Každý im sľubuje hory doly, no vždy ostane iba pri slovách

Útulok pre bezdomovcov v bývalých kasárňach na Kukučinovej ulici praská vo švíkoch. Od decembra 2007 po koniec marca ponúka ľuďom bez domova úkryt pred chladným počasím, či každodenný obed. Priestory sú dlhodobo preplnené. Kvôli nedostatku lôžok musia prosby mnohých bezdomovcov odmietať a nechať ich na ulici. Prednosť majú tí, ktorých situácia je najvážnejšia. Medzi najviac srdcervúce patrí životný príbeh manželov Jozefa a Ľudmily s ich dvoma malými deťmi.

Na ulici stretávame mnoho rôznych ľudí. Na niektorých z nich je na prvý pohľad vidieť, že nemajú strechu nad hlavou. Pri pohľade na Jozefa si ho však k tejto skupine nezaradíte. "Som na ulici dosť dlho, no nikdy som nebol ten klasický bezdomovec," vraví 31-ročný otec dvoch detí. "Stále som sa o seba staral. Ani mne nie je pohľad na špinavého a smradľavého človeka príjemný."

Jozef sa po uliciach Košíc potĺka odmalička. Túlal sa ešte keď bol školopovinný. Spával na stanici aj vo vlakových vagónoch. Žil s matkou, no domov nechodil často. "Nemôžem na ňu povedať nič zlé. Starala sa o mňa odmalička. Bola však ťažkej povahy a začala piť."

Situácia sa začala komplikovať. Pred ôsmimi rokmi prišla Jozefova mama o byt. Kvôli alkoholu sa zadĺžila a prišla o strechu nad hlavou. Okrem nej takto neslávne skončil i Jozefov otec, dvaja bratia a Jozef samotný. "Vtedy som stal bezdomovcom na plný úväzok. Potĺkal som sa kade tade. Nebolo to však až také strašné. Prácu som si vedel vždy nájsť. A bol som sám čiže som nemal nejaké veľké finančné nároky."

S družkou sa Jozef stretávali od 14 rokov. Spočiatku to bola klasická mládežnická láska, no po čase sa nasťahoval k jej mame, kde žili aj Ľudmiline sestry. Na istý čas bolo všetko fajn. Jozef pracoval, teda domácnosť aj spolufinancoval. Po narodení prvého syna sa Jozef rozhodol, že sa s rodinkou nasťahujú do vlastného. Našli si nájomný byt na Palárikovej ulici. Hlava rodiny pracovala, teda dokázali zaplatiť i sedemtisícový nájom. Spravili však chybu. S údajnou majiteľkou bytu spísali len písomnú dohodu, bez overenia notárom. Všetko vyzeralo fajn. V byte bývali dva mesiace, za ktoré uhradili nájomné. Potom však prišiel zlom. "Navštívila nás žena, ktorá tvrdila, že ona je skutočnou majiteľkou bytu. Bola prekvapená, čo tam robíme. Byt totiž tej žene, ktorá s nami spísala dohodu o prenájme, iba prenajímala."

Pravá majiteľka bytu by sa zrejme nebola ukázala, keby od skutočnej prenajímateľky dostávala dohodnutých 5 tisíc. V konečnom dôsledku teda Jozefova rodina zaplatila 14 tisíc korún za dvojmesačný nájom žene, ktorá nielen že nebola majiteľkou bytu, ale navyše bola neplatičkou. "Zavolali sme políciu, no tú podvodníčku sa vypátrať nepodarilo."

So skutočnou majiteľkou sa chcel Jozef dohodnúť na novom podnájme. Ona však vyžadovala aj zaplatenie 14-tisícového nedoplatku, ktorý vytvorila žena, ktorá ich podviedla. To si už mladá rodinka nemohla dovoliť a musela sa vysťahovať. "Nikdy nezabudnem na to nedeľné poludnie. Veci nám vyhodila už o 9. hodine ráno. Mne však zavolala až tesne pred obedom. Kým sme si pre náš majetok prišli, Rómovia z okolia stihli zobrať všetko čo malo nejakú cenu. Prišli sme o veľa nábytku i oblečenia." Volali políciu, no muži zákona už veci nedokázali vypátrať. Nepochopiteľným chovaním majiteľky bytu teda prišli o veľkú časť svojho chudobného majetku.

Ľudmila sa nasťahovala späť k svojej mame, no pre Jozefa tam už nebolo miesto. "Nerozumel som si s Ľudkinou rodinou. Musel som preč. Ona aj s malým tam ostala bývať." Jozef sa teda opäť dostal na ulicu. So svojou polovičkou a synom sa však vídaval často. Spával kde sa dalo a hlavne pracoval. Peniaze nosil svojej družke. "To ma vždy držalo nad vodou. Nikdy som sa nespustil s alkoholom. Keď bolo najhoršie, spomenul som si na rodinu a hneď ma prešla chuť na všetky somariny. Bez nich by som už bol zrejme niekde inde..."

Táto relatívne dobrá situácia sa však zase zhoršila. Syn bol vo veku, kedy deti veľmi vystrájajú. Sestra Ľudmily chodila na strednú školu. Potrebovala sa veľa učiť, v čom jej hlučný synovec prekážal. Došlo teda k okamžitému riešeniu. Ľudmilu prinútili odsťahovať sa. "Ľudka nebola nikdy nejaký organizačný typ. Musel som im pomôcť opäť ja. Rodina sa na nás vykašľala."

Ľudmilina matka nechala byt, v ktorom predtým žili, mladšej dcére a nasťahovala sa k staršej. U mladšej sestry Ľudmila nemohla bývať, keďže má tiež vlastnú rodinu. Skúšala to u staršej sestry. "Chvíľu sme bývali u nich na Luníku IX. Nevydržala som tam však dlho," opisuje bolestivé spomienky Ľudmila. "Jednak to nie je prostredie vhodné pre deti a po druhé, mala som vážne súkromné problémy. Sestrin muž ma totiž sexuálne zneužíval. Vravel, že buď dostane čo chce, alebo sa môžem zbaliť a vypadnúť aj s malým na ulicu."

Jozef sa v tom čase zamestnal na Pereši u muža, s ktorým sa poznal už dlhšie. "Spýtal sa, či by som k nemu neprišiel pracovať. Mal množstvo dobytka, o ktorý sa bolo treba starať. Samozrejme som na to pristal. Práce som sa nebál, navyše som u neho mohol bývať. Všetko bolo super." V Pereši Jozef pracoval aj býval tri mesiace, keď mu dal majiteľ návrh, aby si k sebe vzal aj rodinku. Bola to veľká výzva. Jozefovi a Ľudmile sa totiž medzi časom narodila dcéra. "Vyzeralo to perfektne. Ľudmila už ozaj nemala kde bývať. Ponuka nám prišla ako znamenie. Bola to príležitosť ako začať nový poriadny život."

No nasťahovaním Jozefa s družkou i deťmi do domu na Pereši sa začalo nové peklo. Majiteľ začal zneužívať to, že rodina je závislá na Jozefovej pracovnej výkonnosti. Začal mu zvyšovať pracovné dávky. Pracovný deň končil pre Jozefa až keď šiel spať. Za túto námahu navyše dostával len almužnu. Často musel za to, že v dome býva aj s rodinou, doplácať z manželkiných prídavkov na deti. Za svoju námahu dostával Jozef len množiace sa vyhrážky a horšie zaobchádzanie.

"V časti domu, kde sme bývali, nám vypol kúrenie. Keď sme sa ráno zobudili, cítili sme sa ako v chladničke. Majiteľ na mňa hádzal vinu za to, že mu plesnivejú steny v dome a podobné veci. Drevo som pílil starou pílou, ktorej porucha bola len otázkou času. Keď k tomu došlo, majiteľ mi dal zaplatiť 5 tisíc korún. To bola pritom cena novej píly, nie toho starého šrotu," rozhorčene hovorí Jozef o krivdách, ktoré boli na ňom spáchané.

Situácia sa vyhrotila natoľko, že majiteľ domu začal klásť mladej rodinke ultimáta. Povedal im, že s prácou ich živiteľa nie je dostatočne spokojný, a že keď sa to nezlepší, vyhodí ich na ulicu. "Vedel som, že je zle. Vo mne chyba nebola. Robil som od rána do večera. Nestihol som sa ani najesť. Spať som ľahal celý prepotený." Začal teda priebežne vybavovať náhradné ubytovanie.

Keď sa to dozvedel majiteľ domu, rodinku vyhodil na ulicu. Odvtedy trvá Jozefov boj o prežitie a situácia je veľmi komplikovaná. Ako vraví, keby bol bez strechy nad hlavou len on, prežije to. Už si za tie roky zvykol. No pretĺkanie sa ulicami s malými deťmi je jeho najväčšou nočnou morou. "Spali sme, kde sa dalo. Nikdy sme však neboli nútení spať aj s deťmi niekde na ulici."

S manželkou sa rozhodli žiadať o pridelenie sociálneho bytu. Celé týždne behali po rôznych úradoch a krízových centrách, no odozvy sa nedočkali. "Vybavili sme všetky potrebné papiere. Boli sme na Adlerovej ulici aj v iných krízových centrách. V jednom nám prisľúbili okamžitú pomoc, no ostalo len pri slovách."

V sociálnom zariadení mali podľa ich slov tri voľné izby. Rodinke sľúbili, že sa k nim môžu o týždeň nasťahovať. Dokonca im dovolili nechať tam svoje veci. Poslali ich do útulku na Kukučinovej, aby tam počkali. Dnes sú tomu už viac ako štyri týždne, no situácia sa nepohla žiadnym smerom. "Navyše sme počuli o tom, že sa do tých voľných izieb nasťahovali ľudia, ktorí si o nich požiadali dávno po nás. Kde je spravodlivosť? Veď mám rodinu. Príde apríl, túto ubytovňu na Kukučinovej zatvoria. Čo budeme robiť? Pôjdem s malými deťmi pod most?"

Podľa Jozefa, jeho rodina na ulicu nepatrí. Sú vraj slušní ľudia, nefetujú, nepijú. Jozef má pekárenskú prax, prácu si vie nájsť. Kvôli tomu, že sa musí starať o rodinu, môže prijať iba také zamestnanie, kde bude plat adekvátny tomu, že živí dve deti a manželku. "Stále robím. Nesedím so založenými rukami. Robiť viem, komunikovať tiež, nepijem, nikdy som nemal problém nájsť si prácu. Zbehnem za deň do šiestich podnikov a prácu nájdem. Už však potrebujem normálny prístup. Žiadnych podvodníkov."

V súčasnosti Jozef pracuje ako pomocný robotník na stavbe. Zarába, no životné náklady vykrýva len s odretými ušami. Podľa jeho slov by na riadenie rodiny potrebovali aspoň 10 tisíc korún mesačne. Prvoradým cieľom je však nájdenie domova pre rodinu. "Keď sa spýtate môjho syna, kde býva, nevie odpovedať. Býval kade tade. Je z toho mimo. Onedlho ho bude treba dať do škôlky. Aj keby som sa mal roztrhať, zariadim mu riadny život. Tu sa nedá žiť. Je tu len obed, aj to stále ten istý. Deti potrebujú pestrú stravu. Tu mu neviem spraviť ani praženicu. Nemám kde."

V útulku sme našli mnoho zaujímavých príbehov, no málokto bol ochotný o svojich útrapách hovoriť. Jozef chcel týmto článkom upozorniť na svoju situáciu a požiadať o pomoc. "Práca mi nesmrdí. Alkohol u mňa nehrozí. Moju rodinu milujem nadovšetko. Mne je jedno, kde budem, hoci aj na ulici. Len nech majú deti poriadny život. Budem robiť všetko pre to, aby som splnil ich sny. Viem, že šťastie príde, len neviem kedy..."

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári