kritikmi štyri krát nominovaný na ocenenie Dosky, držiteľ ceny Jozefa Krónera za najvýznamnejší herecký výkon za rok 2006, predstaviteľ množstva nádherných postáv - Oblomova, Chlestakova či Veršinina. Jeho domácou scénou je prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča, o ktorom hovorili aj ako o diamante slovenskej kultúry. Ako hosť sa však prezentuje aj na košických divadelných doskách. Najnovšie v predstavení Prelet nad hniezdom kukučky.

Na minuloročnej Divadelnej Nitre ste boli už po 4 krát nominovaný na cenu za najlepší mužský herecký výkon. Už po 4 krát vás teda odborná kritika zaradila medzi špičku slovenských hercov vedľa mien ako Huba, Lasica, Labuda...

- Musím sa priznať, že sa tomu veľmi čudujem, pretože ja som sa na seba díval iba pár krát a podľa mňa sa na to nedá pozerať! Keď sa vidím na záznamoch, alebo v niektorom z filmov, čo som natočil, najradšej by som sa skryl do myšacej diery. Preto milujem divadlo - že nemôžem vidieť to, čo robím. (Úsmev)

Keďže podľa odborníkov patríte k najlepším slovenským hercom, nelákala vás nikdy naša prvá scéna?

- Ľudia, ktorí účinkujú v Slovenskom národnom divadle musia perfektne ovládať slovenčinu. A keby som to chcel tvrdiť o sebe, bolo by to nesmierne prehnané. (Smiech) Takže zatiaľ hosťujem v Košiciach, v prešovskom Divadle Jonáša Záborského a som otvorený aj ďalším hosťovačkám.

Csongor Kassai sa kvôli herectvu naučil po slovensky, hoci jeho materinským jazykom je maďarčina a aj vzdelanie až po strednú školu získal v maďarských školách...

- Aj ja som sa snažil naučiť po slovensky, no na jazyky som totálne hluchý. Slovenské tvrdé y, l, to vôbec nepočujem. Možno niekto, kto má hudobný sluch, by vedel slová zmodulovať presne podľa toho, ako to počuje od iných. Koniec-koncov, mne sa zdá, že hovorím správne, a všetci sa smejú. Takže som musel uznať, že jazyk je mojou bariérou. No ktosi sa ma raz opýtal, prečo zo svojho hendikepu neurobím prednosť a odvtedy rozprávam, ako rozprávam a všetkým sa to páči. (Smiech)

Nikdy vám nebol Prešov divadelne primalý?

- Nie, pretože roky, ktoré som strávil v Divadle Alexandra Duchnoviča (DAD), boli naplnené. Stále sa tam niečo dialo, dostával som krásne úlohy, hrali sa skvelé predstavenia a DAD je dodnes považované za jedno z najlepších divadiel na Slovensku. Tak prečo a kam by som odchádzal?

Čo boli najsilnejšie momenty, ktoré ste v divadle zažili?

- Tých bolo veľa. Už len tým, že koncom 80-tych rokov začalo naše divadlo hľadať nové formy prejavu. Bol som pri tom, keď tu pôsobili Blaho Uhlár, Miloš Karásek, ktorí v tom čase stavali na nohy svoju dekompozíciu. A nebohý dramaturg Vasiľ Turok svojím večným hľadaním a rebelovaním otváral témy a prinášal tituly, ktoré provokovali a niečo vypovedali. Keď sa tak obzriem dozadu, musím sa priznať, že som hrdý na to, že som pri tom všetkom bol.

DAD je špecifické aj tým, že sa v ňom herci nestriedali tak často, ako v iných kolektívoch. Ľudia na tejto scéne pôsobia aj 30 rokov, čo prináša na jednej strane úžasnú súhru, no na druhej strane, nemáte už zo seba ponorkovú chorobu?

- Ponorkovú chorobu? Na to je predsa koniec sezóny. Pár týždňov si od seba oddýchneme a už nás to ťahá k sebe a na naše vysunuté pracovisko.

Kde máte vysunuté pracovisko?

- Keďže nám najprv vzali bufet, potom javisko a teraz aj garáže a sklady, tak je našim vysunutým pracoviskom krčma Agát hneď vedľa divadla. Tam chodíme už roky. Nebohý Turok tam má dokonca tabuľku, na ktorej je napísané: "Na tomto mieste statočne bojoval s hlúposťou". Tak tam si občas zájdeme. Aj keď, v poslednej dobe už nestíham ani to.

Prečo?

- Pustil som sa do takých svetských vecí, ako je prerábanie bytu. (Smiech) Ale radšej teraz, ako v lete. Lebo potom si vezmem udice, pôjdem na Domašu a dva týždne ma odtiaľ nikto neodtiahne.

