Na finále sa cítil v Atlante,

ale iskru mu vzala všadeprítomná klíma

Do začiatku XXIX. letných olympijských hier v Pekingu zostáva už len 146 dní a zopár hodín. Čo tak skrátiť si to čakanie spomienkami tých, ktorí niektorú z doterajších olympiád zažili ako aktívni účastníci. Aj medzi Košičanmi sa nájde zopár športovcov, ktorí si mohli neopakovateľnú atmosféru pod bielou vlajkou s piatimi farebnými kruhmi vychutnať.

Náš seriál začneme tým, ktorý bol na najväčších hrách sveta trikrát. Prekážkar Igor Kováč síce rodom Košičan nie je, ale podstatnú časť svojej kariéry prežil v našom meste. Študoval na Osemročnom športovom gymnáziu, a hájil farby tunajšej Slávie TU. Na svoju prvú olympiádu, v roku 1992 v Barcelone, už však išiel ako pretekár Dukly Praha.

Barcelona 1992

Tie hry sú navždy späté s americkým basketbalovým ´Dream Teamom´. Magic Johnson, Michael Jordan, Larry Bird, či Charles Barkley... Aj kráľovná športov, ľahká atletika, zostala ich zásluhou v tieni olympijského basketbalového turnaja. Vstupenka na ich zápasy mala cenu zlata. "Prirodzene, aj mňa lákalo vidieť americký ´Dream Team´ naživo, ale v Barcelone som tú príležitosť nemal. Až o štyri roky neskôr, v Atlante. S barcelonskou olympiádou sú späté skôr zážitky z atletického štadióna. Ako tam oštepár Honzo Železný získal prvé olympijské zlato, ktoré mu štyri roky predtým, v Soule, utieklo iba o pár centimetrov. To jeho víťazstvo si dobre pamätám, pretože vtedy sme už boli pod spoločným trénerom i manažérom, takže sme boli tréningoví kolegovia. Rovnako mi utkvel v pamäti aj triumf Roberta Změlíka v desaťboji. Bol to môj ročník, a spolu sme si to nad prekážkami často rozdávali."

Olympiáda v Barcelone nebola prvá veľká akcia v Igorovej kariére. Mal už za sebou európsky šampionát v Splite v roku 1990 i svetový v Tokiu o rok neskôr. A svetová špička nad vysokými prekážkami brala už jeho meno naozaj vážne. "V tom roku som vytvoril európsky rekord v hale na päťdesiatmetrovej trati, a cítil som, že aj na olympiáde by z toho mohol byť solídny výsledok." Lenže, čo čert nechcel, maximálne tréningové zaťaženie si vyžiadalo svoju daň. "Prvý raz sa objavili problémy s achillovkami, a tak to v Barcelone aj dopadlo. Že som rozhodujúce súboje prekážkárov sledoval iba v hľadisku. Finále vyhral prekvapujúco Kanaďan Mark McKoy. Pre mňa bol vtedy jednoznačný favorit skvelý Brit Colin Jackson, ktorý behal v Barcelone famózne časy, a myslel som si, že vo finále určite urobí svetový rekord. Lenže, on zakopol už na druhej prekážke, potom to síce zrovnal, ale opäť zakopol tuším na deviatke, a víťazstvo prenechal svojmu sparringpartnerovi McKoyovi. Tretí dobehol Tony Dees."

Igor Kováč dodnes tvrdí, že nemal žiaden vzor, že sa nikoho zo svetových prekážkarov nesnažil napodobňovať, že mal svoju techniku. Colin Jackson bol však preňho pán prekážkar. "Bol to doslova profesor našej disciplíny, mačka nad prekážkami. Bol technický, aj rýchly, mal veľmi pekný štýl, akým sa dostával ponad prekážky. Ale ja som ho nenapodobňoval, išiel som svojou cestou."

Ako nováčik na olympijských hrách hltal najmä atmosféru atletických súťaží na olympijskom štadióne postavenom na vrchu Montjuic. "Tam som trávil najviac času, ale nedalo sa tam byť od rána do večera. Aj preto, že v Barcelone v tých dňoch panovala veľká horúčava. Takže, keď som nebol na štadióne, dlhú chvíľu som si krátil v olympijskej dedine. Do mesta som sa dostal vari iba raz, na návštevu nejakého mníšskeho kláštora, s trénerom Honzom Pospíšilom a jeho rodinou."

Atlanta 1996

Kým v Barcelone reprezentoval ešte dožívajúcu federáciu, o štyri roky neskôr, do Atlanty, cestoval už ako člen samostatnej slovenskej výpravy. "Ale nepociťoval som nejaký veľký rozdiel. V jednom aj druhom prípade som reprezentoval svoju krajinu, a v prvom rade som myslel na to, aby som na olympiáde dosiahol čo najlepší výsledok."

Olympiáda v Atlante bola typicky americká. Coca-Cola a popcorn boli rovnako vážené symboly ako olympijské kruhy, pod ktorými sa nimi Američania pri sledovaní športových súťaží napchávali. "Tí diváci síce vedeli vytvoriť atmosféru, ale iba čo sa týka domácich pretekárov. Sedeli na štadióne s plechovkou koly a sáčkom plným pukancov v ruke, a keď niekde videli americký dres, boli doslova vo vytržení. Či bol ich pretekár prvý, alebo aj posledný. Ostatní ich nezaujímali. Obecenstvo šalelo najmä vtedy, keď bol v akcii nejaký ich šprintér."

Olympiáda v Atlante bola, ale keby ste sa dnes spýtali niektorého z jej obyvateľov, kde máte hľadať olympijský štadión, na ktorý je každé z dejísk hier pyšné, asi by nechápal čo od neho chcete. "To sa mi na Atlante vôbec nepáčilo," spomína trojnásobný slovenský olympionik. "Ten štadión bol celkom pekný, ale v Amerike k nemu nemali žiadnu úctu. Inde je olympijský štadión trvalou historickou pamiatkou, ale tam ho nie dlho po olympijských hrách zbúrali, a tuším na jeho mieste vyrástol bejzbalový stánok. Uchvátil ma napríklad staručký olympijský štadión v Štokholme, ktorý tam stojí už od roku 1912, a Švédi sa oň starajú tak, že dodnes je funkčný, a je prakticky taký, ako pred takmer storočím, keď tam bola olympiáda. Dodnes sa každoročne na ňom koná veľký atletický míting. Pre mňa je pamätný aj tým, že som tam vytvoril doteraz platný slovenský rekord. Olympijský štadión, to je história olympijských hier, a to, že v Atlante ho Američania zbúrali, je podľa mňa obyčajné barbarstvo."

Škvrnou nad atlantskými hrami bol aj teroristický útok na návštevníkov olympijských súťaží. "Ale oni aj túto záležitosť vedia dobre predať. Áno, došlo tam k výbuchu, ale oni pri vykresľovaní celej udalosti všetko poriadne nafúkli. Pamätám sa, že v tom čase sme boli v olympijskej dedine, ale keď sme sa tam na druhý deň išli pozrieť, vôbec nič nepripomínalo, že by sa tam odohrala nejaká tragédia."

Polovica deväťdesiatych rokov minulého storočia, to bolo najlepšie obdobie Igorovej kariéry. A do tých rokov zapadala aj atlantská olympiáda. "V tom čase som mal naozaj skvelú formu. Pred olympiádou, na sústredení v Nymburku, som dosahoval časy ako nikdy predtým. Takže olympijské finále v Atlante bolo reálne." No pobyt v Amerike mal vždy jeden háčik. Už na univerziáde v Buffale v roku 1993 cítil averziu k všadeprítomnej klimatizácii. "Tí Američania ju napchali doslova všade. V Atlante som sa s ňou stretol hneď po prílete, bola v miestnosti kde ste sa akreditovali, v hoteli, aj v jedálni, proste všade. Takže miestnostiam s klimatizáciou som sa snažil vyhýbať, aj keď to veľmi nešlo. Myslel som si však, že ma to neprefúklo, ale už som bol chytený. Do choroby to vyústilo práve v čase najdôležitejšieho tréningu."

Igor ešte s prehľadom, v sľubnom čase i vypustením v cieli, vyhral predpoludním svoj rozbeh, ale keď sa popoludní chystal vrátiť na olympijský štadión na štart medzibehu, cítil, že už niečo nie je s kostolným poriadkom. "Naobedoval som sa, a išiel som si na izbu trochu ľahnúť. Nikdy som však nezvykol zaspať, lebo to nie dobré, ale vtedy som zaspal. Keď som sa prebudil, bol som celý spotený. Šiel som sa pred medzibehom rozcvičiť, ale cítil som, že to nie je ono, nebola v tom žiadna iskra. Vedeli sme s trénerom, že je to v prdeli..."

Tak ako v Barcelone, aj v Atlante sledoval prekážkarske finále a víťazstvo Allena Johnsona iba z tribúny. Aj ten ospevovaný ´Dream Team´. "Išiel som sa naň pozrieť najmä kvôli basketbalu. Hrali proti Brazílii, a to boli tiež skvelí borci. No chcel som zažiť aj tú atmosféru v obrovskej hale, kde sa hrá NBA."

Atlanta, to nie je len dejisko olympiády. Je povestná aj nie príliš bezpečnými mestskými štrvťami. Takými, ktoré žiaden turistický sprievodca návštevníkom neodporúča. "Niektorí športovci sa tam však boli pozrieť. Medzi športoviskami a olympijskou dedinou fungovali špeciálne linky, kyvadlová doprava. Kto sa chcel pozrieť niekde inde, musel použiť taxík. Centrum bolo maximálne strážené, také bezpečnostné opatrenia ako v Atlante som nikde nezažil. Mali sme karty s čiarkovým kódom, dokonca nám vzali ešte aj otlačky prstov, či ruka sedí s kartou. Ale s pohybom po meste nebol problém."

Sydney 2000

Rok po Atlante prišiel najväčší úspech jeho atletickej kariéry. Na majstrovstvách sveta v Aténach získal senzačne prvú veľkú medailu, vo finálovom behu skončil na skvelom treťom mieste. Ale olympijské hry boli preňho vždy tak trochu zakliate. Aj tie tretie, v austrálskom Sydney. Tam dokonca zo štartových blokov ani nevyrazil...

"Pred olympiádou som bol s českými atlétmi, keďže som bol členom pražskej Dukly, na sústredení v Brisbane. Tesne pred odletom do Sydney som si však takmer utrhol krížny postranný väz." Aj keď to bolo vážne zranenie, Igor veril, že do prvého štartu v rozbehu bude fit. Ale nebol. "Bolo to také vážne, že som nedokázal preskočiť ani jednu prekážku, a do olympijskej súťaže som vôbec nenastúpil. Mrzelo ma to o to viac, lebo som vedel, že je to asi moja posledná olympiáda. No nezostalo mi nič iné ako fandiť našim v hľadisku."

Napriek smole, ktorú mu päť farebných kruhov prinieslo, sú preňho tie tri olympiády zážitok na celý život. "Pre mňa bola ´number one´ rozhodne tá prvá v Barcelone. Aj keď som tam musel zaplatiť nováčikovskú daň. Škoda olympiády v Atlante, na ktorú som cestoval vo forme, tie roky boli vrcholom mojej kariéry. Teplo a vlhko, ktoré tam panovali, mi však poriadne znepríjemňovali život, najmä prechod z tepla do klímy, na čo som aj doplatil. Veľa sa hovorí o tom, že nič neprekoná atmosféru v Sydney, ale keď som sa rozprával so staršími olympionikmi, nedajú dopustiť na Soul v roku 1988. Čo sa atmosféry týka, Soul je vraj nedostihnuteľný."

Na olympiádu v Soule bol ešte primladý. A keď sa olympijské hry konali pod Akropolou, jeho tretry už viseli na povestnom klinci. "Či sa ešte na nejakú olympiádu dostanem? Závisí od financií. Možno by banskobystrická Dukla, kde momentálne pôsobím vo funkcii hlavného trénera, mohla urobiť nejaký zájazd. To by som bral, hoc len na týždeň, aspoň na tie atletické súťaže. V Pekingu budú totiž prekážky veľmi zaujímavé. Veľmi som zvedavý na súboj Číňana Liu Xianga s Kubáncom Roblesom, je otázne či Liu vôbec doma dokáže obhájiť olympijské zlato. Lebo podľa mňa je momentálne Robles lepší. Aspoň na šesťdesiatke, ktorá sa nedávno bežala v hale vo Valencii. Ale vonku musíte bežať ešte ďalších päťdesiat metrov, a to je rozdiel."

Tie olympijské štarty, ale aj vydarenejšie a slávnejšie behy, má Igor nahraté. "Všetky významnejšie preteky mi nahrával brat, najmä z Eurosportu, takže doma mám celú sadu videokaziet. Ale zatiaľ ma vôbec neláka, aby som si ich pozeral. Radšej si pozriem svojho zverenca..."

Bohuš MATIA

Autor: Titul majstra im stále chýba

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári