akej miery si môže nárokovať na umelecké hodnoty," jedným dychom dodáva: "Napriek tomu som si istá, že v sebe môže niesť isté posolstvo a byť napísaný pútavo." Denisa Fulmeková po roku prichádza na knižný trh so svojím druhým románom pre ženy "Jedy".

Vaša nová kniha vyšla pod stručným, no úderným názvom Jedy.

- Zvolila som si ho zámerne, pretože toto jedno slovo v sebe nesie veľmi silnú emóciu a vystihuje hlavnú tému knihy. Tou sú medziľudské vzťahy, často otravované rôznymi negatívami ako sú závisť, či nevraživosť. Tento názov som nosila v hlave viac ako jedno desaťročie. Pôvodne však patril knihe, ktorú som chcela napísať ešte pred 10-15 rokmi a mala byť o mužsko-ženských vzťahoch. Medzitým som však napísala iné diela, pôvodný nápad zapadol prachom, a keďže v predchádzajúcej knihe "Dve čiarky nádeje" bola postava Soni, ktorá odchádza do malého mestečka, chcela som využiť jej potenciál. Ponúkala totiž dosť možností, aby som okolo nej vybudovala príbeh a rozprávala nielen o mužsko-ženských vzťahoch, ale aj o vzťahoch medzi matkami a dcérami či priateľkami.

Diapazón vzťahov, ktoré sú centrom vášho záujmu, sa teda za ostatné roky značne rozšíril.

- To je prirodzené. V čase, keď sa človek prehupne do dospelosti a zažíva prvé vážne vzťahy, uvažuje o manželstve a o jeho zmysle, je preňho dominantnou témou vzťah muža a ženy. Postupom času, keď sa sám stáva rodičom, začne uvažovať aj o vzťahu svojich rodičov k sebe a o svojom vzťahu k dieťaťu. Do popredia sa skrátka dostávajú celkom iné témy.

Knihou "Dve čiarky nádeje" ste sa zaradili k autorkám ženského románu. Predtým vás však čitatelia poznali skrz sebaironické poviedky, komornú zbierku poézie, či kontroverzný "Klebetromán", ktorý ste vydali spolu s Petrom Macsovzskym. Čo vás zlákalo do "sveta" ženského románu?

- Vyplynulo to z témy, ktorú som chcela spracovať. Len v tomto žánri som mohla do intímnej témy, akou je materstvo a deti, vložiť čistú ženskosť, sledovať príbeh a na jeho pozadí komunikovať niektoré svoje postoje, alebo pocity. Ženský román mi dal slobodu písať o silných emóciách a vyrozprávať tému, s ktorou sa v istej etape svojho života konfrontuje každá žena. Pretože otázku materstva riešia aj tie, ktoré sa rozhodnú deti nemať.

O kvalite a hodnote ženských románov sa vedú siahodlhé polemiky. Neodrádzalo vás to od idey pustiť sa do tohto žánru?

- Neodrádzalo, pretože som bola presvedčená, že tento štýl spracovania témy je správny. Od začiatku som sa k tomu priznala a dodnes sa k tomu hlásim, hoci sa musím často obhajovať, prečo som to urobila. Ako keby som napísaním ženského románu klesla... No napriek tomu si myslím, že aj ženský román môže byť kvalitný, aj keď, samozrejme, existuje isté vymedzenie, do akej miery si môže nárokovať na umelecké hodnoty. Napriek tomu som si istá, že v sebe môže niesť isté posolstvo a byť napísaný pútavo.

Nakoľko nesú postavy vašich kníh autobiografické črty?

- Pripúšťam, že všetky moje knihy sú dosť autobiografické, aj keď autenticita nespočíva v tom, že by som prežívala to isté, čo hrdinky mojich románov. Ide skôr o premietanie mňa ako človeka do jednotlivých postáv. Do každej vkladám niečo zo seba. Pri "Dvoch čiarkach nádeje" som napríklad úprimne priznala, že som s hlavnou témou bola vo svojom živote konfrontovaná aj ja.

Nie je bolestné pred širokou verejnosťou hovoriť o strate dieťaťa?

- Samozrejme, poodhalila som kus svojho súkromia. No zvolila som si túto cestu, pretože som mala pocit, že táto téma by sa mala zbavovať tabu, ktoré okolo nej panuje. Chcela som ukázať, že ak sa niekomu stane nešťastie, nemal by sa cítiť vinný.

Je pre vás písanie aj forma terapie?

- Nie. Práve naopak. Pri písaní musia ísť každodenné nálady bokom. To, čo prežívam v čase vzniku knihy v súkromí, sa do príbehu premietať nemôže. Takže písanie ako také terapiou nie je. No je to činnosť, ktorá ma nesmierne napĺňa a baví.

Ako intenzívne žijete postavami, ktoré práve vytvárate?

- Veľmi. (Smiech) V čase, keď o nich píšem, sa stanú až súčasťou mojej rodiny. V hlave sa totiž musím zaoberať aj ich problémami, musím si zisťovať rôzne informácie. V románe Jedy je napríklad hlavná hrdinka slobodnou matkou, takže som si musela overiť množstvo špecifík, ktoré sa s týmto sociálnym postavením spájajú. O svojich hrdinov sa skrátka musím starať, poskytovať im servis a vciťovať sa do toho, čo asi prežívajú. Niekedy je môj kontakt s nimi natoľko intenzívny, že o nich rozprávam aj manželovi a kamarátkam. Skrátka, vťahujem ich do reálneho života.

Čo na to hovorí vaše okolie?

- Keď som sa ešte dávnejšie ako spoluautorka podieľala na "Klebetrománe", tak som manželovi pravidelne rozprávala, čo sa v ňom deje. Vtedy mi povedal, že ho to veľmi baví, byť tak blízko pri zrode knihy. A taká býva aj reakcia mojich kamarátok. Sú rady, že svojim názorom, alebo spätnou väzbou pomáhajú zrodu novej knihy.

Kto je vašim najväčším kritikom?

- Moja 13 ročná dcéra. No zároveň je aj mojím najväčším fanúšikom.

Zdedila aj ona talent na písanie?

- Myslím, že zo širokej rodiny zdedila pestrú zmes talentov, no zatiaľ je vo veku, kedy rôzne veci skúša, chodí na krúžky a má možnosť zabŕdnuť do rôznych záľub. A rozhodnutie, ktorým smerom sa uberie, nechám len na ňu. Cieľavedome ju určite usmerňovať nebudem.

Medzi vašimi predkami je niekoľko spisovateľov. A hoci by sa mohlo zdať, že práve preto bola vaša profesijná cesta vopred predurčená, debutovali ste pomerne neskoro. Ako 34 ročná. Prečo?

- Hoci som písala od malička, dlho som si hľadala svoju cestu. Literárne korene v našej rodine mi boli v tomto smere skôr na príťaž, pretože som bola tvrdo konfrontovaná s tým, ako má vyzerať kvalitný text, otec si čítal moje veci a bol k nim dosť kritický. Navyše, nemyslím si, že len zdedená schopnosť klásť vety na papier robí z človeka spisovateľa. Za zrodom knihy stojí omnoho viac.

Napríklad?

- Napríklad odvaha a sebadisciplína, večná chuť ďalej sa vzdelávať, študovať a čítať aj diela iných spisovateľov. A človek musí byť silný, nepodliehať chvíľkovej depresii a skepse a nevyhodiť do koša všetko, čo sa mu v danej chvíli nepáči.

Na čom momentálne pracujete?

- Už mám rozpísaný ďalší rukopis. Nie je to však beletria, ale kniha o tarotových kartách.

Prečo práve o tarotových kartách?

- Lebo je to už 11 rokov moja záľuba a vždy som chcela napísať knihu o pohľade na tarotové karty a kreativitu. Kniha by mala byť o tom, ako nás tarotové karty môžu viesť na ceste k naplneniu tvorivých snov.

Ako ste sa dostali k tomuto hobby?

- Dlhé roky som redigovala jeden ezoterický časopis, písala som o knihách s tematikou o veciach medzi nebom a zemnou. Dostala som sa aj k tarotu a k praktickým ukážkam práce s tarotovými kartami, pričom nešlo o veštenie. To ma veľmi potešilo, pretože prvé, čo si ľudia predstavia, ak sa povie tarot, je, že je to prostriedok na veštenie.

A nie je?

- Možno aj áno, no človeku vie poskytnúť omnoho viac, ako je hádanie budúcnosti. Môže napríklad prispieť k sebapoznávaniu, pretože na kartách sú obrazy, ktoré každý zo svojho života pozná. Tarot je totiž zrkadlo a karty odrážajú situácie, ktoré už každý človek zažil. No vďaka tomu, že sa vždy inak poskladajú, vzniká nový obraz a človek dostáva pozoruhodný odraz skutočnosti a "návod", na čo by mal zamerať svoju pozornosť. Je to zdroj impulzov, čo by sme vo svojom živote mali posilňovať, čo zanedbávame a aké energie nám prichádzajú do života.

Veci medzi nebom a zemou vás evidentne zaujímajú...

- Áno. Som totiž zameraná skôr emocionálne, než racionálne A takíto ľudia inklinujú k rôznym pavedám. Mám však pocit, že to môj život obohacuje, aj keď pripúšťam, že ide o trošku vykonštruovaný svet. Mne to však uľahčuje pohyb v realite, ktorá sa mi zdá byť dosť náročná. Je to skrátka barlička na to, aby sa mi svet zdal o čosi krajší.

* * *

Profil

n vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

n pracovala ako redaktorka Literárneho týždenníka, denníka Telegraf, mesačníka Štýl, šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia. Pravidelne spolupracovala s mesačníkom Miau

n debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou humorných a predovšetkým sebaironických poviedok Tak čo teda? Nasledovala komorná zbierka poézie Som takmer preč a vzápätí kontroverzný Klebetromán, ktorý vydala ako spoluautorka s Petrom Macsovzskym.

n autorsky prispela aj do antológie Sex po slovensky a publikovala tiež v českom zborníku Evropský fejeton.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári