Vraj nie je dosť známy, aby v Pekingu

mohol niesť slovenskú zástavu

Dlaň plná krvavých pľuzgierov. Ten obrázok mám pred očami zakaždým, keď sa vyberiem na internetovú adresu s menovkou windsurfistu Patrika Polláka. Ako by tým chcel povedať - aha, tak tvrdo je vykúpená olympiáda. Tridsaťpäťročný Košičan je jedným z mála slovenských športovcov, ktorí si vybojovali účasť na nej už po tretí raz. Najskôr Atlanta, potom Sydney, Atény ho minuli, teraz Peking. A Londýn? Ktovie? Vtedy bude mať už štyridsať... Ako sám vraví, pekinská olympiáda by mala byť vrcholom, a zrejme aj epilógom, jeho dlhoročnej kariéry.

Tú radostnú novinu dal svetu na známosť ešte v januári, keď u protinožcov v novozelándskom Aucklande doplachtil v celkovom poradí svetového šampionátu v triede RS:X na 63. mieste, čím si zabezpečil miestenku na pekinskú olympijskú regatu. Zásluhou Polláka tak pribudlo na zoznam k 26 kvalifikovaným štátom aj Slovensko, pre jachtársky svet stále tak trochu exotická krajina, pretože nemá more. Patrik je jedným z mála špičkových borcov, ktorí si pred každou súťažou píšu v dotazníku do kolónky "krajina pôvodu" - suchozemec.

Na svojom konte má množstvo pretekov najrôznejšieho kalibru, od domácich majstrákov, cez svetové poháre, až po majstrovstvá sveta a olympijské hry, ale aucklandská regata bola preňho jedna z najťažších. Možno bola ťažšia ako bude samotná olympiáda. "Najmä preto, že na kvalifikácii štartoval oveľa väčší počet ľudí, ako bude pretekať v Pekingu. Je veľký rozdiel, keď je na štarte šesťdesiat alebo tridsaťpäť pretekárov. Olympiáda, to sú špecifické preteky, lebo tam bojujú iba najlepší z každej krajiny. Majstrovstvá sveta na Novom Zélande však patria určite k najťažším súťažiam aké som absolvoval, pretože tam bolo veľmi široké pole pretekárov, surfisti, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na svetových súťažiach, ale aj celá kopa nových borcov, pre ktorých bola cieľom hlavne olympiáda. A čo je podstatné, výkonnosť sa všeobecne posunula dopredu. Mal som však za sebou super prípravu, takže som sa cítil na dobrý výsledok, ale..." Bol to veľmi tvrdý oriešok, najmä preto, že Patrik už nepatrí medzi najmladších.

A vôbec, kedy sú windsurfisti najlepší?

"Ťažko povedať, kedy je ten ideálny vek. Dobrý môžete byť už aj v dvadsiatich dvoch či dvadsiatich štyroch rokoch, ale myslím si, že pre windsurfistu je ideálny čas okolo tridsiatky. Takže ja som už asi za zenitom výkonnosti..." usmieva sa 35-ročný Košičan. "Neviem povedať dokedy ma to ešte bude baviť, pretože u nás to ide s windsurfingom hore kopcom, proti vetru..."

Tak či onak, v Pekingu bude určite jedným z najstarších olympionikov pod slovenskou vlajkou, a možno by sa patrilo, aby ju trojnásobný olympionik pri otváracom ceremoniáli niesol. "Ááále, na to budú asi iní, tí, čo sú oveľa známejší ako ja. A určite sú nejaké odvetvia, napríklad streľba, kde môžu štartovať aj starší športovci, takže primát najstaršieho nemusím mať ja."

Pri olympijskej premiére pred dvanástimi rokmi v Atlante ho klasifikovali na 27. mieste, o štyri roky neskôr, v Sydney, si o jednu priečku polepšil, skončil 26... "Podľa toho, v Aténach, kde som tiež mal byť, by mi patrila 25. pozícia, a v Pekingu by z toho mohlo byť 24. miesto... Ale teraz vážne, verím, že sa mi v čínskych vodách podarí urobiť aj lepší výsledok."

Visia medaily pre "suchozemca" príliš vysoko?

"Mnohí si myslia, že nie, lebo to posudzujú podľa mojich výsledkov v neolympijskej triede, kde som na majstrovstvách sveta obsadil prvé a tretie miesto. Ale olympijská trieda, to je úplne iná liga. Také sú aj podmienky na prípravu i počas pretekov v porovnaní s mojimi súpermi. Samozrejme, je to otázka peňazí, aký tím sa okolo vás pohybuje, koľko ľudí vám pomáha. Ja som na všetko, spolu s Dušanom Vanickým, v podstate sám. Dušan je vedúci mojej prípravy. Je to človek, ktorý kedysi pretekal na plachetniciach i surfoch a okolo windsurfingu a jachtingu stále robí, a teraz mi pomáha namiesto otca, ktorý už nemal chuť ďalej funkcionárčiť, robiť s ľuďmi, ktorým už dlhšie ležal v žalúdku... Z Dušanovej strany však nejde o pomoc v zmysle trénera, tú funkciu si plním pre seba sám. Tréner by mi veľmi pomohol, ale to by som ho musel hľadať mimo Slovenska. Poznám viacero takých borcov, ktorí by to mohli byť, a boli by aj ochotní, ale iba pre moje zelené oči to robiť nebudú. Keď nemáte peniaze, aby ste si trénera platili, je zbytočné o tom uvažovať. Takže, ja som rád, že sa dostanem na preteky, prespím vo svojom karavane, odštartujem, a vrátim sa domov..."

Príprava na olympiádu však toho zožerie dosť aj bez pomoci kvalitného trénera, účasť na regatách nie je lacná záležitosť. "Potrebujem však veľa pretekať, najmä v olympijskej triede, ktorej som sa v poslednom čase nevenoval tak intenzívne ako ostatní borci. Najmä preto, že mi to nevychádzalo finančne ani časovo. Momentálne som na kondično-rehabilitačnom sústredení vo FIS-e na Štrbskom plese. Ale zo všetkého som dosť sklamaný, ceny sú totiž západné, ale služby socialistické..."

Na kondičke popracuje ešte aj doma, v Košiciach. "A koncom marca sa konečne dostanem na vodu. V apríli ma čakajú prvé preteky Svetového pohára, v máji majstrovstvá Európy a ďalšie etapy sveťáka, v júni by som chcel ísť na dva týždne do Číny, tam, kde sa bude jazdiť olympiáda. Pre vodáka je to veľmi dôležité. Náš šport nie je ako atletika, behať po štyristometrovej dráhe, ktorá je všade rovnaká. Jachtár však vyjde na trať, kde nebol nikdy predtým, preto je dôležité vopred sa s prostredím trošku zoznámiť. V júli, po návrate domov, by som chcel absolvovať ešte nejaké preteky alebo tréningy so zahraničnými pretekármi, a ešte sa trochu venovať aj kondičke, a august, to je už olympiáda."

Radšej žiadny vietor

ako štvormetrové vlny

Na aklimatizáciu v Číne treba najmenej týždeň. Nielen kvôli inému časovému pásmu, aklimatizovať sa treba aj na nový materiál, svetová jachtárska federácia chce totiž zaručiť všetkým účastníkom olympijských súťaží rovnaké podmienky, čo Patrik celkom privítal. "Asi je to lepšie, aj keď nepôjdete na vlastnom surfe, ktorý dokonale poznáte. Budú to monotypy, všetky surfy budú rovnaké, tak ako sa jazdilo napríklad na olympiáde v Atlante. Podmienky sa tak výrazne vyrovnávajú, aj keď ani to nezaručuje, že budú stoperecentne rovnaké. Tie surfy síce dodá jedna firma, ale ani tá to nedokáže urobiť tak, aby boli úplne rovnaké. Sú tam rozdiely vo váhe, v jednotlivých dieloch. Sú to chyby výroby, a tie môžu byť urobené dobrým smerom alebo zlým smerom. A niekedy sú tie rozdiely dosť veľké. Firma dodá asi tristo kompletov, ktoré sa budú testovať. Nie však na vode, ale exaktnými meraniami, a vyberie sa stovka surfov, ktorá je pri tých meraniach čo najbližšie k stredu. A tí najlepší budú mať výhodu, že si medzi nimi môžu vybrať."

Prostredie, v akom sa bude odvíjať film olympijskej regaty, je zatiaľ pre najlepších svetových jachtárov veľkou neznámou. "Viem o ňom akurát to, že počas olympiády tam bude strašne teplo, veľa smogu, žiadny vietor, ale veľké vlny. Musím sa priznať, že radšej beriem ten žiadny vietor ako štvormetrové vlny. Pri mojej výške a váhe je najideálnejší stredný a slabý vietor." Ale natrafiť na takéto podmienky je niekedy problém. A keď sa niekde vyskytnú, je nereálne, aby vydržali takmer dva týždňe, pokiaľ prebiehajú veľké jachtárske regaty. "Olympijský klub i trate na ktorých sa olympijská regata pôjde, sú pripravené už dva roky, takže väčšina pretekárov už mala možnosť s tamojším prostredím sa zoznámiť. Ja som jeden z mála, ktorý tam ešte nebol. Vyraziť do Číny na jedny preteky znamená zohnať zhruba stopäťdesiattisíc korún, a že by mi ich mohol dať nejaký sponzor, alebo nebodaj zväz, o tom sa mi môže iba snívať..."

Jachtárske olympijské súťaže, a nielen preto, že sa odohrávajú ďaleko od centra diania, budú vždy tak trochu na okraji fanúšikovského záujmu. Aj Košičan Pollák vie, že by musel "šoknúť" slovenskú verejnosť aspoň tak ako Židek v Turíne, aby sa windsurfing v rebríčku popularity dostal aspoň do tretej desiatky sledovaných športov. "Ale myslím si, že ten záujem u ľudí vyvolávajú najmä médiá. A medializácia športu u nás prakticky neexistuje. Druhá vec je, že šport sa u nás uberá zlým smerom. V podstate máme dva a pol schopného olympionika, ktorý môže dosiahnuť nejaký dobrý výsledok. Ľudia nevidia tú drinu, akú podstupuje športovec aj v tom málo populárnom športe, že robí všetko preto, aby uspel, že mu niet čo závidieť. Prax je taká, že najskôr musíte vyhrať, aby ste mohli dostať nejaké peniaze. Ale malo by to byť naopak. Peniaze by ste mali mať na prípravu, na kvalitného trénera, a potom môžu byť výsledky. Je hlavne na médiách, aby nás, športovcov, zviditeľnili, pretože každý do toho dáva všetko, nikto z nás nie je nejaký diletant, ktorý robí šport len z dlhej chvíle, je to zamestnanie na celý život."

No na vrchol, ako je trebárs najvyšší olympijský stupienok, sa podarí vyšplhať len tým najtalentovanejším. A občas aj najšťastnejším, akým bol napríklad v Salt Lake City Austrálčan Steven Bradbury. Totálny outsider v disciplíne zvanej short track dodnes nevie, ako sa dopracoval až k olympijskému zlatu. Ale aj preto je šport krásny, že tí, od ktorých sa to vôbec nečaká, môžu, výnimočne, prekvapiť. "V našej disciplíne sa to však sotva môže prihodiť. Môže sa podariť, že niekto, s kým sa neráta, vyhrá jednu-dve rozjazdy, ale my ich máme jedenásť, a počas nich sa jednoznačne vykryštalizujú tí najlepší. A byť najlepší po jedenástich rozjazdách, to naozaj nemôže byť náhoda," tvrdí košický olympionik.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári