Po okupácii Košíc kráľ uväznil radných i richtára a vyhnal ich z krajiny
"Po košicky" zapisoval pisár iba to, čo nevedel preložiť
Jubilujúci historik PhDr. Ondrej Halaga, o ktorého celoživotnom diele sme písali 7. 3. 2008, sa zaoberal jazykovo-národnostnou štruktúrou Košíc a jej vývojom. Mnohí čitatelia sa domnievajú, že v Košiciach sa od nepamäti hovorilo maďarsky alebo nemecky a nepripúšťajú existenciu jazyk a tunajších pôvodných obyvateľov, ich vtedajšiu východnú slovenčinu. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405, ktorá je najdôležitejším dokladom o tomto dejinnom úseku Košíc svedčí, že slovenčina bola druhým hovorovým jazykom Košičanov.
Mesto si ľudí preverovalo
Košice ako významné stredisko medzinárodného obchodu boli príťažlivé pre kolonistov, ktorí sa tu snažili usadiť na čas, aby zbohatli alebo natrvalo. Popri poctivých kupcoch sa nedalo zabrániť prílevu špekulantov. Tí po krátkom pobyte zbohatli a odišli aj so ziskom, ktorý by mal zostať v Košiciach. Práve pre toto si mesto kupcov preverovalo. Ak sa niektorý zdal byť podozrivý, musel zložiť kauciu až do 32mariek striebra, prípadne kúpiť dom a do roka sa oženiť.
Bol tu však aj opačný proces. Košičania sa sťahovali do Ľvova, Viedne, Norimbergu a inde. Košičania označovali kupcov, ktorí prišli zo Zátisia - Maďari. Tak isto mali vžité, že pojem Maďari brali ako svoj protiklad - uhorskú šľachtu a vojsko. Pokiaľ ide o počiatky stykov košických Slovanov s Maďarmi, ten spadá do obdobia okolo r. 1200. Vplyv maďarčiny vychádzal z kráľovskej a šľachtickej kancelárie pri zápisoch nielen predkolonizačných osobných mien, ale aj miestnych názvov a pomenovaní častí chotárov. Prof. Halaga píše: "Pojem Maďari" sa vo vedomí Košičanov (a mešťanov celého Pentapolisu) v 14. - 16. storočí výrazne odlišoval. Bol to predovšetkým ich triedny protiklad, uhorská šľachta, ale aj uhorské vojsko. Maďarmi boli tiež Košičanom kupci zo Zátisia. Výraz Uhorsko už v 14. a 16. stor. zúžili v zmysle "Maďarsko" na Zátisie. V mestskej knihe (1393 - 1405) presahujú maďarské vplyvy a krstné mená počet vyslovene maďarských mien. Niektoré maďarské mená sú zapísané s dialektickými zmenami košickej nemčiny alebo s prvkami slovenčiny. To znamená, že išlo o Maďarov už udomácnených a že pisár ich mená prevzal z nemeckej resp. slovenskej reči stránok.
Prelom do jazykového vývoja Košíc podľa prof. Halagu vniesla násilná maďarizácia Košíc po ich okupácii Jánom Zápoľským v roku 1536. Tých legitímnych zástupcov staroobyvateľov Košíc, ktorí neutiekli (a tým si zachránili život), začal prenasledovať. Predstaviteľov samosprávy - richtára, členov rady a volenej obce dal do okov, uväznil ich a po jednomesačnom väznení ich dal v okovách hnať do Sedmohradska do vyhnanstva. Ich miesta v Košiciach na čele mesta zaujali zátiskí a sedmohradskí Maďari. Títo Zápoľským dosadení funkcionári začali úradovať po nemecky, ale zaviedli maďarské chotárne názvy a pomaďarčovali mená ľudí.
Jazyk bol výrazom politickej moci
Po Bočkayovom povstaní maďarčina silne konkuruje nemčine a od začiatku 17. storočia je maďarčine konkurentom už iba latinčina. Úradný jazyk - nemčina aj maďarčina bol výrazom politických snáh a mocenskej prevahy podľa toho, ktorá vrstva vládla v Košiciach. V skutočnosti sa neúradne, v styku medzi ľuďmi jazyk nemenil, nebolo by to prakticky možné. Ak na magistráte niektorý občan Košíc niečo vybavoval po "košicky", zapisovalo sa to v preklade. Iba to, čo nevedel pisár preložiť, zostalo v hovorovej forme.
Podľa zachovalých testamentov obdarovávali dotyční testátori určitou čiastkou slovenský kostol alebo slovenského kňaza a testamenty robili v slovenčine aj mešťania - šľachtici. Kniha prísah z obdobia Márie Terézie, aj po nej, obsahuje slovenské prísahy pre najvyšších úradníkov a členov rady. Z obdobia, kedy bola úradnou rečou slovenčina, či "košičtina", sa zachoval doklad o súpise obyvateľov z roku 1785 pod názvom Summarium slobodného a kráľovského mesta Kossickeho... podpísaný radným pánom Kraussoma Martinusom Ostraticzkym.
Cirkev mala poriadok
Národnostný a náboženský útlak v Košiciach kritizovali artikuly, ktorými nariadil panovník, aby boli v správe Košíc zastúpené všetky tri národnosti: Maďari, Nemci a Česi, t. j. Slováci. Tým, že Košice boli podrobené na sneme verejnej kritike pre národnostnú diskrimináciu, v 2. polovici 17. storočia v stočlennej volenej obci mali rovnaké zastúpenie všetky tri národnosti a spoločne uvádzali do funkcie nového richtára.
Na rozdiel od politickej správy, ktorá mala neporiadok vo vedení mestských kníh po zavedení úradného jazyka maďarského, cirkev mala v spisoch poriadok. Občania chceli takého kňaza, ktorý by im kázal v ich jazyku. Zachovali sa o tom doklady. Bol to pozývací list slovenskému kňazovi s odôvodnením, že v Košiciach sa slovo božie káže nielen po nemecky a po maďarsky, ale aj po slovensky.
Dokonca podľa jedného uznesenia mestskej rady Košíc mal slovenský kazateľ vyšší plat ako ostatní kapláni. Počas Bočkayovho povstania dostala slovenská cirkev kostol sv. Michala, ktorý sa odvtedy začal volať "slovenský" (1604). Slovenská cirkev žiadala, aby dvakrát týždenne boli vo všetkých kostoloch slovenské bohoslužby a aby mohla slovenských zosnulých pochovávať so slovenským spevom. Hlavný farský kostol - Dóm sv. Alžbety považovali za svoj aj slovenskí veriaci, vychádzajú už zo spomínaných testamentov. Slovenská evanjelická cirkev mala vo vlastníctve dom na Slovenskej ulici, až kým ho od nej nekúpil námestník richtára Novelli.
Čas spôsobuje starnutie, ľudská ruka barbarstvo
Plynutie času zanecháva stopy, ktoré ak človek nezahladí, budú stále výraznejšie a tým zničujúcejšie. Najviac ich vidno na nehnuteľných pamiatkach.
Času pomáha v znehodnocovaní aj ľudská ruka a výsledok je niekedy taký žalostný, že minulosť sa niekedy nedá zachrániť. Ruku k zničeniu viedli nové projekty, často megalomanské, neúcta k hodnotám i k piete. Príkladov máme v meste dosť. Namiesto Mlynského jarku máme komunikáciu, na Štúrovej a Hllavnej sa vyníma Dargov, bývalý Schalkház (Slovan) tiež "padol", ani mestské kúpele už nič nepripomína. Boli to dominanty, žiadne zrúcaniny chalúpok. O sochách nehovoríme.
Ak hovoríme o neúcte k piete, príkladom je rumovisko na Žriedlovej, kde bol starý evanjelický cintorín, založený okolo roku 1687. Pochovávali na ňom do roku 1889 a okrem hrobov boli na ňom rodinné krypty starých evanjelických rodín a zároveň významných osobností mesta, ktoré sa podieľali na jeho rozvoji. Ako podnikatelia obchodníci, verejní činitelia, advokáti. Bol tu, či je, pochovaný aj účastník vojny Juhu proti Severu. Projekt parku v 70. rokoch minulého storočia pomohol toto pietne miesto zdevastovať. Múr zbúrali, hroby sú zarovnané, náhrobné kamene, ak nezmizli, tak sú vtlačené do zeme. Z múrov, kde boli osadené kovové tabule ich nejaké ruky museli vysekať, možno do zberu. Vidno prepadnutú pôdu, no nič čo by pôsobilo pietne. O tomto barbarstve svedčí fotografia. Podľa slov vedúceho Referátu marketingu Magistrátu mesta Petra Neuwirtha bude na tomto mieste memoriálny park.
Príkladom vyslovenej neúcty a barbarstva k miestu, odkiaľ sa šírila medzi ľudí civilizácia z benediktínskeho kláštora v Košiciach-Krásnej - je miesto, kde kedysi stál, nad obcou, v lokalite Breh. Nekoľkoročný archeologický výskum v r. 1971 - 1981 tu prebiehal pod vedením Dr. Bela Pollu a vtedy ešte zvyšky kamenných múrov svedčili o existencii kláštora. Keď bol v Košiciach na návšteve pápež Ján Pavol II., prišla sem veľká skupina ľudí z bývalej Juhoslávie, rodákov Mareka Križina, ktorý v kláštore na Brehu pôsobil ako hospodársky správca a bol tu, v Košiciach umučený. Títo pútnici si pred spiatočnou cestou z miesta bývalého kláštora odniesli na pamiatku trošku hliny v krabičke od filmu. Boli presvedčení, že keď sa sem raz vrátia, bude toto miesto patriť medzi pamiatky alebo bude pútnické. Tí, čo si kamene odviezli na stavby základov svojich domov, si určite ani nespomenú, aké staré sú to kamene, kto z nich postavil múry a čím sa zaoberali ľudia, čo za nimi žili.
Vďaka statkárovi Soósovi sa u nás darilo priadke morušovej
Vzorový hodvábnicky ústav bol pre celé Uhorsko
Na Krajinskej hospodárskej výstave v Budapešti v roku 1886 v expozícii tkanín z domácej produkcie aj surovín sa popri konopných a ľanových výrobkoch vynímal ľahučký hodváb v rôznych farbách. Znie to neuveriteľne, ale bol to naozaj domáci výrobok a to z dielní Spolku chovateľov hodvábnika v Košiciach. Tento spolok ako súčasť Poľnohospodárskeho spolku v Košiciach mal v programe pestovanie hodvábnika aj spracovanie vlákna. pri spolku vznikol tzv. Vzorný hodvábnický ústav.
V druhej polovici 19. storočia sa zaktivizoval v Košiciach župný Poľnohospodársky spolok, aby pomohol pri riešení najdôležitejších problémov v poľnohospodárstve župy za spolupráce odborníkov v tejto oblasti. Tiež aby sa obnovili, prípadne zreorganizovali jestvujúce, ale nečinné spolky so špecifickým zameraním na jednotlivé poľnohospodárske kultúry, pestovateľstvo, chovateľstvo, lesné hospodárstvo atď. Na čele župného Poľnohospodárskeho spolku boli väčšinou statkári a učitelia Poľnohospodárskej školy v Košiciach. V nich bola záruka odborného vedenia.
Do Košíc ako do sídla župy sa sústredilo organizovanie poľnohospodárskeho života okolia a jeho problémy sa riešili aj v poľnohospodárskych spolkoch. Ministerstvo totiž v tom čase nemalo také orgány, s ktorými by mohlo spolupracovať. Preto sa reorganizovali spolky.
Medzi prvými sa obnovila činnosť Spolku chovateľov hodvábnika. Znie to exoticky, spolok však fungoval a bol veľmi aktívny v získavaní záujemcov o toto odvetvie aj na vidieku. Ako vôbec vznikla myšlienka pestovať hodvábnika na východnom Slovensku?
Statkár z Trstenej pri Hornáde Alexander Soós de Soóvár sa takmer štyridsať rokov zaoberal teoreticky aj prakticky chovom hodvábnika, jeho udomácnením na východnom Slovensku a v domáckej výrobe hodvábu. Viedla ho k tomu snaha vytvoriť vlastné zdroje tejto vzácnej suroviny pre spracovanie látok a chcel pomôcť vidieckym obyvateľom, aby sa stali pestovateľmi hodvábnika na morušiach, ktoré vysadia, a tkáčmi z jeho vlákna. Preto Spolok chovateľov hodvábnika začal propagovať toto odvetvie na vidieckych školách, odkiaľ sa informácie dostali k rodičom detí - budúcim chovateľom. Soósovi sa podarila výsadba takmer 3 miliónov stromov moruše pre chov hodvábnika a v roku 1877 inicioval vznik Hornouhorského hodvábnického družstva so 116 členmi a získal preň podporu vlády. Prípravu na spracovanie a tkanie mal do detailov premyslenú, zadovážil jednoduché tkáčske stavy, farby na hodváb, sám si osvojil technológiu spracovania vlákna aj tkanie a naučil to aj budúcich majstrov v tomto remesle. Ďalší spolok - Hornouhorský spolok pre šírenie domáckeho remesla sa začal zaoberať propagovaním tejto činnosti.
Po jednoročnom pôsobení dostal od vlády podporu 1 800 zlatých na zakladanie škôlok morušovníkov, postavenie sušiarní a strojné zariadenie pre výrobu hodvábnych nití a látok. Keď už bolo všetko pripravené, aby sa "spustilo" toto nové odvetvie a nadviazalo na pláteníctvo, 76-ročný A. Soós v roku 1879 zomrel. Jeho smrťou stratili spolky, družstvo a celé toto odvetvie jeho hybnú silu. Aktivita spolku začala klesať, chov hodvábnika pokračoval, aj výkup zámotkov a družstvo ďalej existovalo. No Spolok chovateľov hodvábnika, ktorý po Soósovej smrti už nebol taký aktívny, v roku 1887 svoju činnosť skončil.
Priadka morušová sa u nás začala pestovať koncom 17. storočia. Najväčší rozmach sa dosiahol za panovania Márie Terézie a hodvábnictvo bolo rozšírené okrem Abovsko-Turnianskej župy v Nitrianskej a Bratislavskej. Alexander Soós bol uznávaným odborníkom v tomto, odvetví a okrem toho, že bol správcom Vzorného hodvábnického ústavu v Košiciach vymenovali ho za komisára chovu hodvábnika v Uhorsku.
Po stagnácii chovu po Soósovej smrti nastalo jeho oživenie po vzniku ČSR, kedy sa na Slovensku dopestovalo vyše 37-tisíc kíl zámotkov. V r. 1962 bol u nás chov zrušený.
Soňa Makarová
Autor: Titul majstra im stále chýba
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
