Za samopal kalašnikov Borža trest nedostal
Jeden z bossov košického podsvetia Dušan B., zvaný Borža, si momentálne odpykáva 14-ročný trest za účasť na vražde šéfa konkurenčnej skupiny Karola Kolárika. Okrem tohto prípadu bol vo viacerých iných "namočený" a v niektorých aj odsúdený. V uplynulých dňoch uplynulo 10 rokov od udalosti, ktorá jedno z trestných stíhaní odštartovala. Bol to atentát, ktorý na neho vo februári 1998 spáchali pred železničnou stanicou. Práve túto udalosť dnes kvôli jej "jubileu" trochu "oprášime"...
Aby sme mohli okolnosti atentátu na Boržu priblížiť čo najvernejšie, musíme sa vrátiť do septembra 1997. Vtedy bol v bare hotela Danube v Bratislave postrelený boss východoslovenského podsvetia Róbert Holub. Keď sa rozprával s banskobystrickým "kolegom" Mikulášom Černákom, podišiel k nim neznámy muž a do skupinky ľudí vyprázdnil zásobník pištole. "Mikimu", ktorý Holubovu vraždu údajne pripravil, sa nestalo nič. Pravda, ak nerátame niekoľko kvapiek krvi, ktoré znehodnotili jeho biely oblek. Najhoršie obstála Holubova "pravá ruka" - Štefan Fabián, zvaný Fabo. Kým on na mieste vykrvácal, jeho šéfa odviezla sanitka do nemocnice na Kramároch. Keďže postrelenie košického bossa nič neriešilo, ostreľovač ho musel "dokončiť". Keď Holub premýšľal, komu asi leží v žalúdku, zasiahla ho cez okno dávka zo samopalu.
Na bossovom hrobe v Prešove ešte neodkvitli všetky vence a už sa v Košiciach strhol boj o moc. Dovtedajší Holubovi podriadení, Kolárik s Boržom, sa vydali svojou cestou. Prvý vraj označil za sféru svojho vplyvu mesto, druhému ostalo okolie. Konflikt záujmov však visel vo vzduchu a bolo otázkou času, kto toho druhého zlikviduje. Mierne navrch mal Kolárik, ktorý uznal Mikiho za šéfa, kým Borža mu vraždu Holuba nevedel odpustiť. Drobné potýčky členov oboch skupín tentoraz necháme bokom a zameriame sa na incident z februára 1998.
Bolo čosi po 17. hodine, keď sa Borža vracal k svojmu Mitsubishi Pajero. Ostáva záhadou, či mobil, ktorý mu zazvonil, odpálil aj nálož vo vedľa zaparkovanom aute, alebo šlo o dielo náhody. Isté je, že keď sa Borža zastavil a stisol príslušné tlačidlo, ozvala sa detonácia. Výbuch bol taký silný, že tlaková vlna porozbíjala sklené tabule na neďalekých budovách železničnej i autobusovej stanice. Z auta, v ktorom bola nálož, ostala iba kopa plechu a do šrotu bol súci aj japonský tereňák. Cieľ atentátu - Borža, však akoby zázrakom prežil. Do nemocnice ho odviezli s reznými ranami a škrabancami.
Ošetrením hlavného aktéra sa pre neho incident neskončil. Pri zaisťovaní stôp po výbuchu objavila polícia v kufri pajera samopal so sklopnou pažbou. Zánovný kalašnikov spôsobil, že Boržu obžalovali z nedovoleného ozbrojovania. "Kúpil som ho na Blšáku asi týždeň pred výbuchom," prezradil na kriminálke spôsob nadobudnutia samopalu. "Predal mi ho Ukrajinec Miša za 20 tisíc. Potreboval som ho pre vlastnú bezpečnosť, lebo som dostával rôzne výhražné telefonáty. Na mobil mi ktosi oznámil, že zdochnem ako Holub a Fabo. Ten atentát je dôkazom toho, že to bolo myslené vážne. Mám informácie, že v podsvetí na mňa bola vypísaná odmena milión korún. Neviem, kto za tým stojí..."
Keď sa "kauza samopal" dostala na stôl sudcu Okresného súdu Košice I, po preštudovaní spisu usúdil, že pojednávať netreba. Hoci pohnútky obžalovaného, ktorý sa bál o život, možno pochopil, zohľadniť ich nemohol. Trestný zákon v tom čase nepripúšťal, a zrejme ešte dlho do budúcnosti ani nepripustí, kupovať si zbrane na Blšáku. Preto sudca uznal Boržu vinným a v máji 1998 mu trestným rozkazom vymeral polročnú basu s odkladom na 12 mesiacov. Samozrejme, "zbraň hromadného ničenia" prepadla v prospech štátu...
Prokuratúre sa zdala "podmienka" málo. Keďže zákon pripúšťal aj basu, orgány činné v trestnom konaní (a určite aj konkurencia) by tam Boržu radi videli. Preto sa prokurátor odvolal a sudca musel vytýčiť termín pojednávania. Kým na kriminálke sa Borža k vlastnícvu kalašnikova priznal, na súde výpoveď mierne poopravil. Informáciu o vyhrážaní zopakoval, no dodal, že auto dal kamarátovi, ktorý ho mal voziť.
"V ten deň som šoféroval sám, no o samopale som nevedel." A prečo sa k nemu najprv priznal? "Bola to účelová lož a výstraha pre tých, čo sa ma pokúšali zabiť. Chcel som, aby si tí ľudia mysleli, že som ozbrojený a s mojim skoncovaním to nebudú mať ľahké. Išlo mi o ich zastrašenie a odvrátenie ďalších útokov." Až po čase sa s ním vraj skontaktoval jeho "vodič" a povedal, že samopal patrí jemu. "Tiež sa bál o život a v deň atentátu si ho kúpil na Blšáku. Schoval ho do kufra a mne o tom nepovedal."
Keďže vyšli najavo nové skutočnosti, sudca pojednávanie odročil na december. Aby potvrdil Boržovu verziu, predvolaný mal byť údajný majiteľ samopalu. Ak by vzal vinu na seba, síce by mal opletačky so zákonom, no "šéf" by bol čistý. A tak to predsa v podsvetí chodí. Boss je vždy nevinný, chyby môžu robiť a potom za ne (i za neho) pykať iba jeho ľudia... Jedným z verných bol Roman B., ktorý sa na súde v pozícii svedka k vlastníctvu "sapíka" priznal.
Hoci prokurátorka tejto verzii neuverila a Boržu žiadala posadiť za mreže, sudca nenašiel pre uznanie viny dosť dôkazov a oslobodil ho. Prokuratúra síce nejaký čas váhala, napokon sa stal verdikt právoplatný. Zlom nastal v okamihu, keď bol z nedovoleného ozbrojovania obžalovaný Roman B. Možno aj vzhľadom na iné problémy, do akých sa neskôr Borža dostal, svedok v kauze "samopal" svoju výpoveď odvolal. Prokuratúra podala návrh na tzv. obnovu konania, aby definitívne dokázala, že samopal patril vtedajšiemu bossovi.
Bodku za prípadom sa podarilo dať až v júni 2006. A to v čase, keď Borža čakal na verdikt Najvyššieho súdu SR v kauze vraždy Karola Kolárika, ktorú v decembri 1999 zrealizovali práve boržovci. Vzhľadom na to, že od Krajského súdu v Košiciach dostal 15 rokov a nič nenasvedčovalo tomu, že by ich v Bratislave neodklepli (napokon mu dali 14 rokov), prokuratúra návrh na obnovu konania v kauze samopal stiahla pre tzv. bezúčelnosť.
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
