mienkou) vybila všetky poistky. Nech sa Mikuláš Dzurinda nehnevá, ale všetky tituly "boľševika", ktorými si uctieval Roberta Fica, si teraz môže vylepiť ozdobným písmom pred meno na vizitku. Toto sú metódy, akými "riešili" či "riešia" svoje vnútorné konflikty strany komunistického typu.
Výzva Nastal čas na zmenu, ktorá bola akože dôvodom bratislavskej čistky, je v kontexte európskeho straníctva doslova banálna príhoda, aká sa bežne vyskytuje vo všetkých normálnych stranách.
Nebude Zahradník capom
Príkladmi zo zahraničia, keď nejakí nespokojenci (neukojenci) kritizovali či hanobili vedenie resp. predsedu strany, by sa dali vydláždiť všetky kancelárie SDKÚ, od centrálnej po okresné vrátane tej, v ktorej Dzurinda vymenil zámky. Nech sa predseda SDKÚ spýta priateľa Topolánka, či mu vo sne napadlo vykopať z ODS poslanca Tlustého, ktorý si vytvoril v parlamente osemhlavú frakciu a hrozil do poslednej sekundy nepodporou rozpočtu (čiže de facto pádom vlády). Čerstvý prípad máme aj na Slovensku, kde Palkova skupina ešte v KDH slobodne hlásala aj také veci, akože "v KDH sa nehovorí pravda", "vládne tu atmosféra oportunizmu a klamstva", "tá sebaľútosť je zničujúca", "predseda nemá názor" (a pod.). A robili to slobodne a nespútane rok v kuse bez akejkoľvek sankcie (čo je tiež krajnosť).
Na hromadné vylučovanie neexistuje v demokratickej politickej strane normálne zdôvodnenie. Bez ohľadu na to, či obchodný cech Branislava Zahradníka porušil alebo neporušil akýsi článok stanov SDKÚ, cenzúra politických vystúpení existuje iba v stranách vodcovského typu. V tzv. štandardných subjektoch si dávajú obrovský pozor, aby zdanie otvorenosti a slobody členov udržiavali v akomsi súlade so straníckou disciplínou. Ivan Mikloš môže mať aj pravdu, že "boli vedome porušené základné pravidlá hry". Potom však sú v SDKÚ choré aj stanovy. Vylúčenie, ako najvyšší trest, sa v demokratických stranách aplikuje výlučne vtedy, ak člen spáchal závažný trestný čin (najčastejšia je, samozrejme, korupcia). Nikdy nie za SLOBODNE PREJAVENÝ NÁZOR, za reči, za akési vyhlásenie. Vnútorné pravidlá hry sú, samozrejme, regulárne a nutné obmedzenia partajného života. Avšak hrdelný trest za porušovanie je nonsens. Je tragédiou slovenskej politiky, že jednota sa považuje za hodnotu a spory, ktoré sú najprirodzenejším prejavom zdravia straníckeho organizmu, za slabosť.
Nesiahajte na ikonu
Vzhľadom na charakterové črty Dzurindu, zvlášť v SDKÚ metastázovala táto slabosť na chorobu. "Videl som, že sa tu organizuje niečo veľmi nepekné, nekalé, čo s obrovskou aroganciou chce ukázať vedeniu strany, že tu bude vládnuť niekto iný". Takou rétorickou slamou, povedomou už z kauzy skupinka, obhajoval predseda krok prezídia. No. Nie je jasné, čo "nepekného" by mohlo spôsobiť "vládnutie niekoho iného". Ak je strana otvorená, nemá čo skrývať a vzťahy sú korektné, tak neexistuje taký verbálny prejav členstva, ktorý by mohol "výrazne poškodiť stranu" (Mikloš). Keby na verejnosť preniklo, že predseda už nie je v SDKÚ ikona, tak čo je to za "škodu"? Nie je to iba "ješitnosť" jedného človeka?
Mikloš s Dzurindom majú isteže pravdu, že Zahradníkovi a kolektívu nikdy o žiadnu "diskusiu" (a pod.) nešlo. Ak o tom, že nejaký poslanec Kuruc vôbec existuje, sa komentátor z povolania prvýkrát dozvedá pri príležitosti jeho vylúčenia zo strany, tak je zrejmé, že nositeľ takejto nemej tváre sa ozval účelovo a nemôže byť dôveryhodným kritikom vedenia ani čohokoľvek. Človek (poslanec), ktorý má na srdci nejaké politické ciele, sa síce nemusí hlásiť o slovo každý deň ako Vladimír Palko, ale raz za mesiac by o svojej politickej existencii nejaký signál vyslať mohol. Ešte kurióznejšia je figúra Zahradníka. Počul by o ňom v živote na Slovensku niekto, keby nebola Šindlerová?
Dokument Nastal čas... bol iba poslednou kvapkou, ktorou sa prelial pohár chronických "nedorozumení" medzi bratislavskou filiálkou a Dzurindovým mančaftom v prezídiu. Skutočným predmetom sváru celkom iste nie sú nejaké názory ľudí, ktorí žiadne predtým nemali, ale vplyvové zápasy. Avšak ani alternatíva, že Dzurinda iba využil Zahradníkov manifest na zasadenie úderu, vôbec neumenšuje neprijateľnosť skutku. Ak malo vedenie problém, že obchodujú s Ficovými ľuďmi, alebo si prikrádajú nad rámec tolerancie prezídia, či vytvárajú štát v štáte (teda stranu v strane), tak ich mal obviniť z týchto deliktov.
Rebel proti prírode
Bohužiaľ pre Dzurindu, pohnútky a profily "rebelov" sú dokonale vedľajšie v tomto prípade. Aj papagáji a epigóni módnych žalmov o mizérii opozície môžu mať pravdu - nastal čas na zmenu. SDKÚ ušiel čas nad hlavou, zaspala dobu a deficit reflexie a zmyslu pre realitu môže vyjsť draho nielen stranu, ale najmä voličov, ktorí majú Ficovej vlády už plný mechúr.
Politika má svoje zákony, ktoré sa nedajú obísť ani podliezť. Na rozdiel od iných lídrov (aj zvučnejších mien), ktorých čas sa naplnil, Mikuláš Dzurinda nechce resp. nevie pripustiť, že zákon politických cyklov platí aj na Slovensku. Vymenovať argumenty, prečo po dvoch periódach v opozícii a dvoch periódach na poste premiéra by každá strana potrebovala novú tvár na čele, by si žiadalo tri takéto analýzy ešte aj bez čisto subjektívnych záťaží, čo Dzurinda so sebou vlečie. Ak zostaneme len pri aktualizačnom momente, ktorým je vnútorná klíma a pomery v SDKÚ, tak zásadné je, že zacementovanie pozícií vo vedení deštruuje princíp súťaže, demotivuje prípadné talenty, aby sa výraznejšie zapájali. Veď načo by sa snažili, keď miesta v prezídiu sú vopred rozdelené? Ešte i zmeny v poslaneckom klube, ktorých bolo požehnane, zariaďoval osobne určovaním poradia na kandidátke Dzurinda, resp. jeho úzka "skupinka".
Pozrime si preferencie. Mimo faktu, že presluhuje a vzhľadom na minulosť nie je dôveryhodným kritikom napr. korupcie, neexistuje jediný argument, aby sa v opozícii zhoršoval obraz Mikuláša Dzurindu. A predsa padá dole, čo je u opozičného vodcu celkom ojedinelé. Voliči nerozmýšľajú racionálne, vyzdvihujú a zavrhujú lídrov podľa hľadísk, ktoré súvisia s mnohým, len nie s odvedenými výkonmi a zásluhami. Preto je bezpredmetné pripomínať, kto velil záchranným prácam po Mečiarovi, či kto priviedol Slovensko do NATO a EÚ, či koho reformy spoluvytvárajú 14-percentný rast HDP. To všetko má dnes pre slovenského voliča rovnakú hodnotu ako pre nemeckého v roku 1991 fakt, že Helmut Kohl zjednotil Nemecko.
Mentálna úchylka
Mikuláš Dzurinda trpí profesijnou chorobou viacerých politikov paranojou. SDKÚ vznikla z jeho iracionálnych podozrení a fóbie, že ak neudrží SDK pokope, respektíve v KDH nezíska post predsedu, tak ho zvrhnú z postu premiéra. Tento fixný blud, ktorý je už neliečiteľný, stojí v genetickom kóde SDKÚ a je zapísaný aj v tých stanovách, čo umožňujú vylučovať za slobodné slovo, ale nepripúšťajú, napríklad, vytvoriť frakciu (čo je najnormálnejšia vec v demokratických stranách).
Juraj Liška a teraz Branislav Zahradník sú iba karikatúrami autentických prejavov o emancipáciu. Avšak najmä ten druhý prípad obnažil až na kosť nezdravé základy, na ktorých sa strana budovala a prežíva. Lojality, ktoré ju stmeľujú a držia v zákryte, nie sú normálne. Mohlo by sa v slobodnom a otvorenom prostredí stať, aby po neúspešných voľbách, ktoré stranu uvrhli do opozície, nemal predseda ani protikandidáta, a získal post lídra jednomyseľne?
Takpovediac zlatým štandardom je, že politickí vodcovia, ktorí dosiahli vrcholy, sa už do údolí, plných sĺz, potu a krvi, nevracajú. Na Slovensku sa to nevieme naučiť a preto je SDKÚ, ktorá jediná má perspektívu budovať bipolárnu protiváhu Smeru (spolu s KDH a SMK, ale SDKÚ je základ), najväčší defekt nášho politického systému. Smer, SNS, či HZDS sú strany určite ešte horšie, skazenejšie a ešte viac na vodcovskom princípe, ale u nich je to prirodzená súčasť ich postkomunistického bytia. U strany ponovembrového typu musíme hovoriť o mentálnej úchylke.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