Potrebujete k svojmu životu ticho a pohodu?

- Teraz už áno. Keď som bol mladý, vyhľádaval som vzruch a spoločnosť. Teraz ma láka ticho.

Prezraďte, čo sa vlastne odohráva v divadelných bufetoch a kluboch?

- U nás tam vznikla podstatná časť dramaturgického plánu, rozohrávali sa tam predstavenia. S Blahom sme prvé skúšky mávali zásadne v bufete a až dva-tri dni pred premiérou sa šlo na javisko. Aj teraz s nami Blaho skúša a opäť je to kolektívna tvorba, pričom on všetky podnety zapisuje, potom to čistí a až tak vznikne konečná podoba predstavenia.

Vysokú školu ste vyštudovali v Kyjeve. Prečo ste sa rozhodli pre štúdium na Ukrajine?

- V podstate o tom rozhodla náhoda. Po vojenčine som stretol svoju bývalú spolužiačku, ktorá tam už študovala a tá mi povedala, že to musím skúsiť aj ja. Hoci som si veľkú nádej nedával, išiel som, skúsil som a zvíťazil som. (Smiech) Najvtipnejšie na tom bolo, že keď sme na prijímačkách stáli pred dverami, vyšli študenti záverečného ročníka a jeden z nich sa na mňa pozrel a povedal: "Ukáž zuby." Tak som mu ich ukázal a on na to: "Príjmu." Dodnes neviem, čo to malo znamenať. (Smiech)

Aké boli roky štúdia v Kyjeve?

- Perné a naplnené prácou. Jediný deň, kedy sme mali čas aspoň si oprať veci a oddýchnuť si, bola nedeľa. Inak sme mali každý deň od rána prednášky a potom do polnoci "individuálky", kde sa pracovalo na textoch. Takže hoci som celé študentské roky strávil v Kyjeve, veľa som z toho mesta nevidel.

Nominácie a ocenenia, ktoré ste získali, boli väčšinou za postavy z hier ruskej klasiky. Aký k nej máte vzťah?

- Fantastický. Ruská klasika v sebe ukrýva nesmierne hodnoty, hľadá podstatu ľudského bytia, kladie otázky, ktoré si z času na čas kladie každý z nás a ponúka texty, v ktorých sa môže človek neraz spoznať. "Jaj Bože, začať iný život..." To napríklad hovorí Ivan Vojnický v hre Ujo Váňa.

Ak by ste začali nový život, boli by ste opäť hercom?

- Myslím, že áno. Veď ja som vlastne šťastný človek. Robím, čo ma baví a ešte mi za to aj platia!

Kedy ste zistili, že vás herectvo baví?

- Odjakživa som rád zabával ľudí. A keď človek vidí, že dokáže ľudí rozosmiať a upútať, stane sa z toho droga, na ktorej je závislý. Pocit zvláštnej sily, až nadvlády nad divákom v momente, keď ho nútite, aby začal uvažovať vašimi myšlienkami, je neopísateľne nádherný.

Vy ste svoj prvý film Anjel milosrdenstva točili pred 20 rokmi s režisérom Slavom Lutherom. Ten vás minulé leto opäť obsadil do svojej novej snímky Tango s komárom.

- Keď mi pán Luther zavolal, že by so mnou chcel točiť, tak som mu chcel pripomenúť, že som pred rokmi v jeho filme robil takú maličkú epizódku. A on na to: "Ja viem, odvtedy si vás pamätám." Keď som to počul, padla mi sánka. Tentoraz som už dostal peknú strednú postavu ukrajinského robotníka, ktorý pracuje na stavbe a je zapletený do deja skrz hlavnú predstaviteľku.

Zahrali ste si aj v na Oscara nominovaných Želaroch. Ako si spomínate na natáčanie?

- To bolo fantastické natáčanie, pretože sme tam boli celá partia z divadla. Takže bolo veselo. Celý štáb za nami chodil, okrem iného sa aj zahriať. (Smiech)

V divadle máte šťastie na pekné postavy, hoci sa u nás stále filmuje málo, z času na čas vás oslovia aj so zaujímavou ponukou na filmovú rolu. Chýba vám vôbec niečo?

- Nie. Veď som už povedal, že som šťastný človek.

* * *

Profil Eugen Libezňuk

n herectvo vyštudoval na vysokej škole v Kyjeve

n hrá v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča

n zahral si v Želaroch, Díky za každé nové ráno, Četnícke humoresky, Anjel milosrdenstva, Let bocianov, či v novom filme Miloslava Luthera Tango s komárom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári