MIRO MIŽÁK NACHÁDZA INŠPIRÁCIE V KAŽDOM ŽIVOTNOM PREJAVE
ANDREA NITKULINCOVÁ
Košický výtvarník je autorom s bohatým vnútorným životom a priezračnou dušou dieťaťa, ktoré sa ešte nenaučilo ukrývať pred svetom svoje pravé ja. Okoliu preto dovolí nazerať do svojho vnútra, čím sa často vystavuje istému riziku. Umenie načúvať šepotu múzy rozdávajúcej inšpirácie vyvoleným mu nechýba. Nachádza ich v ľuďoch, s ktorými prichádza do kontaktu, vo vôňach, ktoré vdychuje pri prechádzke lesom, v emóciách lomcujúcich jeho najbližšími. Má dar vdychovať plátnu vlastný, jedinečný a svojský život.
Vidím, že vám v ateliéri horia sviečky. Zapaľujete si ich pravidelne, alebo je to dnes úplná náhoda?
- Sviečku si zapaľujem vždy, keď tvorím. Navodzuje mi to zvláštnu a jedinečnú atmosféru. Nie že by som sa vyžíval v ohni, ale akosi je potom odrazu všetko intímnejšie a komornejšie, človek sám so sebou ináč komunikuje. Ale žiadne špecifické rituály inak nemám...
Poznáte vôbec niečo krajšie, ako je vôňa farieb?
- No podľa mňa farby zase až takú dobrú vôňu nemajú, nanajvýš ak olejové. (Smiech.) Keď však pracujem s akrylom, ten takmer vôbec necítiť. Ale taká vôňa ženy, kvetov či dobrého jedla... Čuch má na človeka veľký vplyv. Určite ovplyvňuje moju tvorbu rovnako ako počúvanie hudby, alebo keď som v prírode a nasávam sluchové i optické vnemy.
Väčšiu časť roka trávite na chalupe v Nižnej Rybnici. Kedy vás človek môže nájsť v košickom ateliéri?
- Od jari do zimy som naozaj v lone prírody. Najradšej by som tam bol stále, ale už okolo toho Mikuláša sa pomaly zberám do Košíc. Závisí to aj od počasia, je to spojené s vykurovaním a odhadzovaním snehu... Tak sa ja potom pekne vždy v zime radšej poberiem. Hovorím že do zimného sídla. No vonku mi je samozrejme lepšie. Vládne tam iná atmosféra, mám tam lepšie podmienky na tvorbu a hlavne priestoru, koľko sa mi zachce - záhradu, humno, dvor...
Keďže milujete prírodu, ste aj typom výtvarníka, ktorý v lete obehne všetky plenéry a sympóziá?
- Niekedy som chodil častejšie, teraz však aspoň každý rok zájdem do Stratenej. Tam sa zíde vždy dobrá partia, stretnem kamarátov, s ktorými si rozumiem a s ktorými je vzájomná konfrontácia a výmena názorov veľmi prínosná.
Vášeň k tvorbe sa u vás prejavila už v predškolskom veku. Hoci sa vaša tvorba rokmi prirodzene vyvíjala, nájdu sa v nej občas i nejaké vybočenia v podobe experimentov?
- Tvorím odmalička a tiež vlastne aj celý život experimentujem. Bola to vášeň, ktorá sa rokmi zmenila cez fanatickú záľubu až do životného naplnenia. Od roku 1991 je to však zároveň i moja profesionálna práca. Experimentujem však neustále. Robím si vlastný výskum na farby, podklady, tmely i lepidlá. Kombinujem si techniky a uplatňujem ich vo výtvarnej praxi.
Nechávate si výsledky experimentov pre seba, alebo ich záujemcom ochotne prezradíte?
- V najužšom kruhu sa o tom bavíme v pohode, v tajnosti to nedržím. Ale moje poňatie veci nemusí každému vyhovovať a niektoré záležitosti sú aj také pracné, že na to mnohí nemá čas. Len adjustácia a paspartovanie je vlastne celá veda. A techniky, ktoré vyhovujú len môjmu štýlu výtvarného vyjadrovania sa, sú pre mnohých neužitočné a nepripisovali by im veľkú váhu.
Doba núti umelcov komercionalizovať sa. Aké veci by ste však nikdy pre finančný efekt v rámci tvorby nerobili?
- Keď chce človek žiť a prežiť, nie je to vždy jednoduché. Často som nútený brať aj spoločenské zakázky typu riešenia nejakého interiéru. Našťastie už odpadli monumentálne a politické zakázky. Zásadne nerobím nič čo sa týka reklamy, uprednostňujem voľnú tvorbu so zameraním hlavne na komornú maľbu. Z väčších diel sa ešte realizujem napríklad na rozlúčkových či obradných sieňach. Vidím v tom krásne priestory na zaujímavé výtvarné riešenia.
Čomu teda dávate v rámci tvorby najväčšiu prednosť?
- Je to v podstate všetko možné, v poslednej dobe mi však učarovala portrétna tvorba. Maľoval som rôznych predstaviteľov mesta i významné osobnosti kultúrno-spoločenského života. Dosť sa tomu venujem, ale je to ťažká práca, ktorá v sebe nesie veľkú zodpovednosť.
Čo podľa vás musí mať dobrý portrét, samozrejme okrem vernej podoby so svojou predlohou?
- Nejde len o fyzickú podobu, aj keď je veľmi dôležitá. Snažím sa, aby portrét žil vlastným životom. Aby z neho bolo cítiť povahu a silu zobrazovanej osobnosti. Prirodzene, že sa lepšie robí niekto, koho poznáme, nie vždy je to však možné. O mne však vravia, že sa dokážem do človeka vcítiť, disponujem zrejme akýmsi mimozmyslovým vnímaním. Je to ako keď si vezmeme, že málokto videl odvrátenú stranu mesiaca, a predsa sa dá zobraziť intuitívne a dosť verne.
Veríte teda v čosi medzi nebom a zemou?
- Mám rád tajomné veci. Mojím vzorom je stvoriteľ, takú dokonalosť sa nedá nijako dosiahnuť, ale môžeme sa aspoň snažiť o chabé limitované približovanie sa k určitej dokonalosti, aj to len z ľudského pohľadu. Je totiž úžasné, že ľudia majú dovolené ochutnať a zažiť, čo je to tvoriť a mať z toho radosť. Sledovať, čo to povie a urobí iným a mať tak akúsi sebareflexiu. Mojím vzorom je teda celý svet, všetko naokolo. Námety nachádzam kdekoľvek sa otočím, v každom životnom prejave.
Istý čas ste pôsobili aj ako vysokoškolský pedagóg. Pracovalo sa vám so študentami dobre?
- Ale áno. Stále som však bol zástancom metódy škola hrou. Neuznávam drilovanie podľa nariadených osnov, učivo som sa vždy snažil podávať pútavo a hravo, aby to mládež chytilo a zaujalo. Nechcel som to ale robiť na plný úväzok, lebo by to obmedzovalo moju tvorbu. Externe som však tiež mal všetko nabúrané, tak som si povedal, že radšej budem zlým maliarom, ako zlým pedagógom. Aspoň narobím menej škody. Neustálu podporu však vo všetkom nachádzam vo svojej rodine. Keďže mám ako každý správny umelec občas "záchvaty", keď ma kopne múza a nič nie je prednejšie ako štetec a farby, nemá to so mnou manželka veru vždy najľahšie.
Vy ste však mali i ponuku vyučovať maľbu a kresbu na dvoch univerzitách v USA...
- Ponuka to bola lákavá, ale neovládal som dostatočne jazyk. Mala prísť oveľa skôr a mal som na ňu byť, čo sa týka jazykových schopností, pripravený. Lebo prednášať a filozofovať o umení neznamená naučiť sa pár odborných slovíčok z remesla. Netrúfol som si na to. Nebolo by to totiž dobrodružstvo, ale nezodpovednosť. Životná šanca mi teda ušla pomedzi prsty. Už som mal rodinu, musel som sa vrátiť, bolo tu treba žiť a prežiť, takže som nemal čas vážne sa jazykom zapodievať. Základy mám, prečítam si aj odbornú literatúru, ale prednášať by som si netrúfol.
Napriek tejto nevyužitej šanci ste však vďaka svojej tvorbe šťastný. Alebo to tak nie je?
- Tvorba je aj šťastie, ale i veľké trápenie. Keď to človek robí tak, že je s tým zžitý, vyžaduje si to veľa driny a úsilia. Prináša so sebou aj plno osobnostných deformácií, preto sú niektorí z nás veľkí čudáci. Lebo prepadnú do extrémizmu. Mnohé veci nás vôbec nezaujímajú a idú mimo nás, ako napríklad niektoré druhy športu, politika, ekonomické ťahy, právne kauzy a mnohé škaredé veci, čo sa vo svete dejú. Človek by sa od toho zbytočne zašpinil, obralo by ho to o ilúzie. Keďže to aj tak neviem ovplyvniť, radšej to neriešim.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
