Na dome na Hlavnej 9 je zaujímavá pamätná tabuľa
V Košiciach žila a pôsobila nadaná rodina Gersterovcov
Na dome Hlavnej ulice č. 9 sa nachádza pamätná tabuľa Bélu Gerstera (1850 - 1923), stavebného inžiniera, ktorý vybudoval so svojimi švagrami - Korintský prieplav a vytýčil každému známy Panamský prieplav (1878). Stalo sa to pred 130 rokmi. Neskôr okrem prieplavov projektoval aj železničné trate. Okrem iného trať Košice Turňa nad Bodvou (1889) a Moldava nad Bodvou Meczev (1893).
Remeselnícka rodina Gersterovcov sa do Košíc dostala zo Švajčiarska cez Viedeň a Győr. Stolár Josef Gerster (1778 - 1844) sa ešte narodil v Győri, no ako účastník napoleónskych vojen sa usadi v našom meste a tu aj zomrel. V roku 1816 si zobral za ženu dcéru lekára Wandrascheka, Magdalénu a ako v rozprávke mali spolu troch synov: Károlya (1819 - 1867), ktorý sa stal stavebným inžimierom. Dodnes stojí mnoho eklektických budov, ktoré projektoval. Spolu s ďaľším košickým rodákom, s Imre Henszlmanom viedol vykopávky v Jágri. Medzi rokmi 1857 až 1863 viedol reštaurátorské práce Dómu sv. Alžbety.
On mal tiež tri deti: z Kálmána (1850 - 1927) sa stal ako ináč - stavebný inžinier, z mladšieho Károlya (1859 - 1940) sa stal akademický maliar. On jediný zo spomínaných Gersterovcov sa nenarodil v Košiciach, ale v Pešti. Kálmán okrem iného projektoval secesnú budovu reduty teraz divadla - v Spišskej Novej Vsi. Mária (1843 - 1930) sa stala akademickou maliarkou, ktorá väčšinou kriedou maľovala kvety a krajinky. Kresliť sa učila u košického maliara Istvána Hegedűsa. Vydala sa za Istvána Stéghmüllera. Ten sa zúčastnil taktiež na veľkolepej stavbe Korintského prieplavu.
Druhého syna stolára, Antala (1825 - 1897) zavial osud z Košíc až do Kalifornie. Ako ináč, aj on sa stal stavebným inžinierom. V rokoch meruôsmych bojoval na strane revolúcie a dosiahol hodnosť stotníka. Potom sa vysídlil do Spojených štátov a zúčastnil sa občianskej vojny Severu proti Juhu (1861 - 1865). Do výslužby išiel ako podplukovník delostrelectva.
Jeho brat, Miklós (1816 - 1674) zostal v Košiciach a stal sa z neho mydlár. Prevzal otcovský dom a nadobudol košické domovské právo. Oženil sa Karolínou Schmidt a narodilo sa im päť detí. Prvý syn, Árpád (1848 - 1923) skončil svoju životnú púť v New Yorku. Stal sa profesorom chirurgie na New-Yorskej Columbijskej univerzite. Považujú ho za otca americkej plastickej a aseptickej chirurgie. Jeho brata Bélu sme spomenuli na začiatku článku.
Ich dve sestry sa stali medzinárodne známe operné speváčky. Volali sa Berta (1851 - 1885) a Etelka (1854 - 1920). V rodnom meste koncertovala v rokoch 1868 a 1869 a tiež v roku 1877 ako členka talianského vokálneho kvarteta. Zomrela v Paríži. Jej staršia sestra vystúpila v Košiciach tiež niekoľko ráz (1872, 1875, 1892). Vystupovala na významných divadelných scénach Európy a Ameriky. Vydala učebnicu spevu pod názvom Stimmführer (Viedeň, 1906). Zomrela v talianskom Pontecchiu. Najmladší syn mydlára Miklós (1862 - 1916) sa stal chemickým inžinierom, ktorý pracoval na vysokej škole v Zürichu ako asistent, neskôr v Bazileji, napokon sa vrátil domov. Nepísal len odborné články z oblasti chémie, ale sa zaoberal sa ekonómiou a písaním beletrie.
Samotný Béla Gerster (na snímke) zomrel pred 85 rokmi. Avšak aj ostatní členovia rodiny, ktorí sa narodili v našom meste, si zaslúžia pozornosť. Niektorí z nich by si zaslúžili taktiež pamätné tabule.
Pokračovanie spomienok nemeckého hudobníka Daniela Speera na jeho pobyt v Košiciach
Keď mládenca chytili s dievčinou, musel sa s ňou oženiť
V minulom čísle sme sa zaoberali dielom Daniela Speera, nemeckého hudobníka, skladateľa a spisovateľa, ktoré vyšlo pred 325 rokmi pod názvom Uhorský alebo dácky Simplicissimus. V 20. kapitole píše autor o svojich košických zážitkoch. V našom meste pracoval v rokoch 1659 až 1661.
O rieke Hornád D. Speer píše, že poháňa mlyny. Od vinohradov, ktoré boli smerom na Spiš tiekol potok, ktorý sa hneď pri bráne rozdeľoval na dve časti, takže obtekal z oboch strán celé tržisko, radnicu, bazár, turecké väzenie, mestskú strážnicu, tri lekárne, veľmi mnoho krámov, kostol sv. Alžbety, ktorí používajú striedavo Maďari a Nemci, ďalej "windische" kostol, čiže kaplnku sv. Michala, kde chodili košickí Slovania a s múrom ohradená evanjelickú školu. Je to teda miesto dnes už ohraničené nepoužívanými koľajnicami električky, ktoré v čase D. Speera tvoril v strede mesta ostrov. Tam vtedy viedlo 34 môstikov.
Opisuje aj Dóm, o ktorom okrem iného poznamenáva, že na jeho terasu sa zmestí niekoľko sto, ba aj tisíc mužov ozbrojených dvojhlavňovými puškami. Tu zrejme taktiež trochu preháňa. "V lete sa mešťania cvičia v streľbe z dvojhlavňových pušiek, z ktorých pália čiastočne aj za chodu, držiac pušku na ramene. Keď sa potom vracajú z cvičenia v poriadku do mesta, musia ešte dvakrát vypáliť na múriku cintorína, ktorý sa podobá ochrannej, poprsnej hradbe a bubeník robí pri tomto výstupe strašlivý rachot, aby tým ešte streľbu zosilnil."
Písal aj o tom, že katolíci, luteráni a kalvíni v meste majú vynikajúce, dobre vybavené školy. "Magsitrát sa vtedy skladal zo samých evanjelikov, väčšinou alebo z polovice z Maďarov a potom z Nemcov. "Rozpráva sa tu po maďarsky, po slovensky, po poľsky a po nemecky, najviac však po maďarsky. Tieto tri rečí naučia sa deti bez akejkoľvek námahy na ulici jeden od druhého."
Vo svojej práci D. Speer citoval aj veršík, ktorý potom vysvetlil:
Koho v Košiciach nechytia,
V Prešove neobesia,
V Bardejove neoženia,
V Sabinove nepotupia,
Ak do Levoče v pokoji dôjde,
Môže sa chváliť,
že mal šťastie
"Ak večer v Košiciach niekoho chytili bez lampáša, zavreli ho. Ráno musel zaplatiť pol toliara. Ak nie, tak dostal výprask. V Prešove ak niekto ukradol len toľko, čo má hodnotu povrazu, ľahko sa mohol dostať na šibenicu. Obesili tu vraj už chlapca za krádež jabĺk. V Bardejove podvečerom bolo neradno sa mládencovi ukazovať s mladou dievčinou na ulici, alebo vo dverách, lebo na to vyčlenení ľudia ho chytili a prinútili ho, aby sa s ňou oženil."
V Sabinove vraj vtedy žilo veľa ľudí, ktorí sa radi iným posmievali, čo aj Simplicissimus pocítil na vlastnej koži. Potom ak sa cestovateľ dostal do Levoče, čiže do mesta, kde žili vľúdni Spišiaci, bez toho, aby sa mu niečo nepríjemné v prv spomínaných čtyrtoch mestách stalo, mohol sa chváliť, že mal šťastie. Darmo, život nebol bez komplikácií ani pred 350 rokmi.
D. Speer neskôr pochodil aj Carihrad. Od roku 1688 učil ako pomocný kantor na škole v Göppingene. O rok ho zbavili miesta a odsúdili do väzenia za napísanie politického letáku, no na nátlak žiakov, spolupracovníkov a obyvateľov mesta bol napokon prepustený. Okrem tohto diela napísal aj iné, všetky v nemčine. Zomrel v roku 1707 v Göppingene.
Osmička v roku priniesla v 19. a 20. storočí osudové zmeny
Všetko sa začalo zoškrabaním orla
V dejinách nášho mesta aj celého regiónu roky, končiace v 19. a 20. storočí na osmičku, zohrali dôležitú úlohu. Len si pripomeňme: 1848, 1918, 1938, 1948 a 1968. Čiže tento rok je bohatý na výročia, ktoré zasiahli do osudu Košičanov a väčšinou nie v pozitívnom zmysle slova. Tentoraz si pripomenieme epizódy z rokov meruôsmych.
Všeobecne je známe, že rok 1848 v Európe bol rokom revolúcií. Po prvej francúzskej revolúcii, kedy sa zrodil nacionalizmus a jeho pričinením sa "narodili", alebo "začali rodiť" moderné národy Európy. Na našom kontinente začalo dochádzať k zmenám v myslení. Išlo o presadenie občianskeho princípu na úkor panovníckeho absolutizmu a feudalizmu. Treba poznamenať, že vtedy sa to nikde v Európe nepodarilo, bolo ešte potrebné niekoľko desaťročí, aby táto myšlienka sa začala uplatňovať.
12. januára vypukla revolúcia v Palerme, 27. januára v Neapoli a 24. februára v Paríži. Do Prešporku, kde uhorský snem jednal o reformách, správa o parížskej revolúcii došla 1. marca a o tri dni revolučná vlna zasiahla Mníchov. 13. marca už Viedenčania mali možnosť oslavovať revolúciu, načo o dva dni neskôr zachvátila revolúcia aj Budín a Pešť.
Košičania sa o dianí v hlavnom meste dozvedeli o tri dni neskôr, v deň, keď revolučná vlna zasiahla Miláno a Berlin. O štyri dni neskôr aj v Benátkach vypukli nepokoje. 12. júna aj sa stavali barikády v Prahe.
Do Košíc, ktoré mali vtedy 13 000 obyvateľov, v spomínaný deň, teda 18. marca došiel poštový koč. Ľudia si hneď mohli všimnúť niekoľko neobvyklých okolností. Koč pravidelne chodil z Budína cez Miškovec do Košíc, čo samo o sebe nebolo výnimočné. Tentoraz však z jeho boku zoškrabali dvojhlavú orlicu, znak rodu Habsburgovcov a na jeho mieste bol namaľovaný erb Uhorska. Mladíci, ktorí týmto "deližánsom" došli z Pešti, pod maďarskými zástavami začali rozdávať legendárnych 12 bodov (na snímke), ktoré boli programom radikálnej mládeže revolúcie pod názvom: Čo požaduje maďarský národ? A pritom skandovali upravené heslo francúzskej revolúcie: Sloboda, rovnosť, bratstvo, sloboda tlače! Košičania kričali 'nech žije' a každý bol šťastný.
Tento deň sa zapísal aj do dejín tlače, lebo vyšlo prvé číslo Ábrázolt Folyóiratu (Kreslený časopis). Bolo to periodikum, ktoré prvý krát v dejinách uhorskej žurnalistiky začalo uverejňovať aj obrázky.
Vedenie mesta a župy prijalo revolučné zmeny s rozvahou a zaoberalo sa len zaistením poriadku a bezpečnosti. Slobodu tlače prijalo bez problémov.
20. marca pod vedením Ferenca Rimanóczyho (1808-1883), zástupcu mešťanostu a richtára v meste držali verejné zasadnutie, na ktorom "urodzený magistrát" uznal peštianské vymoženosti. Advokát Sámuel Farkassányi (1800-1855), prvý podžupan Abovskej župy člen mestského zastupiteľstva a neskorší komisár uhorskej vlády, rečnil o výdobytkoch: "Páni! My od tejto chvíle sme ústavne slobodní, lebo chceli sme byť slobodní, a slobodní budeme, dokedy úprimne chceme slobodní zostať. Slovo ľudu, je slovo Božie, a ako Božie slovo 'budiž', stvorilo svet, tak na slovo ľudu 'budiž' vstúpila do života sloboda."
Verejné zasadnutie vo svojom 8. bode schválilo aj 12 bodov prijatých mestom Pešť. Ten 6. bod rozhodol o tom, že na balkón radnice a na severnú vežu Dómu je potrebné vyvesiť maďarskú trikolóru, čo malo symbolicky hlásiť príchod nového veku.
Revolúcia potom prerátla do boja za slobodu. Nasledujúce mesiace poznačili zmeny, ktorých chýr sa dostal do Košíc práve pred 160 rokmi.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
