Pred vstupom do nočného mestečka
musíte nechať zbraň v "úschovni"
Aj keď turistickí sprievodcovia čoraz viac básnia o krásach Juhoafrickej republiky, zvoliť si tento velikánsky kus zeme na južnom konci čierneho kontinentu za dovolenkovú destináciu nepovažujem za najšťastnejšie riešenie. Okrem toho, že by ma výlet do výkladnej skrine vraj už bývalého ´apartheidu´ najskôr finančne zruinoval, odrádza ma aj nie práve najlepšia povesť tamojších veľkomiest. Košické atlétky, Dana a Jana Velďákové, však tvrdia, že sa niet čoho báť. Počas mesačnej prípravy v Južnej Afrike sa nestretli ani s rasizmom, ani s kriminalitou.
Možno mali šťastie, že svoj tréningový tábor rozložili vo vnútrozemí krajiny, v študentskom mestečku Potchefstroom, kde si čierni a bieli nažívajú v pohode, ako by tak bolo od nepamäti, a kde sú ulice mesta oveľa bezpečnejšie ako tie naše. "Naozaj, nič sme nemuseli zamkýnať, nemali sme obavu, že by nám niečo zmizlo, nebáli sme sa, že by nás niekto prepadol," tvrdia svorne. "No asi je to aj tým, že to mestečko je nejakým spôsobom ohradené, že sa tam kriminálne živly len tak ľahko nedostanú. Ktovie..."
Také tréningové centrum, akým sa pýši Potchefstroom, hocikde nenájdete. "Je tam celý komplex ihrísk, vhodný pre atlétov, ale trebárs aj pre hráčov kriketu, veľká posilňovňa, proste, máte tam všetko, čo na tréningy potrebujete," vraví staršia z dvojičiek, Dana. "My sme mali výhodu, že sme bývali vari päťsto metrov od štadióna, v tzv. ´Guesthouse´, ktorý sme si vopred dohodli. Bola tam spústa atlétov z celého sveta, a niektorí si na prepravu na štadión požičiavali bicykle. Nám k tomu stačili vlastné nohy. Nie preto, že by sme sa nevedeli bicyklovať, veď sme dievčatá z dediny, ale preto, že to bolo naozaj len na skok," smeje sa Dana.
Dve Slovenky, aj s trénerom Dubovským, sa pod jednu strechu pomestili s dvoma Španielmi, troma Angličanmi i troma Rakúšanmi. A vôbec im nebolo tesno. "Bol to dosť veľký dom, kde mal každý svoju izbu, kúpelňu, WC i kuchynku. O stravu sa však staral pán domáci. Mali sme objednanú plnú penziu, ale stravu nám dovážali, pretože ju pripravovali niekde inde. Jedálniček bol naozaj ako pre športovcov, cestoviny, lazane, kuracie mäso, ale aj bifteky a iné somariny, ktoré ja nemusím," vraví Dana. "Napríklad ryby. Keď som to povedala domácemu, hneď som mala na tanieri niečo lepšie. Náš domáci bol veľmi zlatý človek. Staral sa o nás dokonale. Splnil nám doslova všetko, čo nám videl na očiach. Raz sme mu pošepli, že nám chýba nejaká sladkosť, a ešte v ten deň sme mali po večeri na stole jablkový koláčik..."
Perfektné trávnaté ihrisko si vybrali zámerne. Aby niektoré partie tela neboli tak namáhané ako na tartane. "Ihrisko síce nemalo tartanovú dráhu, ale my sme vo svojom sektore mohli využívať pieskové doskočisko. Občas sme sa tam stretli aj s niektorou z našich konkurentiek, trebárs Jamajčankou Smithovou, či Kubánkou Aldamovou. Vôbec neboli proti tomu, keď sme niečo z ich tréningu odkukali, čosi sa aj ponatáčalo, nikomu to nevadilo."
Ani jedna z dvojičiek si netrúfne povedať, aké je to mestečko veľké. "Lebo je to také rozťahané, väčšinou nízke rodinné domy. Ani centrum, asi päť minút chôdze od nášho ´guesthousu´, nie je príliš zaujímavé," tvrdí Jana. "Jedna banka, internet, zopár obchodíkov..." Lákavejšie bolo okolie. "V prospekte sme si už vopred vyhliadli tamojšie safari, tešili sme sa, že tam pôjdeme na výlet. Bolo tam super. Mohli sme sa pohrať s malými levíčatami i gepardíkmi. Lákalo nás niektoré z nich si adoptovať a doviezť domov, ale nebol by to vraj dobrý nápad. Teraz, keď majú tri mesiace, sú zlaté, ale po mesiaci by sme ich určite vrátili."
Malý čierny čuník vo vedľajšej ohrade síce k safari nepatril. "Ale kvičal ostošesť. Chudák, asi tušil aký osud ho čaká. Zatiaľ však tie levy kŕmili kurčatami, ktoré im rozvážali na vozíku. Asi ešte čakali, kým to prasiatko dorastie. A bol tam aj jeden strašne škaredý vták, s dlhými nohami a veľkým zobákom, ako drevená klapačka. Furt naháňal ľudí, tak ho museli plašiť metlami a lopatou."
Dopingová prepadovka
V prospektoch stojí, že Potchefstroom je mestečko študentov. "V čom nás neutvrdilo len to, že tie tréningové ihriská sú súčasťou školských areálov, ale všade sme stretávali aj skupinky školákov v rôznofarebných uniformách. Boli oblečení jednotne, jedna skupina v žltom, iná v modrom, ďalšia v zelenom. Pri ceste do školy či zo školy si spievali, tlieskali do rytmu, a pritom aj klusali, napríklad keď prechádzali cez cestu. My sme z toho mali zábavu. Neboli to však iba malé deti, odhadovali sme, že to môžu byť takí stredoškoláci."
Dana a Jana medzi miestne študentstvo celkom zapadli. Nie oblečením, ani rytmickým hopsaním, ale usilovnosťou. Po náročných dvojfázových tréningoch si totiž museli nájsť čas ešte aj na vlastnú diplomovku. "Obe končíme vysokú školu, a práve finišujeme na diplomových prácach. Internet sme síce v našom guesthouse nemali, ale z domova sme si doniesli laptop, takže nebol problém." Problém bol iba vtedy, keď zostali bez prúdu. A to sa v Potchefstroome, počas ich pobytu, stávalo dosť často. "Elektrina vypadávala niekoľkokrát denne. Vraj ju vypínali kvôli baníkom, ale nepochopili sme prečo. Neraz sa stalo, že sme v posilňovni zostali potme. Ale trvalo to, našťastie, len jeden týždeň."
A keď bola tma prirodzená, spánok im znepríjemňovalo čosi iné. "Ustavičné kvákanie žiab. Ale celkom sme si naň zvykli, mne sa pri tom dobre zaspávalo," tvrdí Dana. "No keď začal v noci škriekať vták zvaný ´hadida´, tak sa spať nedalo vôbec. Stále som mala pocit, že niekde počujem plakať dieťa..."
Nebyť trénera, dievčatá by si ani neuvedomili, že ich príprava má parametre vysokohorského sústredenia. "To mestečko leží v nadmorskej výške tisícštyristo metrov. Keď sme tam prišli, radili nám, že máme trénovať opatrne. Ale my sme nejaký nedostatok kyslíka nepociťovali. Nám bolo hej, ale tréner sa občas sťažoval, že sa mu ťažšie dýcha."
A to ešte netušil, že bude lapať po vzduchu z nečakanej návštevy. "Dostali sme ju po dvoch týždňoch, o deviatej večer. Spolubývajúci Rakúšan nám prišiel povedať, že máme návštevu. Samozrejme, že sme mu neverili, boli sme si isté, že sranduje. Ale on to myslel celkom vážne." Tou návštevou boli totiž dopingoví kontrolóri. "V ten večer sme mali ´water párty´, pretože obe sme museli vypiť viac ako liter vody, aby z nás dostali vzorku. Tréner sa len uškŕňal, on si to užíval pri pivečku..."
Bublanina zabrala
Nápad, že sa vyberú aj na návštevu Johannesburgu, hoci, to nebolo v ´propozíciách´ zájazdu, sa zrodil už v lietadle, na začiatku afrického dobrodružstva. "Cestou sme sa zoznámili s Košičanom Ďurim, ktorý žije v Južnej Afrike už tridsaťpäť rokov. Bol ešte malý, keď tam jeho rodičia z Košíc emigrovali. Sľúbil nám, že nás do Johannesburgu zoberie. Potom sme sa esemeskami dohodli, kedy po nás príde autom. S manželkou Iwy a desaťročným synom bývajú vo veľkom rodinnom dome v mestskej časti Sandton, mimo tých nebezpečných štvrtí, pred ktorými nás varovali. Atrakciou, najmä pre turistov, je spoločenské, kultúrno-nákupné centrum, rozlohou doslova ako malé mestečko, s desiatimi kinami, piatimi divadlami, a množstvom reštaurácií a obchodíkov. Vojdete cez bránu, a akoby ste prešli do noci. To mestečko je kryté, a na umelej oblohe žiaria svetielka, akoby to boli hviezdy. Tam sme si pokúpili zopár suvenírov, nejaké sošky a obrusy s typickými pestrofarebnými motívmi. Zovšadiaľ totiž navláčime nejaké haraburdy, aby nám to pripomínalo krajinu v ktorej sme boli. A mamka potom tomu doma musí nájsť nejaké miesto..."
Z Johannesburgu, okrem nočného mestečka, veľa nevideli. Najmä preto, že do niektorých štvrtí nie je radno cudzincom chodiť. Aspoň sa vyhli nepríjemnostiam. Ale že tie reči o vysokej kriminalite asi nebudú plané, presvedčili sa práve pri vstupe do "hviezdneho" mestečka. Každý z jeho návštevníkov tam musel odložiť svoju zbraň. Pri bráne bola akási ich úschovňa... "A raz sme zažili aj to, ako sa odvážajú peniaze z banky. Okolo auta, ktoré ich prevážalo, boli rozostavení po zuby ozbrojení policajti."
Ďuri im ponúkol, že u nich v Johannesburgu môžu i prespať. "Každý z nás mal svoju izbu, pretože majú velikánsky dom. A dve autá, jedno veľké, ktorým po nás Ďuri prišiel, a jedno malé, športové. Značku vám nepoviem, ale bolo super, tréner sa v ňom viezol, keď išli s Ďurim na nákup." Dana by vraj celkom pristala, keby sa taký športiak ligotal aj v ich rodinnej garáži. "Ale užili sme si aj inú techniku. Volá sa to ´wii´, a je to niečo podobné ako playstation, tiež to zapojíte do televízora. So sestrou sme hrali tenis. Ovládač držíte v ruke ako raketu, a rozháňate sa tak, ako keby ste hrali skutočný tenis. Až nás z toho boleli ramená. Poriadne nás to chytilo. A pritom nemôžeme povedať, že by sme boli nejaké dobré tenistky. Kto nás videl hrať, hovorí, že hráme volejbal..." smeje sa Jana. "Ale takú super vec sme na Slovensku ešte nevideli."
Za maximálne pohodlie, ktoré im Ďuri s manželkou poskytli, sa chceli dievčatá nejako odvďačiť. "Rozhodli sme sa, že im upečieme bublaninu. Hoci to nie je nič výnimočné, mala úspech. Iwy totiž nepečie, ale keď ju ochutnala, povedala, že ju odteraz určite bude robiť, že si recept zapamätá. Tú bublaninu sa nám žiadalo urobiť tak trochu aj pre seba, pretože Južná Afrika rozhodne nie je zákusková. A keď sme ich niekde objavili, vôbec nám nechutili, boli akési umelé. So slovenskou kuchyňou sa pred domácimi vytiahol aj náš tréner. Pripravil kurča na smotane. My sme mu pri tom len pomáhali. Alebo žeby nie?" mrkla Janka na Danku. "Tak asi nie," priznáva sestra. "Vtedy sme sa akurát hrali..."
S novými priateľmi sa dohodli, že pri ďalšej návšteve Južnej Afriky sa opäť stretnú. "Ak bude možnosť, a nájdu sa nejaké peniažky, určite sa tam na sústredenie znovu vyberieme," tvrdia kandidátky na olympijskú miestenku do čínskeho Pekingu.
Bohuš MATIA
Autor: Opera Bohéma s hosťom
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
