Herečka Naďa Kotršová do Košíc vždy prichádza s nostalgickými spomienkami, ale aj s radosťou

Z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. Rozhodne nie z plynúcich rokovS herečkou Naďou Kotršovou si stačí na chvíľu sadnúť na rozhovor a zabudnete na jej

Z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. Rozhodne nie z plynúcich rokov

S herečkou Naďou Kotršovou si stačí na chvíľu sadnúť na rozhovor a zabudnete na jej vek tak, ako naň zabúda ona sama. Tvrdí, že na roky myslieť netreba, veď načo by to bolo dobré? Do Košíc si táto dáma našla cestu pred pár dňami, keď s kolegami z Divadla Aréna ponúkli tunajšiemu publiku hru Rodinná slávnosť.

Pre N. Kotršovú je príchod do Košíc vždy malou slávnosťou. Osem rokov totiž pred časom strávila ako členka činohry tunajšieho divadla. "Na východ Slovenska prichádzam s nostalgickými spomienkami, ale aj s nesmiernou radosťou. Nemám totiž ani najmenší dôvod mať z Košíc iný, ako dobrý pocit," prezradila.

Vždy, keď sem zavíta, snaží si nájsť čas na to, aby sa aspoň chvíľu poprechádzala po miestach, ktoré pozná. "Každý síce vraví, že sa Košice zmenili, ale viete, že ja nemám ten pocit? Veď je to staré mesto a domy, ktoré tu - najmä v centre - boli kedysi, tu stoja aj dnes. Len sú opravené a vyzerajú trochu lepšie."

XXXXXXXXXX

N. Kotršová si veľmi dobre pamätá miesta, na ktorých počas pobytu v Košiciach bývala. "Prišli sme sem s manželom, ktorý bol režisér. Spočiatku sme nedostali byt, len sme bývali na akýchsi internátoch, takže on býval kdesi úplne inde. To bolo príšerné. Potom sme však dostali malý bytík na bývalej Šrobárke. No a raz mi jeden lekár povedal, že pri nemocnici sú novostavby a vraj je tam jeden krásny nový byt voľný. Hneď som tam bežala, všetko som vybavila a zakrátko sme mali trojizbový byt!"

Do košického divadla prišla N. Kotršová preto, že si ju tunajšie vedenie vyhliadlo. "Najprv ma pozvali na skúšku, vraj si ma musia ´okuknúť´. Zrejme som sa im zapáčila, lebo si ma nechali. Veľmi dobre som sa tu cítila, takže som súhlasila. Dodnes si rada spomínam na všetkých kolegov, ktorých som tu mala. Bol tu skutočne skvelý kolektív - výborní herci a ešte lepší ľudia. Košice som si obľúbila aj preto, že tu bolo a ešte vždy je skvelé publikum. No a keď sme dostali ten veľký byt, tak nám tu s manželom už nič nechýbalo. Navyše sa v televízii začalo stále viac a viac nakrúcať, rovnako to bolo i v rozhlase a dabingu, takže práce bolo viac než dosť."

Z košického divadla odišla po ôsmich rokoch. Niežeby sa jej tu prestalo páčiť, ale rozhodlo to, že jej manžel dostal prácu v Bratislave. "Začal tam pomerne veľa nakrúcať, no ja som ešte rok ostala sama v Košiciach. Potom som však dostala ponuku ísť na Novú scénu a keďže som chcela byť s manželom, to rozhodlo. Na Novej scéne ma celkom dobre poznali, pretože už počas školy sme občas boli ako študenti obsadzovaní do menších rolí. Aj keď - občas sa stalo, že sme dostali aj veľkú úlohu."

K tomu, aby sa z N. Kotršovej stala herečka, dopomohla trochu náhoda aj snaha vyrovnať sa kamarátke. "Už ako dieťa som chodila na balet i gymnastiku. V Opave, kde som sa narodila, sme mali krásne divadlo a vždy ma to tam ťahalo. Opavské divadlo malo krásnu barokovú budovu, hralo sa tam aj po nemecky aj po česky. Dokonca som ako študentka gymnázia začala chodiť k jednému hercovi na hodiny. Netvrdím, že mi to nejako extra pomohlo, ale naučil ma kadejaké finesy. Nad konzervatóriom som aj premýšľala, lenže práve v tom čase ich v Prahe aj Brne zrušili, lebo sa otvárali umelecké vysoké školy. Potom za mnou prišla moja kamarátka a povedala mi, že ona to ide skúsiť do Bratislavy. Hrala krásne na klavír, šla na prijímačky a vzali ju. Nato som si ja povedala - a čo som ja horšia, aby som to nezvládla? Veď Bratislava nie je na konci sveta a s rodičmi som tam už bola," smeje sa.

Tak sa vybrala na prijímačky s jednou českou básňou a hoc po slovensky vtedy vedela málo, naučila sa jednu báseň aj po slovensky. "Našťastie sedel vo výberovej komisii režisér Draho Želenský a ten keď ma počul recitovať českú báseň, tak mi povedal - velice dobře, velice dobře. Hneď na prvý šup ma na to konzervatórium prijali. Ďalej to šlo samé od seba... Mala som navyše to šťastie, že rodičia ma v tom podporovali. Pôvodne som si myslela, že pôjdem z gymnázia študovať medicínu. Celkom ma to lákalo a myslím, že by ma to aj bavilo. Otec tiež chcel, aby som bola lekárka. Ale keď som sa rozhodla pre herectvo, ani pol slovom mi to nezazlievali a vôbec ma od toho neodhovárali. Brávala som ich potom na moje predstavenia a keď som videla, akí sú nadšení a hrdí, bolo to veľké zadosťučinenie."

Na jej hlas si

treba zvyknúť

N. Kotršová patrí medzi tých hercov, ktorých si po hlase nepomýlite s nikým iným. "Sú takí, ktorí môj hlas obdivujú, lebo je veľmi špecifický. Ale nájdu sa aj takí, čo ma nemôžu ani len počuť. Medzi svetovými hviezdami sa nájde pár herečiek, ktoré majú podobný hlas a na ich dabovanie ma niektorí režiséri obsadzovali. Ale pravdu povediac - dosť dlho trvalo, kým si na môj hlas zvykli. Veď v rozhlase som si dlhé roky ani nepípla. Na môj hlas si treba asi zvyknúť a potom človeku prestane pripadať taký čudesný. Ale dodnes sa nájde pár ľudí, ktorí si povedia, že tie zvuky, čo ja vydávam, sa nedajú počúvať," podotkla so smiechom.

Dnes už dabing nevyhľadáva, do divadla ju to stále veľmi láka. "Už nepracujem tak veľa, ako voľakedy. Veď už ani netúžim po tom, aby som bola v divadle od rána do večera a od večera do rána. Keď som však obsadená do nejakej postavy, tak si nemôžem vyberať a keď sa hrá, tak musím byť v divadle aj keby sa mi akokoľvek nechcelo. Lebo keď raz človek povie A, tak musí povedať aj B..."

Hereckých príležitostí pre dámu v jej veku je už pomenej, no podľa N. Kotršovej je to tak akurát. "Veď nemôžem hrať každý večer. To by som už ani nechcela. Pomaly ale isto začínam herectvo brať len ako hobby, no som veľmi rada, že to ešte stále môžem robiť a že dostávam príležitosti a že ma moje kolegyne spomedzi seba ešte úplne nevystrnadili," smeje sa. "Veci beriem tak ako sú. Pretože ich nemôžem zmeniť. To, čo nemôžem ovplyvniť, predsa nebudem riešiť. Nie? Navyše - ja nepatrím a nikdy som nepatrila medzi tie herečky, ktoré by chodili a prosíkali o rolu. Hanbila by som sa sama pred sebou."

Ak aj dostala takú ponuku, ktorá sa jej nie celkom pozdávala, tak si povedala "nevadí - treba byť vďačný za každú príležitosť..." "Nedostaneme predsa všetko na zlatej mise. Za socializmu sme si napríklad nemohli vôbec vyberať a nesťažovali sme sa. Veď čo by nám to pomohlo? Navyše - aj vtedy, rovnako ako dnes - sa herci obsadzovali do rolí, boli premiéry, reprízy, recenzie... Fungovalo to ako to funguje teraz a nemôžem povedať, že by nám bolo za socializmu oveľa ťažšie. Iste, človek sa občas rozčúlil nad móresmi, ktoré mali ´tí hore´, ale nič nezmohol. A čo sa ja budem zlostiť, keď to aj tak nič nepomôže?"

Občas sa však vraj nazlostiť dokáže... "Najčastejšie však sama na seba, lebo som čosi urobila, ako som nemala, alebo som čosi neurobila, čo som mala... Vtedy sa sama na seba dosť naštvem. Ešte šťastie, že nie som ten typ, čo od zlosti rozbíja taniere, lebo by som doma nemala žiaden. Hehe."

Občas je smutná

N. Kotršová pôsobí dojmom veselej dámy, ktorá nepozná smútok. To je však len prvý dojem a priznala sa, že občas je smutná až priveľmi... "Niekedy na mňa príde splín a ja zisťujem, že som na tomto svete zbytočne. Manžel zomrel a môj jediný syn to psychicky nezvládol. Býval so mnou a občas bol celkom v poriadku, no väčšinou sa sám zamykal do svojej izby - bol veľmi samotársky. Nakoniec spáchal samovraždu. Toto sú veci, ktoré sa nedajú zvládnuť bez toho, aby sa vám v duši usadil smútok. Vtedy treba zaťať zuby a povedať si - a dosť, stačilo, už nemá zmysel plakať... Znovu a znovu sa to však vracia do mysle. Sú to údery, ktorými nie je možné len tak prejsť. Bude to trvať celé desaťročia, kým sa človek s takým čímsi zmieri."

Jediné, čo jej v ťažkých chvíľach pomáhalo, bola snaha myslieť na čosi iné, nechať sa pohltiť prácou. "Naučila som sa vynadať samej sebe za smutné myšlienky. Prišla som aj na to, že sa mi uľaví, keď sa svojim blízkym, ktorí tu už nie sú, ospravedlním za to, že smútim kvôli nim a oni za to nemôžu... Kým žijem v byte, kde so mnou žila moja mamička, manžel aj syn, tak si vravím, že sú tu stále so mnou. Veď som obklopená vecami, ktorých sa dotýkali. Ja viem, že sú to len ilúzie, ale nikomu nimi neubližujem. Nechávam si ich pre svoj dobrý pocit a tak trochu aj zo sebectva. Dúfam, že im - nech už sú kdekoľvek - robí dobre, keď vidia, že som spokojná a smejem sa. Ak sa na mňa dívajú, nebudem ich predsa trápiť svojim plačom, nie?. Radšej nech ma vidia usmiatu..."

Úsmev na tvári jej dokážu vylúdiť ľudia, v spoločnosti ktorých sa cíti dobre. "Rada počúvam historky mojich kamarátok, ktoré občas vyvedú nejakú somarinu, potom sa na tom spolu smejeme. Treba sa vedieť tešiť z každodenných drobných radostí a z ničoho si nerobiť ťažkú hlavu. Napríklad rozhodne nie z plynúcich rokov, lebo tie budú plynúť, nech sa deje, čo chce. A ani z práce si netreba robiť vrásky na čele. Veď sa mi aj párkrát stalo, že som si nejakú postavu veľmi priala hrať, no dostala ju iná herečka. A teraz čo? Mám sa zlostiť? Veď aj tá druhá si ju priala, tak jej ju mám závidieť? To mi teda rozhodne nepomôže..."

Radosť si dokáže urobiť, ak strávi čas s niekým, s kým si má čo povedať, alebo aj tým, že si čosi kúpi. "Som typická žena, ktorá si vie urobiť radosť na nákupoch. Keď napríklad zbadám pekné topánky, nestoja horibilnú sumu a sú mi dobré, tak prečo by som ich mala nechať v obchode? Rada si kupujem knihy - mám rada historické romány. Ovládam nemčinu a angličtinu, rada s v nich aj naďalej zdokonaľujem... Takže radosť si robím drobnosťami, nič veľké ku šťastiu nepotrebujem," dodala.

Dátum narodenia: 21. apríl 1927

Znamenie: Býk

Miesto narodenia: Opava

Rodinný stav: vdova

Relax: knihy

Výber z televíznej a filmovej tvorby:

1963 Výhybka

1974 Deň slnovratu

1976 Keby som mal dievča

1979 Cnostný Metod

1979 Rosnička

1983 Výlet do mladosti