múru. Mladým talentom pomáha otvárať oči a nachádzať poéziu aj tam, kde ju nevidia.

Predpokladám, že už v detstve ste inklinovali k hre so slovíčkami a hltali jednu knižku za druhou...

- Je to zarážajúce, ale nikdy som veľa nečítal. Keď mi ale niekto poradil dobrú knižku, tak som po nej siahol a doslova som ju zhltol. Ale aby som ja osobne vyhľadával kvalitné tituly... To sa stalo až neskôr.

Kedy k tomu teda došlo?

- Prakticky až po revolúcii, keď som zavrhol predchádzajúcu prácu, manželstvo, kariéru a začal sa venovať literatúre. Klamal by som však, že len vtedy, pretože aj za študentských čias som mal pár dobrých duší, ktoré mi prihodili zopár dobrých knižiek.

Keď vám ľudia doporučia knižky a vy si ich prečítate, urobíte si prostredníctvom toho na tieto osoby istým spôsobom názor?

- Vždy mi to doporučujú ľudia mne veľmi blízki, ktorí ma veľmi dobre poznajú a vedia, čo ma zasiahne. Skôr teda oceňujem, že ma tak poznajú a nepokúšam sa spoznávať takouto formou ja ich.

Blízki vás teda majú prečítaného...

- Je to pár ľudí. Myslím si, že som otvorený človek, aj keď som zároveň introvert. Vidieť to aj na mojej tvári a na očiach, takže odhadnúť ma nie je veľmi ťažké.

Čím ste sa pred revolúciou živili?

- Vyštudoval som Elektrotechnickú fakultu, miloval som fyziku a matematiku, čo som prakticky zdedil po mamke. Ona však učila aj výtvarnú výchovu, takže umelecká bunka už tam niekde predsa len bola. Neskôr som sa dozvedel, že aj mama písala básne, ale nikdy v živote mi ich neukázala. Je to škoda, lebo básne predstavujú spôsob, ako vniknúť do druhého človeka.

Nemáte zo seba občas pocit, že neustále musíte ísť proti múru? Predsa len to, čo pre literatúru a kultúru robíte, keď je v dnešnej dobe poézia minoritná, musí byť poriadne náročné...

- Pokiaľ tým múrom nie sú ľudia, je to v poriadku. A ľudia naozaj nie sú múrom, ale niekým, ku komu máme prísť a niečo mu ponúknuť, nie len čosi žiadať. Preto som skôr za ľudí, takže zhrnutím je - nie proti múru, ale pre múr.

Sú ľudia ústretoví? Keď prídete s projektom, musíte okolie dlho prehovárať, alebo sa nájdu aj nadšenci, ktorí do toho idú s vami s rovnako veľkým zápalom?

- Je to takto. Ľudia, ktorí projekty tvoria, majú ku kultúre veľmi blízko. Skôr tí, ktorí o nich rozhodujú, majú od nej ďaleko a preklenúť tento most je procesom presviedčania a dokazovania pravdy umenia.

Nie je pre vás únavné neustále presviedčať, keď ako básnik predsa len žijete v inom svete a vrátiť sa na zem a pragmaticky prehovárať a argumentovať musí byť náročné...

- Nerobím to sám, vytvoril sa okolo mňa kruh ľudí, ktorí prakticky viac realizujú ako ja a ja som len akýmsi katalyzátorom v tomto procese. Keď sa mi podarí nájsť schopného človeka, ako je Richard Kitta, ktorý je schopný vložiť celú svoju energiu do realizácie projektu, tak sa stávam výstupom, ktorý

dokáže nielen navrhnúť myšlienku, ale ju i zrealizuje ako v projekte Verse versus Verse.

Práve v rámci neho ste ako Poemat denne intenzívne tvorili štyri hodiny. Ako ste to zvládli?

- V podstate je človek schopný tvoriť nepretržite. Ja som okrem tých štyroch hodín tvoril aj v priebehu dňa. Náročné to však bolo najmä z toho hľadiska, že pre mňa vznikalo zrazu veľa nových situácií. Ťažké bolo najmä zvládnuť to veľké množstvo prístupov ku poézii.

Museli ste teda v rámci tvorby zachádzať i do oblastí, ktoré vám nie sú až také blízke...

- Pre mňa to bolo obohacujúce. Získal som prehľad o množstve prístupov a jazykov, ktorými sa poézia podáva. Pretože každý má svoj vlastný jazyk, akým sa vyjadruje, mnohí surrealistickým spôsobom, ktorému často ľudia nerozumejú a ja som zrazu musel rozumieť všetkým. A odpovedať kvalitne a kvalifikovane, čo ma obohatilo. Oni zase objavili cezo mňa iné prístupy k poézii.

Vy ste vlastne aj objavovateľom nových talentov. Dá sa špecifikovať, aký je najväčší problém dnešných mladých začínajúcich autorov?

- Naozaj odo mňa každý chce fundovaný názor. Ja si nedovolím, keď mi príde nekvalitný príspevok, daného človeka absolútne odsúdiť a povedať mu, že sa s ním nedá nič robiť. Takýto ľudia sú tiež veľmi dôležití. Aj keď z nich nebudú vynikajúci poeti, alebo prozaici, tak sa z nich stanú vynikajúci čitatelia. A tých je tak strašne málo, že my spisovatelia ich veľmi potrebujeme.

Pomáhate im teda nájsť poéziu tam, kde ju nevidia?

- Vlastne áno. Tvrdím, že žiadna myšlienka na svete nie je vypovedaná náhodou. Všetko je veľmi dôležité, len si treba všimnúť poetiku aj tam, kde by ju iný nenašiel, vytrhnúť ju z kontextu a dať do súvislosti s poéziou. Prehľad o písaní u mladého človeka je veľmi chabý. Ja pre začínajúcich autorov objavujem formy, ktoré sú už dávno nájdené a sú vynikajúce. V nich nájdu spôsob, ako zviazať to, čo sa zdá byť strašne uletené. Nie je to zväzovanie rúk, je to naopak nájdenie mantinelu, odkiaľ kam sa v básni hra hrá. Keď sa mladý človek naučí formu, objaví aj vlastný spôsob písania.

Zaoberali ste sa okrem poézie niekedy aj prózou?

- Písal som, ale akokoľvek som sa snažil napísať poviedku, vždy z toho vznikla báseň. (Smiech.)

Tvoríte neustále a stále sa zamýšľate nad niečím poetickým s hlavou v oblakoch, alebo viete žiť aj normálnym životom?

- Ono to tak vyzerá, keď človeku vyjde každý rok kniha, že na tom musel makať celý rok. Ja nepíšem takým spôsobom, že by som sa neustále vracal k textu a opravoval, škrtal... Zo mňa ide báseň ako džezová hudba. Takto to aspoň nazval Martin Vlado v jednej recenzii. Ku mne skrátka príde "božská myšlienka", ja s ňou komunikujem a z tejto komunikácie potom vznikajú aj také formy ako tercíny. Vlastne len básne zapisujem. Nevravím, že všetky sú vrcholom svetového diela, ale sú veľmi kvalitné a ja ich ani nepovažujem až tak veľmi za svoje.

Prečo? Vnímate ich ako vnuknutie od niekoho vyššieho?

- Nemusí to ani byť vyššie, môže to byť dajme tomu čosi nižšie. Ono diškurz medzi bohom a diablom prebieha práve v človeku. A ten neustály boj sa u mňa prejavuje práve písaním básní.

Keď vravíte, že myšlienka chodí sama za vami, tak možno občas príde aj v nevhodnom čase...

- Sprvoti som vstával v noci za každou myšlienkou, ale potom to bolo neúnosné. Myšlienky totiž prichádzajú neustále. V tomto som sa naučil krotiť. Nezapisujem už všetko, len vtedy, keď mám čas. Väčšinou je to ráno.

Máte vydané pomerne veľké množstvo zbierok. Máte niektorú z nich najradšej, alebo stále tá, ktorú práve dokončujete, je tá naj?

- Moje knihy sú ako moje deti. Mám tri vlastné, ale okrem toho sedem literárnych. A rozhodovať medzi nimi, ktorá mi je srdcu bližšia, by bolo ako rozhodovať medzi vlastnými.

Riešite vy vôbec materiálne veci ako bežní ľudia, alebo je to pre vás väčšinou všetko malicherné, keď ste taká umelecká duša?

- V prvom rade nepíšem nikdy o sebe. Každý z ľudí okolo mňa je mi milší a príjemnejší ako moja osoba. (Smiech.) Ja sa cítim byť banálnym človekom a ľudia ma veľmi inšpirujú, preto píšem najmä o ich duši a mojom vzťahu k nim.

Aké iné druhy umenia sú vám blízke?

- Maľujem, aj si sám ilustrujem svoje knižky. Teda vlastne som skôr grafik. Maľujem automaticky, chytím do ruky papier a ceruzu a behom sekundy čosi načmáram. Nie sú to však úplné čmáraniny, dáva to zmysel.

Ste vy básnici v Košiciach silnou komunitou?

- Stretávame sa pravidelne v nemenovanom podniku, pretože nemáme vlastnú literárnu kaviareň. Ale všetko je ešte v hre, možno, že sa to podarí prebojovať. Čo sa však týka kultúry, čím sú horšie podmienky, tým kvalitnejšie veci vznikajú. Umelec v prvom rade musí mať čo povedať, až potom sa musí naučiť, ako to povedať. On je tým citlivým strmienkom do ktorého sadne noha jazdca a keď popchnete koňa, tak letí.

Ste aj autorom textov muzikálu Kubo. Obohacuje vás teda i niečo úplne iné ako tvorba básní?

- S Martinom Skubanom, ktorý je autorom hudby, som sa náhodou zoznámil cez literárnu komunitu. Oslovil ma nielen ako muzikant, ale ako skladateľ. Z textu dokáže vycítiť náladu a na základe toho napíše pieseň, čo ma zaujalo.

Je vám blízka poézia konkrétneho súčasného autora?

- Vladimír Holan je mi veľmi blízky. Keď sa moja poézia takto, ako ma jeho tvorba zasiahla, dotkne ľudí, ktorí prídu o desať či dvadsať rokov, tak budem veľmi šťastný.

Profil:

n narodil sa v roku 1955 v Trenčíne

n žije a tvorí v Košiciach

n je zakladateľom edície Dielne Autorov Literatúry DALi

n vydal básnické zbierky Vaša Esencia, Oxana, Samotka, Kolotoč alfa, Žreb môjho bytia, Edo je deväť, Diabolské balady

n je tajomníkom východoslovenskej pobočky Spolku slovenských spisovateľov

n je zakladateľom pobočky PEN klubu v Košiciach

n v interaktívnom projekte Verse versus Verse zastáva rolu Poemata

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári