Potulný hudobník Daniel Speer vo svojom diele spomína aj Košice
Ovzdušie kvôli moru označil za nezdravé,
Daniel Speer vo svojom diele so strašne dlhým názvom, z ktorého sa cituje len začiatok: Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus... (Uhorský alebo dácky Simplicissimus...) opísal svoje spomienky. Vyšlo v roku 1683, teda práve pred 325 rokmi. V rokoch 1659 až 1661 sa Daniel Speer zdržiaval v Košiciach, čo vyplýva z okolností ktoré vo svojom diele uvádza. V tejto nemecky napísanej knihe v XX. kapitole spomína na košické zážitky.
Cestovanie bolo odjakživa súčasťou ľudskej činnosti, ale kedysi ľudia nepoznali turistiku. Cestovalo sa vlastne povedané dnešným slovom na služobné cesty. Obchodník cestoval so svojim tovarom, vojak šiel tam, kam ho vymenovali, remeselníci sa učili fortieľom svojich kolegov v iných krajoch, profesorov pozývali ako prednášateľov na školy, iní museli odísť ďaleko len preto, lebo dačo vyviedli, a museli zmiznúť. Cesty však neboli bezpečné, takže sa doporučovalo bežným smrteľníkom pred odchodom napísať záveť.
O tom sa môžeme presvedčiť aj z knihy D. Speera keď píše: "Košice, hlavné mesto celého Horného Uhorska, leží v údolí medzi vysokými vrchmi a v letnom období je nebezpečné tam cestovať. Kto prichádza od Tokaja, musí ísť cez miesta poddané Turkom, kto príde zo Spiša, musí prejsť cez zbojnícke Škriatkove alebo Vlčie údolie (Purtzel - oder Wolffs-Grund), kto od Prešova, musí zasa cez vysoké vrchy strmé ako strecha, o ktorých rusnácke porekadlo hovorí: Koschiczky Hury zbojniczki kamury" - Teda: Košické hory zbojníkov komory. "Je to dosť nebezpečné, pretože zbojníci ktorí sú väčšinou Rusnáci sa zatvárajú medzi tieto vrchy ako do dákej komnaty a môžu sa tam bezpečne a nerušene zdržovať." Raz sa D. Speer s tromi aj stretol. Bolo to nebezpečné, ale našťastie vyviazol z tohto dobrodružstva bez újmy.
Ale akože sa dostal k nám tento potulný hudobník?
Nemecký spisovateľ a pedagóg Daniel Georg Speer sa narodil vo vtedy ešte v pruskom meste Breslau, ktoré sa dnes volá Wroclaw v roku 1636 v rodine kožušníka. Ako osemročný stratil oboch rodičov, a tak sa dostal do sirotinca. V rodnom meste chodil do gymnázia. Hudobné vzdelanie získal v Prešove. Žil na dvore poľského šľachtica a v spišských i šaríšskych mestách. Ako bubeník sa zúčastnil protitureckých bojov. V r. 1658 sa dostal do tureckého zajatia a potom pobýval v Sedmohradsku, ktoré nazýva vo svojom diele Dáciou, podľa antického vzoru. Potom prišiel do Košíc.
O našom meste D. Speer napísal, že je v ňom nezdravé ovzdušie a skoro každých sedem rokov mor. Autor trochu preháňa, lebo v roku 1577 - 77, 1650, 1653 - 54, 1662 - 63, 1696 a v roku 1709 - 10 šarapatil mor v našom meste, ale naštastie to nebolo až tak často. Veru, v tej dobe v okolí Košíc boli močariská, bahnisté miesta, takže ľudia často ochoreli na zimnicu, či maláriu.
Simplicissimus, skrátene Simplex čo znamená po latinsky jednoduchý, prostý, poctivý, človek s otvoreným srdcom inde spomína, že keď vyšli z Košíc do boja proti Turkom, ktorí znamenali nebezpečie pre vinobranie v Tokaji, v oblasti Šibeničnej hory (dnes tam stojí sídlisko Železníky) sa ich kone stále báli blikajúcich svetielok, ktoré spôsoboval horiaci metán. Ten vznikal rozkladom rastlín a zapaľoval sa svojvoľne, čo v tme vytváralo aj hrôzostrašné svetielkovanie. "Pre zlé ovzdušie Košíc tu dievčatá a ženy sú veľmi bledé, majú žltú farbu. Ak sa dievča chce vydať, nech príde sem, lebo si ľahko nájde muža." Ani košické víno D. Speerovi nechutnalo, lebo od neho človek dostane horúčku. Ale kto prekoná túto "košickú chorobu", potom už bude zdravý.
Ale naše mesto považoval za pekné. Keď tu D. Speer prebýval, v Košiciach žil len jeden rakúsky pekár, ale aj Košičanky piekli vynikajúci chlieb. Za jeden grajciar sa dal kúpiť. V Košiciach žilo ajmnoho hluchonemých, z ktorých boli viacerí vynikajúci remeselníci. "Poznal som jedného hluchého mäsiara a krajčíra, týto mali v Košiciach asi najpočetnejšich a najvznešenejšich kupcov."
Kráľ Matej I. sa zaslúžil o pokračovanie výstavby Dómu sv. Alžbety
Mestu umožnil vyberať mýto a odpustil mu platenie daní
Minulý týždeň sme sa zaoberali osobou panovníka Mateja Corvina z príležitosti, že práve uplynulo 550 rokov od jeho zvolenia za kráľa. Povedali sme si čosi aj o politických okolnostiach tej doby a spomenuli sme, ako sa Košičania na neho obracali kvôli rôznym kriminálnym živlom. Košice však môžu Matejovi ďakovať aj to, že Dóm sv. Alžbety bol stavaný ďalej
Žiaľ po jeho smrti kráľa Mateja I. sa stavba už nikdy nedokončila, na čo upozorňuje fakt, že má len jednu vežu. Podľa Máraiho je to ako varovný prst: človeče staraj sa aj o veci ktoré sú "hore". Matej sa zaslúžil aj o výstavbu tretieho opevnenia mesta. Najstaršie bolo postavené v období vlády dynastie Árpádovcov (okolo r. 1290), za Luxemburgovcov druhé (na prelome 14. a 15. storočia). Z tohto opevnenia sa nám zachovala napr. Katova bašta (dokončená okolo r. 1490).
Dóm Matej Corvin sponzoroval takým spôsobom, že od r. 1484 dva roky mesto nemuselo platiť daň, čo dohromady znamenalo 3.000 zlatých a ešte dovolil mestu, aby na moste cez Hornád vyberalo mýto. V období jeho vlády ziskali Košice obce ako Zlatú Idku (1459), Garadnu (1466), Szebenye (1479) a Kalšu (1480). Predposledná obec už neexistuje, ležala neďaleko od Garadny.
Matej rozpoznal totiž dôležitosť miest a preto ich podporoval.
Na Dóm prispel aj tak, že v r. 1468 mestu odpustil na 5 rokov a o štyri roky na 10 rokov platenie novoročného daru s tým, aby sa takto uvoľnené peniaze použili na stavbu kostola. 9. januára 1474 v Košiciach vydal listinu, v ktorej na ponosu magistrátu rozhodol, aby János Perényi riadne platil po 16 florénov ročne na sv. Juraja a sv. Martina, lebo u neho sú uložené peniaze, ktoré János Dusel venoval v záveti na stavbu Dómu. Potom 6. októbra 1476 v Budíne nariadil, aby soľ z máramarošskej soľnej bane, ktorú venoval na stavbu Dómu, János Horváth máramarošský komorský gróf a jeho košický vicekomorníci dovolili voľne predávať počas jedného štvrťroka.
Vďaka tomu všetkému bolo možné Dóm natoľko dobudovať, že vlastne po r. 1460 bolo možné započať s výrobou vnútorného zariadenia. Vtedy bolo vytesané 16 m vysoké pastofórium, ktoré sa považuje za najkrajší na svete (1468-1477; nachádza sa vľavo od hlavného oltára). Okná sa dali zaskliť. Bola postavená, ale nedokončená južná veža, tzv. Matejova a predsieň južnej brány. Oratórium a kráľovské schodište vedľa južnej brány, bolo pomenované tak preto, lebo Matej I. so svojim sprievodom chodil sem, keď sa zúčastňoval bohoslužieb. Tieto schody sú veľmi vzácne, lebo jednak sú točité a zároveň aj zdvojené. Vedú do výšky asi 13 metrov. V strednej Európe takéto niečo nájdeme len na piatich miestach. Hlavný oltár bol vyrobený a postavený tiež v tomto období (1474-77).
Treba spomenúť aj majstra Štefana (býval údajne na Alžbetinej 3), ktorý spomínané pastofóium aj nedokončenú vežu staval. Nebola vybudovaná do projetkovanej výšky, lebo panovník v r. 1490 zomrel. Mala byť zrejme tak vysoká, ako severná. Koncom 19. storočia sa vážne zaoberali tým, že ju dokončia. Aj pred niekoľkými rokmi padol návrh, aby bola dobudovaná v štýle Gaudiho. Naposledy bola reštaurovaná v r. 1902-04 pod vedením architekta Otta Sztehloa a stavbyvedúceho Mihálya Nagarda. Táto časť Dómu čaká ešte na reštauráciu.
Veža nám pripomína zrelú gotiku 15. storočia, ktorá je ukončená dekoratívnym vencom s erbami krajín Matejovej ríše. V strede erb Uhorska, okolo neho znaky Galície, Slavónie, Dalmácie, Čiech a rodový erb Hunyadiovcov a dole erb mesta. Pod baldachýnmi na hornej časti pri reštaurácii koncom 19. storočia pribudli sochy troch osobností, ktoré patrili medzi verných stúpencov kráľa. Sú to spišský gróf a palatín István Szapolyai, sedmohradský vojvoda Sebestyén Rozgonyi a ostrihomský primas János Vitéz. Tieto sochy vyhotovil budapeštiansky sochár Ferenc Mikula.
Na veľkého panovníka Mateja Corvina, ku ktorému sa viaže mnoho anekdot vo folklóre tak slovenskom ako maďarskom, spomína aj ešte lampáš kráľa Mateja (Lampas Corviniana), ktorý stojí v Dóme napravo od západného vchodu, pri schodoch do biskupskej kripty.
Nádherne obnovený romanticko-secesný dom na Hlavanej ulici oslavuje tohto roku storočnicu
Fasádu domu obnovili až kvôli návšteve pápeža v roku 1995
Na Hlavnej ulici č. 71 stojí krásne obnovený romanticko-secesný dom, na ktorého priečelí vidieť dátum: 1898. Z toho vyplýva, že Strasserov dom, ako sa táto budova volá, má práve sto rokov.
Základy domu pochídzajú zo 14. storočia. Budova v 17. storočí prešla renesančnou úpravou. Prestavaný bol aj v rokoch 1720 a 1760. Keď bol postavený, dostal aj nové dvorové krídla. Vtedy patril rodine Jakabfalvyovcov.
Na priečelí domu si môžete všimnúť aj maľbu, ktorú zhotovil kedysi známy košický maliar a karikaturista Gyula Éder (1875-1945), syn košického mešťanostu. Autor ho nazval Kassa és a bőség (Košice a hojnosť). Ale tento obraz, pretože na ňom bolo vidieť anjelov, i keď s erbom Košíc, niekto neznalý mohol považovať za sakrálny, a tak v roku 1956 nebol reštaurovaný. Bolo na to potrebné čakať 40 rokov, presnejšie na návštevu prvého papeža v roku 1995, aby bola fasáda aj tohto domu obnovená v pôvodnej kráse. Môžeme ďakovať trnavskému Pavlovi Stachovi, ktorý s tímom reštaurátorov odkryl zachovalé kontúry a na základe starých fotografií obnovil priečelie budovy.
Na štíte stojí soška chlapa, ktorý dvíha svoj klobúk. Podľa košického legendária je to žobrák, ktorému sa podarilo vyžobrať od Košičanov toľko, že si vedel postaviť tento honosný dom. Reštaurovať bolo potrebné aj žobrákovu odpadnutú ľavú ruku, lebo mu ju odhryzol zub času. Socha sa zdola zdá byť malá, ale má výšku 140 cm. Sníma si z hlavy klobúk a tak ďakuje občanom za ich štedrosť a zároveň ich úctihodne zdraví.
Medzinárodný festival mestských a lokálnych televízií organizuje Nadácia City TV. Je to súťažná prehliadka programov lokálnych televízií a nezávislých tvorcov obohatená o workshopy, pracovné stretnutia, prezentácie a diskusie na tému nové televízne technológie. Kto vyhrá, odnáša si Zlatého žobráka, ktorého predloha tróni na štíte Strasserovho domu.
Obidve rodiny, ktorým dom kedysi patril, sa zapísali aj do histórie nášho mesta. Košický rodák Sándor Strasser (1878-1948) bol stredoškolským profesorom matematiky a fyziky a istý čas vyučoval na košickej Vyššej štátnej dievčenskej škole (Állami Felsőleányiskola) a bol aktívny aj v turistických spolkoch. Jeho otec, Béla, bol obchodníkom s koloniálnym tovarom.
S pomedzi Jakabfalvyovcov spomeňme Andrása (1804-1859), vládneho komisára revolučnej vlády v meruôsmych rokoch v Above. V tom období bol aj tabulárnym sudcom i podžupanom Abovskej stolice. Bol aktívny aj v susednej Turnianskej župe.
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
