Košičan Robo brigádoval v Anglicku dvakrát. Najprv ako nočný vrátnik, potom si vyskúšal prácu barmana

Čajky boli pekné ale aj drzé. Ľuďom kradli jedlo spod nosa

Vycestovať do Anglicka kvôli zárobku dnes nie je problém. Väčšina Slovákov tam však ide aj na niekoľko rokov, aby si zarobili na byt, či auto. Študenti to majú trochu ťažšie, lebo sú časovo limitovaní školou. Preto mnohí berú prácu v zahraničí ako dobrodružstvo. Košičan Robo, ktorý študuje na technickej univerzite si prácu na pár mesiacov vyskúšal dve letá po sebe.

Prvý raz sa vybral do mestečka Eastbourne na juhovýchode Anglicka ešte v polovici júna 2006. Prácu mu "dohodila" sestra, ktorá je niekoľko rokov v Anglicku. Hneď na začiatku zažil humornú príhodu, hoci mu vtedy do smiechu veľmi nebolo.

"Z Londýna som chcel ísť do Eastbourne vlakom. Na stanici som si sadol do vlaku, schválne som si ešte pozrel kam ide. Voľné miesto som si našiel v poslednom vozni." Zhruba o hodinu Robo svoje rozhodnutie oľutoval. "Cesta vlakom bola síce fajn, ale prbolém bol v tom, že som sa viezol opačným smerom, ako som potreboval. Preto som vystúpil na najbližšej stanici. Až tam mi sprievodkyňa povedala, že ak sa vlak do Eastbourne nenaplní, posledné vozne pripájajú k inému vlaku. To som samozrejme nevedel."

Všetko nakoniec dobre dopadlo. Napriek tomu, že sa o Angličanoch vraví ako o chladných ľuďoch, nie vždy je to pravda. "Práve sprievodkyňa mi nakoniec pomohla. Keď sa dozvedela, že som v Anglicku prvý raz, dala mi nový lístok zadarmo. Odvtedy už viem, že v Anglicku si vo vlakoch treba radšej sadnúť do predných vozňov..."

Anglicky sa učil odznova

V stručnosti nám Robo predstavil aj mesto Eastbourne, ktoré leží zhruba 100 km juhovýchodne od Londýna. "Veľkosťou i počtom obyvateľov by sa dalo prirovnať k Prešovu. Rozdiel je v tom, že ľudia bývajú v drvivej väčšine v domoch a nie v panelákoch. Mesto je akýmsi letoviskom, leží na brehu mora. Hlavne v lete sa tam chodia rekreovať ľudia z celého Anglicka."

Aj keď názov mesta asi väčšine nič nehovorí, predsa len by si tu prišli na svoje priaznivci športu na svetovej úrovni. "V Eastbourne sa každoročne v júni koná tenisový turnaj ATP. Hrali na ňom Federer, Heninová, aj naša Hantuchová." Medzi každoročné atrakcie patrí aj letecký deň. "Prilákal tisíce ľudí. Pre mňa bol najväčším zážitkom let Harriera, ktorý dokaže ´visieť´ na mieste. Keďže pred pár rokmi tam bol ´prúser´ kvôli havárii, pri ktorej zahynulo aj niekoľko divákov, lietadlá sa museli otáčať nad morom."

Prvýkrát Robo pracoval v lete 2006 od 20. júna do 26. septembra v hoteli York House ako night porter, čiže nočný vrátnik. Než hneď na druhý deň po prílete nastúpil do práce, absolvoval vstupné pohovory. "Zisťovali, či viem komunikovať v angličtine. Vlastne stačilo stačilo ovládať základy, takže nároky neboli až také vysoké." Práce bola pomerne zaujímavá a vymyká sa našej predstave nočného vrátnika. Rbo svoju 12-hodinovú šichtu začal o 19. hodine a končil o 7. hodine ráno.

"Robil som vrátnika, ale popri tom som mal na starosti viacero iných vecí. Základom bolo dávať pozor a okrem hostí nikoho nepúšťať dnu. Zároveň som musel kontrolovať, či sú zavreté okná a zamknuté všetky vchody." Robo neraz zastupoval aj kuchára. "Často sa stávalo, že už ráno okolo šiestej sa prišli najesť prví biznismeni, ktorí tam boli ubytovaní. Mojou úlohou bolo pripraviť im jednoduché raňajky. Napríklad praženicu, či hemendex."

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že práca vrátnika obnáša aj určité riziká, podľa Roba to tak nebolo. "Hostia boli slušní a disciplinovaní. Občas sa stalo, že som v noci pustil niektorého z hostí, ktorí sa oneskorili, hoci oficiálne by som to robiť nemal. Keďže Eastbourne je vlastne letovisko, bolo si treba zvyknúť na nočný ruch. Občas veselí Angličania Robovi trochu zdvihli adrenalín. Pravda, neboli to klienti ubytovaní v hoteli. "Stalo sa mi aj to, že som zabudol zamknúť hotel a nejakí pripití ´típci´ jednoducho vbehli dnu. Potom som ich musel vyhodiť a našťastie si dali povedať."

Roba trochu prekvapilo, že starší ľudia chodili do hotela zásadne v pároch. Myslel si, že je to tak, ako v niektorých západoeurópskych krajinách, kde si už dôchodocvia užívajú dôchodok a cestujú. "Cestovať síce cestovali aj britskí dôchodcovia, ale málokedy to boli manželské páry. Od šéfa som sa dozvedel, že sú to poznávacie zájazdy, ale pre starších osamelých ľudí. Čiže išlo skôr o akúsi ´zoznamku´. Na druhej strane je to pochopiteľné. Mnohí ostali sami, alebo im manželia či manželky zomreli."

Prácu v tomto hoteli si Robo pochvaľoval, aj keď musel dochádzať. "Peši som to mal od domu, kde som býval, asi 10 minút, čo nebolo zlé. Boli tam aj takí, ktorí to mali vyše pol hodinu a to rýchlym krokom." V Anglicku je pre "cezpoľných" takmer bežné ubytovanie v podnájme. Robo býval v dome jednej staršej Angličanky, ktorá väčšinu miestností prenajímala. "Okrem mňa tam boli dvaja Švédi a dve Kolumbijčanky. U nich sa potvrdilo, že majú naozaj juhoamerický temperament. Stále ma volali na diskotéku, alebo sa ma pýtali, či si nejdeme posedieť niekam do baru."

Roba ale zaujala aj iná vec. Hoci sa na Slovensku učil angličtinu niekoľko rokov, Angličanke, u ktorej býval, veľmi nerozumel. Bolo to trochu frustrujúce zistenie. Nečudo, veď napriek niekoľkoročnému úsiliu, po ktorom si človek môže myslieť, že angličtinu ovláda, zistí, že môže začať takmer odznovu. "Zo začiatku som domácej takmer vôbec nerozumel. Skôr som sa dohovoril s Kolumbijčankami a Švédmi, ktoré sa tiež učili anglicky. Bolo to jednoducho tým, že tak, ako vo väčšine krajín, v jednotlivých regiónoch existujú odlišnosti. Angličanka u ktorej som býval jednoducho rozprávala miestnym dialektom. Postupom času sa situácia zlepšovala."

Kuchyňu ovládali Portugalci

Minulé leto vycestoval Robo za prácou opäť. Tentoraz zmenil profesiu i hotel, v ktorom mal "job". Vrátil sa do Eastbourne, ale už do hotela Claremont, kde robil barmana. "Samozrejme, táto práca už bola iná. Hotel mal dva bary, jeden fungoval už počas dňa, druhý večer a v noci. Ja som bol najprv v dennom. Neskôr, keď už mi šéf viac dôveroval, som mal kľúče aj o nočného baru. Spočiatku som nie vždy rozumel, aký nápoj zákazníci chcú, ale neskôr som sa už dané výrazy naučil. Zákazníci, keď sme si náhodou nerozumeli, nikdy nefrflali."

Ubytovanie mal Robo zabezpečené v hoteli, no nie v tom istom, kde aj pracoval. "Ubytovaný som bol v inom , ktorý patril tej istej firme. Ale nebolo to ďaleko, ani mi za ubytovanie veľa nestrhávali. Jedinou nevýhodou bolo, že som musel dodržiavať určité pravidlá, aby som nerušil hostí. Nie som síce žiadny búrlivák, ale trochu to obmedzovalo."

Aj v hoteli Claremont pracovalo veľa cudzincov a hlavne kuchyňu "ovládali" Portugalci. "Väčšina z nich nevedela anglicky takmer nič. Ale ich vedúci, tiež Portugalec, ovládal angličtinu slušne, takže to v prevádzke vôbec neškrípalo. Ak bolo treba, všetko im vysvetlil portugalsky."

Ako už bolo spomenuté, Eastbourne je anglickým letoviskom, ktoré žije z cestovného ruchu. "Väčšina hotelov je otvorená hlavne cez leto, mimo sezóny sa zatvárajú. Takže práca v htoeloch je naozaj sezónna. Mnohí tam majú vlastne dve zamestnania, v lete pracujú v hoteloch a v zime, presnejšie mimo sezóny zase majú niečo iné."

Leniví Angličania

Roba v Anglicku zaujali zástupcovia živočíšnej ríše. Presnejšie vtáčej. "Keďže Eastbourne leží na pobreží, bolo tam veľa čajok. Viac druhov, ale asi najviac boli obdivované veľké biele čajky." Tie sú síce pekné, ale aj poriadne drzé. "Ak bolo pekné počasie, ľudia sedeli na terasách pred hotelmi. Popíjali kávu a dávali si niečo pod zub. Čajky striehli práve na to a zvykli niečo uchmatnúť. Sám som bol viackrát svedkom toho, ako ukradli niekomu kus koláča, alebo sendviča rovno pod nosom. Jednej dôchodkyni uchmatla čajka bagetu priamo z ruky. Odhryzla si z nej možno dvakrát.Napriek tomu Angličania na čajky nezanevreli, ani ich drzosť týchto morských vtákov nerozčuľovala.

"V Anglicku bolo zaujímavé pozorovať rozdiel medzi jednotlivými generáciami. Napriek tomu, že som mladý človek, tak som si skôr rozumel so staršími, ako s mladou generáciou. Starší Angličania sú väčšinou typickí džentlmeni a dámy sú naozaj dámy. Viacerí z nich si ešte pamätajú vojnu a bolo zaujímavé sa s nimi rozprávať. Až na pár malých výnimiek boli veľmi prívetiví."

Naopak, mladšia generácia a hlavne tínedžeri, pôsobili na Roba rozporuplným dojmom. "Niektorí z nich akoby nevedli, čo majú od rozkoše robiť. Čo je však horšie, pijú ako dúhy. U nás sa okolo opitých tínedžerov robia aféry, no tam je to úplne bežné. Odkedy som sa odtiaľ vrátil, tak tvrdím, že najviac sa pije práve v Británii. Hlavne v piatok a počas víkendov sa ´decká´ neraz váľajú opité po zemi. Zaujímavé je, že to políciu nejako nevzrušovalo, maximálne po nich prišla záchranka."

Nedalo nám neopýtať sa na Angličanky, ktoré nie sú povestné krásou, práve naopak... "Sem - tam sa našli relatívne pekné. Mnohé z nich ale majú nadváhu a pripomínajú skôr Američanky. Žiadny komplex z toho ale nemajú." Prekvapujúca je životná "filozofia" mnohých mladých Britov. Hlavne ich neochota pracovať. "Mnohé mladé Angličanky majú deti už v tínedžerskom veku. Neraz berú materskú ako zdroj príjmov. Majú dajme tomu 3 až 5 detí, na ktoré ešte dostávajú niečo ako naše prídavky. Často sú pritom ´single´, teda slobodné mamičky. Práve ich prehnaná emancipovanosť je až zarážajúca. Nechcem zase Angličanky hádzať do jedného vreca, ale myslím, že by sme si mali vážiť naše dievčatá a ženy."

Robo nešetril ani mladých mužov. "Opäť netvrdím, že všetci, ale je veľa takých, ktorým sa veľmi pracovať nechce. Zažil som to aj v hoteli, kde som bol ja. Šéf chcel nového zamestnanca, už ani neviem, na aké miesto. Mal na výber medzi Poliakom a Angličanom. Po pohovoroch s oboma prijal radšej Poliaka. Vedel, že jeho angličtina nie je dokonalá, ale mal pocitvý prístup k práci. Mladý Angličan sa ani netajil tým, že je mu to jedno, veď ´sociálka´ mu zaručí celkom slušný príjem."

Napriek negatívam však Robo tvrdí, že ísť do Anglicka za prácou sa oplatí. "Kto chce, prácu si nájde a zarobí si, aj keď to nie je vždy jednoduché. Pokiaľ si naozaj šetrí a veľmi nerozhadzuje, môže si domov doniesť slušný balík peňazí. Ak úspešne dokončím školu, možno pôjdem opäť na nejaký čas do Anglicka. Okrem zárobku bol prínos aj v tom, že som sa zdokonalil v angličtine. Takže to môžem odporúčať nielen mladým ľuďom."

Boris Macko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári