Zuzanu Frenglovú charakterizuje široký úsmev a šibalské ohníčky v očiach. Aj keď musí byť ako všetci dnešní herci multifunkčným typom umelca, na herectvo nedá dopustiť. Hoci by občas rada povolila zo svojho perfekcionizmu, čosi v jej vnútri ju nepustí. Aj preto ide, často na úkor voľného času, z jednej krásnej roly do druhej. Miluje umenie, rada športuje a synovi sa snaží taktne vyberať potencionálne lásky. Nám o sebe čosi viac prezradila pred predstavením Rodinná slávnosť, s ktorým Divadlo Aréna nedávno zavítalo do Košíc.
V najbližších dňoch oslávite narodeniny. Tešíte sa?
- Svoje narodeniny oslavujem veľmi nerada, to je jasné. Narodeniny iných si však užívam.
Aké darčeky vás dokážu najviac potešiť?
- Radosť mi urobí každý pekný darček, ktorý prekvapí a niečím zaujme. Nemusí to byť vôbec nič hodnotné, postačí ozaj len čosi vtipné, alebo inšpiratívne. Možno trošku umenia... Ale niekedy úplne aj snežienky.
Dnes sa herci musia vedieť obracať. I vy patríte k tým multifunkčným a ako režisérka ste si už vyskúšali aj túto stoličku. Neprídu vám preto občas príkazy režiséra čudné a nepúšťate sa s ním do polemík?
- Pravdou je, že s režisérmi veľa konzultujem a oni ma aj berú trošku inak ako bežnú herečku. Nedávno sme napríklad mali premiéru Troch kamarátov a režisér Martin Čičvák mi vytkol, že sa správam len ako herečka. (Smiech.) Mala som si totiž vytiahnuť vreckovku vo chvíli, keď sa za mňa postaví môj herecký partner. V tom štádiu som však rolu natoľko prežívala, že som sa vôbec nezaujímala o to, či partner plní svoj herecký oblúk. Preto mi to bolo vytknuté. Celkovo ma režiséri berú skôr ako kolegu a dávajú mi preto aj väčšiu voľnosť. Postavy si tak môžem dotvárať aj z réžijného hľadiska. Ja som ale bola skôr zvyknutá na réžiu v televízii, na strih, strižňu a na kameru. Filmové videnie mi je bližšie. Zatiaľ som si ešte divadlo sama nezrežírovala.
Kritici vás velebia najmä za rolu Aničky Jurkovičovej. Ktorá úloha však prirástla najviac k srdcu vám?
- V divadle toho bolo ozaj veľmi veľa. Čechovova Čajka bola nádherná, rovnako však aj mnoho komédií v divadle. Keď sme hrali Parazita s Julom Satinským a Milanom Lasicom, mali sme 250 repríz. Pre mňa to bola veľká škola herectva. V v rámci filmu to bol asi Čierny princ, pretože tam som si zahrala s pánom Kvietikom a Soňou Valentovou. To bolo veľmi pekné obdobie.
Čo musí mať rola, aby vás zaujala?
- To je ťažko povedať. Mala by byť plnohodnotná a plnokrvná. Skrátka malo by v nej byť všetko. Ale keď je dobre napísaná a stojí za ňou dobrý autor, tak vás už tá postava ťahá sama. Vedie vás. A keď je tam dobrých postáv viac a vytvorí sa kvalitne fungujúce súkolie, vtedy sa dobre hrá.
- Stane sa. Ale niekedy si zoberiem i menšiu postavu. Dochádza k tomu vtedy, keď si poviem dobre, tento režisér si to zaslúži, s ním som robila veľkú postavu, tak vezmem i menšiu. Teraz sa mi to prihodilo dvakrát, ale už viem, a môžem vám povedať pravdu, že ma to nenapĺňa. Pretože zrazu má človek pocit, akoby na tej malej ploche nemal dostatočné pole pôsobnosti.
V divadle sa stáva počas predstavení kadečo. Na scéne ste si raz zapálili a vzbĺkol popolník... Máte viac takýchto zážitkov?
- Všeličo sa veru stáva. Hrali sme tragickú Čajku a na záver tam ujo zomiera a všetci plačeme. Nebohý pán Müller sedel na pohovke a zrazu jej odišla jedna noha. Zvalil sa, v tom náš výbuch smiechu, samozrejme sa pridali aj diváci... No viete si predstaviť. Vlastne sa dá povedať, že neočakávané veci sa udejú na každom predstavení. Je to ale zase na druhej strane aj isté odľahčenie.
Zžívate sa veľmi so svojimi postavami, alebo sa viete ľahko vrátiť na pevnú zem?
- Viete, človek tým žije, tie dva mesiace skúšok dajú zabrať. A premiéra je takým vyvrcholením, je to až extáza. Ale niekedy, keď to predstavenie nemá až takú divácku odozvu, sa od toho o to ľahšie odosobníte a už to potom máte zmechanizované. Ale nemalo by to tak byť. Každé predstavenie by sa malo ísť naplno. Doba sa však mení, všade vládne amaterizmus. Vo všetkých povolaniach. Tak prečo by sme my herci mali byť vždy za každú cenu absolútni profíci na sto percent? Takže niekedy si to dáme na tých 99 percent.
Máte syna v citlivom veku 15 rokov, ktorý však údajne občas funguje ako váš sekretár...
- (Smiech.) No áno, je to tak. Lebo vo firme vie toho na počítači urobiť oveľa viac ako ja. Napríklad ma učí skenovať. Zvládať dnešnú dobu bez počítača nie je možné, no tie výdobytky techniky ovládajú mladí predsa len lepšie.
Ako zvládate jeho pubertu? Riešite už spolu prvé lásky?
- Zatiaľ sa so mnou neradí. Len čo ja tak očkom na icq sem-tam zahliadnem...
Inak ma k ničomu nepripúšťa. Mám ešte pocit, že si hovorí - ešte som mladý, ešte o nič nejde... Ale chodia k nám už na ping-pong nejaké dievčatá a ja mu potom len stále poviem - tá bola celkom pekná... Teraz budú mať aj venček, tak budem mať prehliadku celého jeho ročníka naraz.
Máte veľmi rada šport. Plávate, bicyklujete... Prijali by ste preto napríklad ponuku do Let´s Dance?
- Nemám na to čas. Môj čas je veľmi drahý a čím ďalej, tým viac sa ho snažím efektívne využívať. Neviem, či by to preto bolo najefektívnejšie. Z môjho pohľadu asi nie. Okrem športu sa však rada prechádzam so psom, relaxujem v saune, na návšteve divadla či galérie... Keď je dobrá výstava, tak zájdeme i do Viedne. Ale mám naozaj veľmi málo času. Žiaľ.
A čo vaša chata v Nízkych Tatrách? Nájdete si čas vychutnať si čerstvý tatranský vzduch?
- Je to dosť ďaleko, napriek diaľniciam, čiže sa tam ukážeme tak raz za rok. Čo je ale samozrejme strašná škoda. Keď už, tak radšej využívame hotelové zariadenia, kde je komfortný sevis, kde sa o nás postarajú, je tam bazén... Pretože keď si človek chce zalyžovať a ešte pri tom má kúriť a variť, tak už potom na relax ostáva veľmi málo času.
Údajne sa vám nepáčia bradatí a vlasatí muži...
- Ach jaj. (Smiech.) No to je pravda. Podľa mňa je to hrozné.
Za akými sa teda obzriete?
- No vlastne sa teraz nad tým ani nezamýšľam. Muž musí byť hlavne vtipný a musí mať šarm. Ale naozaj to nemám čas riešiť. Buď niekto iskru má, alebo ju nemá. Buď mi ten človek má čo povedať, alebo nie. Ale to nie je len o chlapoch, ale aj o ženách.
* * *
Profil:
n narodila sa v roku 1961 v Bratislave
n v roku 1984 absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave
n v rokoch 1984 - 2002 bola členkou činohry súboru Novej Scény
n priestor dostala aj v rozhlase, televíznych a dabingových štúdiách, ale aj vo filme
n jednou z jej najvýraznejších úloh bolo stvárnenie titulnej postavy v televíznom filme o prvej slovenskej ochotníckej divadelnej herečke s názvom Anička Jurkovičová
n v súčasnosti pracuje ako moderátorka, herečka, režisérka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
