Ordinácie lekárov zapĺňali davy ľudí

Sídlisko Ťahanovce je domovom viacerých rusínskych rodín, ktoré k nám prišli po černobyľskej tragédii. Od ich prisťahovania uplynulo už 10 rokov. Pri tejto príležitosti sa v jednej z reštaurácii na sídlisku konal krst knihy ´Naši Černobyľci´. Okrem základných údajov o tragédii reaktora mapuje okolnosti vysťahovania takmer 120 Rusínov. Na emotívnom stretnutí sa zišli zástupcovia všetkých 42 rodín, ktoré boli vysídlené na Viedenskú ulicu. Dva príbehy ponúkame v spomienkach ich aktérov.

O výbuchu atómovej elektrárne v Černobyle počul už azda každý. Aj žiaci základných škôl vedia, že šlo o obrovskú tragédiu, ktorá poznačila niekoľko generácií nielen obyvateľstva Ukrajiny. Teraz už 53-ročný Milan Krendželák mal v čase výbuch reaktora 31 rokov. Pracoval na jednej z vedúcich pozícií železiarenskej spoločnosti, jeho manželka bola úspešnou pracovníčkou stavebnej firmy. Mali dve deti a žili v oblastnom meste Rivne, 200 km južne od Černobyľu.

"Moji rodičia pochádzajú zo Slovenska. Žili tu v okrese Stará Ľubovňa, no Stalinovým nariadením boli v roku 1948 vysťahovaní na Ukrajinu. V tom čase takto pochodilo viacero rodín," opisuje svoj pôvod M. Krendželák. Život na Ukrajine si však pochvaľoval. Narodil sa tam, vyštudoval a stal sa úspešným riaditeľom železiarenskej spoločnosti. Z toho vyplývalo i jeho slušné postavenie a finančné pomery.

O sťahovaní niekam inam ako rodina vôbec neuvažovali. Nič na tom nezmenil ani 26. apríl 1986. O havárii v Černobyľskej atómke sa síce vedelo, no nik nehovoril o rozsahu poškodenia, alebo nebezpečenstve, ktoré z neho plynulo. "Vláda zatajovala akékoľvek informácie ohľadom katastrofy. Život bežal normálne ďalej. Chodili sme do práce a podobne. Prvé dni sa nič nezmenilo."

Obyvateľov začali informovať aspoň o časti krutej pravdy až týždeň po výbuchu. Ohavným bol najmä fakt, že kvôli slepej ideológii červenej strany nebol zastavený ani prvomájový pochod. Úrady poskytli informácie obyvateľstvu až neskôr, aby nenarušili plynulý príchod týchto osláv. Černobyľské deti vytvorili klasický pochod, ako tomu bolo zvykom. Chodili ulicami, čím sa vystavovali enormnej radiácii.

Po týždni bolo obyvateľstvo informované o katastrofe aspoň čiastočne. Boli to však klamlivé informácie, ktoré zatajovali skutočný rozsah katastrofy. O škodlivosti potravín a podobných veciach boli oboznámení až po neuveriteľných piatich rokoch. "Boli sme varovaní, že sa do prostredia dostalo veľa radiácie a mali by sme si dať pozor na niektoré potraviny. Mali sme sa vyvarovať domácim potravinám, nemohli sme chytať ryby, zbierať huby ani lesné plody..."

Ukrajina nie je bohatou krajinou. Mnoho ľudí jedlo to, čo si vypestovali na záhradách, tiež chovali dobytok a podobne. Vodné zdroje sa tiež nedali veľmi kontrolovať. Kontrola prebiehala iba chvíľu. Potom sa od toho upustilo a ľudia jedli a pili to, čo predtým. Že niečo nie je v poriadku, si rodina M. Krendželáka začala všímať viac ako ostatní. "Mali sme známych lekárov. Všetci ľudia boli odrazu chorí. Ordinácie zapĺňali davy ľudí, ktorí mali problémy najmä so štítnou žľazou a nervami. Úrady hovorili, že to nie je kvôli havárii reaktora." Ich názor bol taký, že radiácia človeka buď zabije, alebo na ňom nezanechá žiadne následky. Lekári však vedeli o účinkoch radiácie a o tom, že sa z tela sama od seba nedostane.

Pomocnú ruku im podali až v roku 1991. Vtedy sa československá vláda začala zaujímať o krajanov, žijúcich v zóne zamorenej radiáciou. "Začali s tým Česi. V oblasti mali mnoho pôvodných obyvateľov, ktorí boli na základe Benešových dekrétov vysťahovaní na Ukrajinu. Po dohode oboch štátov im dali možnosť vrátiť sa do rodnej vlasti."

Krátko na to zareagovali aj slovenské úrady. Na slovenskom území vybrali 20 lokalít, kde boli ochotní vziať rodákov späť. Malé černobyľské ostrovčeky tak vznikli od Sniny cez Košice, Ružomberok a Brezno až po Skalicu. "Prišli za nami s prázdnym papierom. Kto sa chcel vysťahovať, ten sa zapísal. Okrem toho sme mali možnosť vybrať si lokalitu, do ktorej chceme ísť. Nie každému však vyhoveli. Niektorí, ktorí pochádzali zo Sniny, boli nasťahovaní až na Záhorie. Nedalo sa vyhovieť každému."

Krendželákovci si vybrali Sídlisko Ťahanovce, lebo ich predkovia pochádzali práve z východného Slovenska. Navyše vzdialenosť od Ukrajiny, v ktorej majú stále rodinu a priateľov, je v tomto prípade zanedbateľná. Sťahovanie malo viacero fáz. Svoje bydlisko menilo až 1 200 ľudí, čiže ich jednorazové vysídlenie bolo ťažko realizovateľné. Prví černobyľci prišli na Slovensko v roku 1993. Na Krendželákovcov prišiel rad až v roku 1998. Dlhá čakacia doba spôsobila okrem iného i to, že Krenželákovci neprišli na Slovensko všetci. "Syn síce prišiel s nami, no dcéra sa medzi časom vydala doma v Rivnom. Založila si rodinu a našla prácu. Nechcela to zanechať. Samotné sťahovanie bolo zorganizované veľmi dobre a mali sme čas nachystať si všetko čo potrebujeme. Od nábytku cez oblečenie až po vybavenie bytu."

Problém nastal po príchode do Košíc. Prisťahovalcov vysadili pred blokom a viac sa o nich nestarali. Bolo to pre nich veľmi ťažké. Nikoho nepoznali, nevedeli hovoriť po slovensky, nepoznali naše zákony, adresy úradov a podobne. Museli si pomôcť sami. "Vtedy nám pomohol najmä Štefan Kruško spoluautor knihy Naši černobyľci. Bol tiež obeťou benešových dekrétov, no do Košíc sa vrátil v roku 1966. Pomáhal pri celom sťahovaní i pri komunikácii s úradmi a podobne. Sme mu vďační za veľa."

Pre prisťahovalcov neboli na Slovensku veľmi dobré podmienky. Niektorí miestni ich obvyňovali z toho, že im zabrali pracovné miesta i bloky na Viedenskej ulici. Aj na niektorých úradoch sa k nim stavali odmerane a nemali snahu akokoľvek im pomôcť. M. Krendželák, ktorý na Ukrajine pracoval ako generálny riaditeľ veľkej spoločnosti, musel na Slovensku vziať prácu robotníka na stavbe. "Dali ma do skupiny k cudzincom. Všetci sa ku mne stavali ako k niekomu, kto prišiel neviem odkiaľ a kradne Slovákom prácu."

Navyše, na rozdiel od českých úradov, ktoré prisťahovalcom z Ukrajiny pridelili občianstvo okamžite, slovenské ich nechali čakať päť rokov a museli zaplatiť poplatok 20 tisíc Sk za osobu. Okrem toho im bol vymeraný sociálny príspevok 1 200 Sk a dôchodok podľa ukrajinských zákonov. Znamenalo to teda, že M. Krendželák dostával 1 200 korún na to, aby si uhradil všetky nevyhnutnosti ako nájomné, strava a podobne. Našťastie to nová vláda zvýšila.

Časy sa zmenili a Krendželákovci si v Košiciach predsa našli svoje miesto. "Hoci to stále nie je to pravé orechové, je to lepšie. Zamestnaný som v Železniciach Slovenskej Republiky. Stále sa tu necítim ako doma. Darmo, väčšinu života som strávil na Ukrajine. No určite neľutujem rozhodnutie prísť sem."

Vladimír Kostecky vďačí za možnosť vysťahovania z Ukrajiny slovenskému pôvodu svojej manželky

Nemohli sa pozerať na to, ako im zomierajú deti na rukách

Vladimír Kostecký sa narodil na Ukrajine a pracoval v Rivnom ako urológ. Zo Slovenska pochádza jeho manželka Mária. Spolu s rodičmi žila v okrese Bardejov, no v roku 1947 sa museli vysťahovať za východnú hranicu. Keďže M. Kostecká pracovala v Rivnom ako obvodná lekárka, spolu s maželom si ako odborníci uvedomovali nepriaznivý vplyv prostredia na ich organizmus. Už rok po havárii v Černobyle pozorovali zvyšujúci sa výskyt ochorení spôsobených unikajúcou radiáciou. Šlo najmä o poruchy endokrinného systému, nervové poruchy, poruchy dedičnosti, či až 50-násobné zvýšenie výskytu rakoviny.

"Spôsobil to nielen výbuch reaktora. Oblastné mesto Rivne, kde sme žili, je totiž v strede akéhosi atómového trojuholníka. Okrem Černobyľu, ktorý je odtiaľ 200 km severne, sú tam ďalšie dve atómové elektrárne. Jedna je vzdialená 100 a druhá dokonca 80 km. Celá táto oblasť je preto život ľudí nezdravá," tvrdí M. Kostecký. Pri zápise k vysťahovaniu preto s manželkou neváhal ani sekundu. Rivne bolo intenzívne zamorené najmä kvôli južnému vetru počas havárie. Ten zavial najnebezpečnejšie škodliviny práve smerom k 200 km vzdialenému mestečku s 300 tisíc obyvateľmi.

Celá rodina mala vážne zdravotné problémy. Aj V. Kosteckého trápia viaceré zdravotné problémy. Bol mu operovaný žlčník i štítna žľaza. Napokon, v Rivnom nebola jediná rodina, ktorej členov by tragédia zdravotne nepoznačila. "Už sme sa nemohli pozerať na to, ako nám zomierajú deti priamo na rukách. Preto sme odtiaľ odišli."

Možnosť vysťahovania na Slovensko bola rodine M. Kosteckého ponúknutá vďaka slovenskému pôvodu manželky. Východ si vybrali aj kvôli tomu, že ich dcéra študovala medicínu a v Košiciach mala možnosť v štúdiu pokračovať. "Po príchode na Slovensko to nebolo ľahké obdobie. Najväčšie problémy nám robila jazyková bariéra. Ja som svoju prácu lekára zanechal. Slovensko ľudí prisťahovalo, no nevedelo im dať prácu."

Po príchode na Slovensko im spravili bežnú zdravotnú prehliadku. Tá však nestačí. "Všetci máme zdravotné problémy. Vyšetrili nás len klasickou metódou. Samozrejme, na pôvod ochorenia neprišli. Mali by nás vyšetriť a liečiť podľa černobyľských noriem. Slovenské zdravotníctvo však na niečo podobné nie je pripravené." Lekári na Slovensku im tvrdili, že na vyšetrenie ľudí, zasiahnutých radiáciou, nemajú prístroje. Kázali im vrátiť sa na Ukrajinu. Je tomu už 10 rokov, no na ich prosby lekári ani poisťovne nereagujú.

Ani V. Kostecky nevnímal všetky reakcie okolia na prisťahovacov pozitívne. "Všade sa hovorilo len o tom, že Slovákom berieme prácu a byty. Je to lož. Keď sem prišli prví Ukrajinci, panelák na Viedenskej ulici ešte nebol dokončený. Kvôli nedostatku financií bola stavba zamrazená. Ukrajinci, ktorí sem prišli, si tieto domy dokončili sami a financovali svojimi financiami."

Ani o zaberaní pracovných miest nemohla byť reč. Hoci sa V. Kostecký môže pochváliť slušnou lekárskou praxou, v Košiciach si nevedel nájsť prácu. Bol nezamestnaný, teraz žije z dôchodku. Jeho manželka musela za prácou odísť do Čiech. "Radosť z návratu do vlasti nám kazil aj fakt, že sme nedostali slovenské občianstvo, ale len preukaz k trvalému pobytu pre cudzinca. Napriek tomu všetkému sme na Slovensku spokojní. Ďalší život v zamorenej oblasti by sme si nevedeli ani predstaviť." Navyše, ako tvrdí V. Kostecký, situácia na Slovensku má trend zlepšovania. Za 10 rokov si tu našli aj veľa priateľov.

O okolnostiach vysťahovania našich rodákov, teda, kto im ho "zariadil", sa dlhé roky mlčalo. Mnohé odhalila až kniha, ktorú krstili na spomínanom stretnutí. "Sťahovali sme sa, no ani sme poriadne nevedeli vďaka komu. Nemali sme predstavu o uzneseniach vlády a Havlových dohodách, ktoré to celé spustili. Až táto kniha nám to objasnila," vysvetľuje M. Krendželák. Na domov však nezabudli. "V Rivnom mám vnukov. Chodievam ich navštevovať každé dva mesiace. Dcéra tam má svoj život. Neopustí ho už. Okrem toho tam mám všetkých najlepších priateľov. Tých má človek od detstva a nikdy ich neopustí..."

tl

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári