Dôležitejšie ako drobné za bulletiny bola spolupatričnosť s organizátormi

Býval na Tajovského ulici, ale keď sa mesto chystalo na maratón, stále častejšie sa obšmietal okolo starého Schalkházu. (Pre neskôr narodených Košičanov, Schalkház bol predchodca dnešného hotela Slovan.) "Vyčkával som tam, aj s ďalšími chlapcami, zahraničných pretekárov, ktorí boli v Schalkháze ubytovaní. Čakali sme na podpisy, a dúfali, že sa nám ujde aj nejaký suvenír. Raz sa na mňa usmialo šťastie. Rovno od Abebe Bikilu som dostal odznak, s vlajočkou jeho krajiny, Etiópie. Bol to veľmi cenný úlovok, ale neskôr ho odo mňa nejakým spôsobom vymámil jeden skúsený zberateľ. Neviem, asi som vtedy ešte nevedel doceniť, čo mám v rukách..."

Tak akosi vznikalo puto medzi košickým maratónom a košickým rodákom Štefanom Daňom, terajším šéfom organizačného výboru a prezidentom tunajšieho Maratónskeho klubu. Začínal ako predavač maratónskych programov. "V škole vyberali deti, ktoré mali dobré známky v žiackej knižke. A s tým som ja veru nemal nikdy problém. Po meste sme potom predávali maratónske bulletiny a odznaky. Už sa nepamätám, či sme za to dostávali aj nejaké drobné, ale o to vôbec nešlo. Mal som pocit, že tak trochu už sám patrím medzi organizátorov maratónu, na čo som bol patrične hrdý. To bolo pre mňa dôležitejšie ako zárobok za predaj programov."

Maratón bol iba raz za rok, ale šport bol u malého Štefana v každodennom programe. "Vyrastal som v jednoduchých sociálnych pomeroch a šport bol pre mňa príjemnou kratochvíľou. Najmä futbal. S partiou rovesníkov sme ho mastili každý deň na našej ulici. Z oboch strán sme dali tabule so zákazom vjazdu, a autá museli tú ulicu obchádzať. Pravda, vtedy tých áut nebolo toľko ako dnes, ale neraz sa stalo, že nás obkľúčili policajti, aby urobili poriadok..."

Obdivoval Real Madrid, hráčov tej éry ako Gento, Puskás, Di Stefano, či hviezdy milánskeho Interu, Facchettiho, Mazzollu... "Vždy som chcel byť ako oni. Vtedy vychádzali časopisy ako Štart, Stadión, či maďarský Képes újság, kde boli také fotomontáže ich akcií. Tie som študoval, a potom som si jednotlivé finty do úmoru precvičoval na ulici. S gumenou loptou, za šesť korún a osemdesiat halierov, ktorá vyzerala ako ozajstná. Škoda, že dnes už takú loptu nikde nezoženiem."

Žiaril nesmiernym šťastím, keď ho po mestskom školskom turnaji vybrali do riadneho žiackeho družstva. "Odtiaľ som sa dostal do VSS, prešiel som dorastom, a patril som aj do širšieho kádra A-mužstva dospelých. Žiaľ, bolo to družstvo doslova nabité vynikajúcimi futbalistami, a ja, vyrastajúc bez rodičov, dal som prednosť škole, chcel som si zabezpečiť vysokoškolské štúdium. Učenie ma motivovalo viac ako futbal. Ten som hral ešte počas vojenčiny, za Iskru Liptovský Mikuláš, a chvíľu aj po návrate domov, lebo vtedajší tréner Vengloš mi dával nádej, že by som sa mohol presadiť. Ba, spomínam si, že ma jeden reprezentačný obranca lanáril do pražských Bohemians, a mal som ísť aj do Interu Bratislava."

Prerezané káble

Zvíťazila však túžba po vysokoškolskom vzdelaní. Štefan Daňo vyštudoval diaľkovo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, absolvoval aj trojročné štúdium medzinárodného práva, a nemá sa prečo hanbiť za to, že je aj absolventom vysokej školy politickej v Prahe. "Stále som išiel hore sám, nikto mi nikdy nepomohol. Skôr ma podrazili... Už na vysokej škole ma to ťahalo k funkcionárskej práci. Tak som sa ujal ako asistent primátora mesta Košice."

Istý čas funkcionárčil vo výbore futbalového oddielu a úradoval aj ako podpredseda Telovýchovnej jednoty Lokomotíva, ale jeho túžby sa naplnili až vtedy, keď bol tajomníkom Národného výboru. "´Straníckym príkazom´, asi vzhľadom na moju športovú minulosť, som dostal úlohu zaujať post predsedu organizačného výboru Medzinárodného maratónu mieru. Bolo to v roku 1989."

Je to pamätný rok, najmä pre historikov košického maratónu. Lebo vtedy sa prvý raz bežal mestský okruh. "Štart bol pred štadiónom Lokomotívy, cieľ na štadióne. Na ten začiatok v novej funkcii nikdy nezabudnem. Mala to byť veľká sláva, pozvali sme aj skupinu Vidiek, ale ktorýsi neprajník prerezal elektrické káble, takže na štadióne sme boli celý deň bez prúdu..."

Tradícia, a zástancovia behu z Košíc do Sene a späť, sa nevzdávali ľahko. "Sám som nebol celkom vysporiadaný s tým, že by sa malo prejsť na mestský okruh. Ale tlak bol veľmi silný. Zdôvodňovalo sa to náročnosťou trate, že do Sene je veľmi zlá cesta, že už všetky veľké maratóny prešli na mestský okruh. Zo začiatku bolo ťažké povedať, či bolo správne alebo nie, že sa zmenila trať, ale neskôr sa ukázalo, že to bol dobrý krok. Majstrovstvá sveta v polmaratóne, ktoré sme usporiadali neskôr, nás utvrdili v tom, že je to veľmi rýchla trať. Veď svetové rekordy, ktoré vtedy vytvorili pretekári v kategórii mužov i žien, neboli desať rokov prekonané. O jej kvalite svedčí napokon aj posledný traťový rekord z minulého roka."

Novinkou pre košickú maratónsku komunitu bol aj vznik Maratónskeho klubu. "Jednak sme vedeli o existencii a úspešnom fungovaní takých klubov vo svete, a jednak bolo treba vtedajší ČSZTV, ktorý zostavoval aj organizačný výbor nášho maratónu, nahradiť nejakým iným subjektom. Aj keď viacerí členovia predošlého vedenia sa s tým dodnes nevedia zmieriť, celú štruktúru sme robili so všetkou úctou k nim. Prvé kroky viedli k tomu, aby sme sa stali členmi medzinárodnej asociácie AIMS. A ďalším cieľom bolo získať právo na organizáciu nejakého veľkého bežeckého podujatia svetového rangu. Samozrejme, to si žiadalo dopracovať sa aj k IAAF..."

Podarilo sa jedno i druhé. Košický Maratónsky klub platí členské AIMS-u od roku 1990, a o sedem rokov neskôr sa v košických uliciach odohrávalo pod vlajkou IAAF (Svetovej atletickej federácie) veľkolepé atletické divadlo pod názvom ´Majstrovstvá sveta v polmaratóne´. "Prvý raz, s našou kandidatúrou na rok 1996, sme neuspeli. Ale o rok neskôr nám to už vyšlo. Môžem povedať, že pomohli aj moje veľmi dobré kontakty s vtedajším generálnym sekretárom IAAF Istvánom Gyulaiom. Spočiatku nám vraveli - bude to dosť ťažké, nemáte letisko, chýbajú vám skúsenosti... Po prezentácii v Monaku mi Gyulai povedal, že Primo Nebiolo, šéf svetovej atletiky, tomu tiež nie je naklonený. Večer som si naňho počkal, a prostredníctvom tlmočníka som ho trošku zjazdil, že sa tak predsa k novým štátom, ktoré sa chcú presadiť a takýmto spôsobom pred svetom prezentovať, nemôže správať. A medzitým som získal na našu stranu aj väčšinu členov exekutívy, zloboval som vari desiatich. Boli medzi nimi také osobnosti ako Igor Ter Ovanesjan či Alberto Juantorena. A na druhý deň sme suverénne vyhrali. V konečnej fáze aj Nebiolo hlasoval za nás..." Akousi odmenou pre charizmatického Taliana bol potom čestný doktorát, ktorým ho poctili v našom meste.

Nesníva o rekordoch

Svetový šampionát v polmaratóne bol zas akousi čerešničkou na funkcionárskej torte prezidenta košického Maratónskeho klubu. Ale úrodu treba zo stromu pozbierať každý rok. Pod jeho taktovkou sa na jeseň uskutoční už dvadsiaty ročník Medzinárodného maratónu mieru. "Teším sa rovnako na každý z nich, ale najšťastnejší som vtedy, keď je už po ňom. V nedeľu večer, keď je každý pretekár v cieli, bez ujmy na zdraví. Teším sa, keď nám vyjde počasie, a najmä vtedy, keď vidím, že diváci sú spokojní. Mám pocit, že Košičanov je počas maratónskej nedele v uliciach čoraz viac, aj keď je pravda, že mesto sa zaplní až v druhej polovici maratónu. Veľa ľudí je aj v oknách domov pozdĺž trate, aj to sú maratónski fanúšikovia. Stále odhadujem, že v prvú októbrovú nedeľu je v uliciach mesta štyridsať až šesťdesiattisíc ľudí."

Zlé pocity a dojmy z maratónskej nedele by sa vraj dali na prstoch jednej ruky porátať. "Iba raz som bol naozaj sklamaný. To keď Salah z Džibuti nenaplnil očakávania, ktoré sme doňho vkladali. Prišiel tu ako držiteľ druhého najlepšieho času v histórii a predpokladali sme, že aj u nás potiahne pole pretekárov a náš dlho neprekonaný rekord jeho zásluhou konečne padne. S tým sme mu aj sčasti vopred vyplatili dohodnuté finančné prostriedky. Ale on neodbehol možno ani desať kilometrov, keď odkväcol, a nafingoval zranenie... Boli sme však k nemu veľkorysý, a to čo sme mu vopred zaplatili, už sme nežiadali späť. Aj keď tie peniaze boli podmienené traťovým rekordom."

Tých padlo pod šéfovaním Štefana Daňa na košickej trati zatiaľ šesť. Ale jeho maratónsky sen nie je o tom, že sa každý rok budú prepisovať rekordné tabuľky. "Mojím snom je mať raz v Košiciach na štarte aspoň päťtisíc pretekárov. Tak, ako je to bežné na iných svetových maratónoch. Páči sa mi, že hoc ide o mestský maratón, všade mu dávajú veľký regionálny poddtón, takým maratónom sa môže prezentovať nielen mesto, ale celý región."

Jeho snom je dostať do Košíc aj ďalší svetový šampionát. "Disciplínu ´ekiden´ zrušili, takže by sme chceli zorganizovať majstrovstvá sveta v cestnom behu. V roku 2013, keď by Košice mali získať titul Európske hlavné mesto kultúry. Keď som bol s naším tajomníkom Jánom Dvončom na svetovom šampionáte v Udinese, i nedávno s kolegom Braňom Koniarom na sympóziu AIMS v Aténach, generálny sekretár IAAF Pierre Weiss nám odporúčal, aby sme s našou kandidatúrou vyrukovali niekedy v roku 2009 alebo 2010, že teraz by to bolo ešte predčasné."

Štefan Daňo oslávi dve jubileá v jednom roku. Teraz svoju šesťdesiatku, na jeseň maratónsku dvadsiatku. A možno si raz vyžehlí aj malý restík, ktorý voči maratónu má - že sa ešte nedokázal premôcť, aby sa sám postavil na jeho štart. "Asi je to tým, že ako bývalý futbalista mám trochu kratšie svalstvo," smeje sa jubilant. "Behám však rád, a myslím, že mám aj výdrž, ale bez nejakého väčšieho tréningu by som si na maratón netrúfol. Ešte tak na polmaratón. Aspoň ten si možno raz v Košiciach zabehnem. Obdivujem všetkých, ktorí to dokážu, každého, kto je na maratónskej trati schopný prekonať seba samého. S úctou sa dívam nielen na toho, čo tú trať zdolá za 2:09, ale aj na toho, ktorý to zvládne za päť hodín..."

Bohuš MATIA

Autor: Labuťko znovu zrušený

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári