ANDREA TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk

Jeho hry milujú celé generácie Slovákov, repliky z Jááánošíka či Človečiny zľudoveli. A hoci na jeho poetike odrástli tisícky detí, prvú knihu venovanú špeciálne im, napísal Stanislav Štepka len pred nedávnom. "Lastovičie rozprávky" sú už na pultoch kníhkupectiev a nechýba im to, čo všetkým jeho hrám láskavý humor, fantázia a ľudskosť.

Ako vlastne vznikli "Lastovičie rozprávky"?

- Stále, keď prišli naše vnúčatá k nám, vykríkli jednu vetu: "Do pracovného!" Vbehli do svojej izbičky, prezliekli sa do domáceho oblečenia a čakali na novú rozprávku. Vždy som pritom obmieňal dva okruhy o lastovičkách, ktoré sa k nám v Radošine stále vracajú, a o tučnom Maťovi a jeho dobrodružstvách. Na jedny Ninkine narodeniny som sa rozhodol, že jej rozprávky o lastovičkách pospisujem a poprosil som svojho kamaráta Sveťa Mydla, či by k nim neurobil ilustrácie, aby sme jej to mohli venovať ako knižku. Sveťo nakreslil nádherné obrázky a navyše na titulnú stranu nalepil hniezdo. Neviem, kde ho zobral, ale vyzeralo to veľmi pekne. Teraz vďaka vydavateľstvu Ikar, ktoré ma oslovilo, zaletia lastovičky aj k iným deťom. Navyše, vznikol i nápad na ich dramatizáciu, takže v júni bude mať premiéru predstavenie s množstvom pesničiek, v ktorom si budú môcť deti s hercami zahrať, zaspievať i zacvičiť.

Hrali už niekedy radošinci deťom?

- Nikdy sme deťom nehrali, hoci deti sa na našich predstaveniach vyskytujú veľmi často. Som až prekvapený, ako ich tam prepašujú. (Úsmev) Na jednej strane to nevidím veľmi rád, pretože naše hry nie sú pre ne najvhodnejšie, na druhej strane to mám veľmi rád, pretože potom po rokoch za nami neraz prídu so slovami: "Ja som ten, na ktorého ste sa vtedy zhora dívali tak všelijako. No ja som vás mal odjakživa rád." Teraz po prvýkrát však robíme aj hru pre najmenšie deti. A ak sa vydarí, dal som si záväzok, že s týmto diváčikom budeme rásť. Keď budú tieto deti trošku staršie, zas pre ne naštudujeme niečo, čo by ich mohlo zaujímať a čo bude mať v sebe poéziu a humor. Skrátka, znaky, ktoré dnes deťom dosť chýbajú a knižky, ktoré sa k nám tlačia zo západu, im to nedávajú. Skôr naopak. Neraz prichádzajú s dosť veľkou agresivitou. "Lastovičie rozprávky" sú však návratom k tomu, čo bolo v detských knihách pekné a čo sa páčilo aj nám.

Rozprávali ste rozprávky aj svojim deťom?

- Stanka a Jurko mi ako malí zvykli vyčítať, že nie som ako iní otcovia, ktorí ráno zbalia ruksak, obujú si vibramy a idú s deťmi do prírody, kde im vysvetľujú, aká je toto rastlina, aký je hento strom. Tak som sa rozhodol, že toto všetko bude v našom byte. Narobil som im teda tunely, hory a povymýšľal som im všelijaké rozprávky, ktoré mali reálny základ v mojom detstve. Nesmierne dobre sa na tom bavili, takže potom z toho vznikol aj rozhlasový cyklus pod názvom: "Ako sme varili snehové gule."

Bolo pre vás praktickejšie urobiť si hory doma, ako ísť s deťmi na výlet?

- Keď ja strašne nerád chodím. (Smiech) Som lenivý človek a výlety vo všeobecnosti nemám rád. Strašne ma to otravuje. Aj teraz, keď sme boli v Austrálii, rátal som dni, kedy sa vrátime domov. Bol by som Bratislavu najradšej objal od radosti, keď sme sa konečne vrátili. Rád o iných krajinách pozerám relácie v televízii, počúvam, keď mi iní rozprávajú a teším sa, keď to teší ich. Ale ja nie som cestovateľ.

Napriek tomu, s akými zážitkami a pocitmi ste sa vrátili z Austrálie?

- Že je to strašne ďaleko. (Smiech) Ale priniesol som si odtiaľ krásne spomienky, najmä čo sa týka našich krajanov. Spoznal som množstvo zaujímavých osudov a príbehov. Oni sú tam Pánubohu za chrbtom, preto boli veľmi vďační. Boli sme pre nich jedným z prvých a pre niektorých dokonca prvým divadlom, ktoré videli. A tak to aj prijali. S ohromnou láskou, až dojatím. Taký úspech ako u nich, sme zažili málokedy. A pre chlapcov z divadla, no koniec-koncov aj pre mňa, bol zaujímavý Australian Open. Bolo skvelé sedieť na námestí, piť kávu a na veľkoplošnej obrazovke, pred ktorou na tráve sedeli tisícky ľudí, pozerať, ako sa darí Daniele Hantuchovej a ako postupuje ďalej.

Takže ste sa opäť vrátili domov s cennými čriepkami do svojich hier?

- V Austrálii som si do noci písal ľudské príbehy, ktoré som tam počul, lebo čo príbeh, to román, alebo divadelná hra. Možno sa časť z nich objaví aj v novom predstavení, ktoré som dopísal po Vianociach a volá sa "Niekto to rád slovenské". Odohráva sa v 30. rokoch minulého storočia medzi našimi krajanmi v Amerike, pričom hlavným motívom je obraz talentovaného človeka pôsobiaceho v nie najprajnejšom svete, vo svete mafie. Je to veľká chvála na Slováka Jozefa Murgaša, ktorý dokázal nevídanú vec a mnohí diváci z toho budú až prekvapení, pretože som presvedčený, že 99% ľudí vôbec nevie, o kom je reč. V hre však uvidia, koľko námahy, talentu, vedomostí, ale aj šťastia treba na to, aby človek niečo dokázal. A Jozef Murgaš mal všetko, okrem šťastia.

Vy ste mali v živote šťastie?

- Mal. Niekoľkokrát v živote. Mojím prvým veľkým šťastím bolo, že som sa narodil do rodiny a do prostredia, do akého som sa narodil. Druhým veľkým šťastím bolo, že ma nezobrali na VŠMU a mohol som si založiť vlastné divadlo podľa svojich predstáv. Šťastím je aj to, že som v živote len málokedy natrafil na ľudí, ktorí by boli veľkou brzdou v rozvoji našej scény. Práve naopak. V divadle máme stále mimoriadne talentovaných a šikovných ľudí. A mojím obrovským šťastím je aj to, že mám skvelé rodinné zázemie. Nehovorím, že to tak musí byť. Každý si v živote vyberie, čo mu vyhovuje. Niekto má rád ohromný vzruch. Robiť škandály, 4 krát sa rozviesť. Ak je to jeho životný štýl, ktorý mu vyhovuje a nikoho pritom neotravuje, je to v poriadku. No ja som človek nekonfliktný. Konflikty nemám rád.

A čo k životu potrebujete?

- Okrem rodinného zázemia aj divákov. Ak by som nemal komu rozprávať, bol by som stratený. Nie som totiž autor, ktorý píše do zásuvky, ani človek, ktorý sa utešuje tým, že po smrti ho ocenia. Ja mám rád, ak to mám komu večer povedať. Ak by bola sála prázdna, hanbil by som sa, že to hovorím zle, alebo že vravím veci, ktoré nikoho nezaujímajú.

Kto patrí k prvým čitateľom vašich textov?

- Moja manželka a dcéra, naše dramaturgičky a manažér nášho divadla Lacko Hubač, ktorý je aj výborným dramaturgom. Nielen preto, že má skončenú DAMU, ale aj preto, že má mnohoročnú prax v nazeraní na text. Títo ľudia patria do základného okruhu tých, ktorí si hru prečítajú a povedia mi svoje pripomienky. Hlavné slovo pritom majú naši režiséri. Jeden i druhý ma totiž veľmi dobre poznajú a vedia, čo s textom urobiť môžu a čo nie.

Prečo ste prestali režírovať svoje hry?

- Pretože som už ako režisér nemal čo povedať. Cítil som, že tí druhí to urobia lepšie. A okrem toho, stál som vždy na javisku. A predsa len, treba mať aj tie oči zdola, ktoré sa na to dívajú a povedia, či je tam toho veľa, málo alebo to posunieme odtiaľ tam...

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na predstavenie "Lastovičie rozprávky", pretože tam sa pôjdem po prvýkrát do nášho divadla pozrieť ako divák a vezmem so sebou aj svoje vnúčatá. Tie budú určite natešené, lebo na javisku budú vystupovať Ninka a Filip. A hoci nerád cestujem, teším sa aj na Čínu, kam pôjdeme v lete počas olympiády.

Profil Stanislav Štepka

n sa narodil 26.7.1944 v Radošine

n je dramatik, textár, scenárista a vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla

n vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

n divadlu a spisovateľskej práci sa profesionálne venuje od roku 1983

n je autorom kultových predstavení ako Jánošííík, Človečina...

n je držiteľom ocenenia Zlaté pero 2006 cena literárnej kritiky za najhodnotnejšie pôvodné dielo. Získal ho

za zbierku Desatoro (a zopár navyše)

Autor: Program plný lahôdok

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári