Desať dní pred maturitou sa rozhodol ísť do sveta

Študenti košickej strojníckej priemyslovky trávili v škole posledné dni pred maturitou. Štyri roky ubehli ako voda a v živote mladých ľudí sa veľa zmenilo. Skončila sa vojna, Košice boli opäť v Československu a február 1948 bol začiatkom nových poriadkov v republike. Štvrtáci mali za sebou písomky, pred sebou maturitu a čo by malo byť potom, bolo iba hmlistou predstavou. Uvidí sa! Veľké bolo ich prekvapenie, keď ich spolužiak Ladislav Kobezda neprišiel do školy na záverečné skúšky a nebol ani doma v Barci. Bolo to v roku 1948 - pred 60 rokmi.

Dvadsaťročný Ladislav mal nejasnú predstavu o svojej budúcnosti, jedno však vedel presne: aj keď mal 10 dní pred maturitou, nechcel ďalej študovať a žiť tu, kde sa znárodňuje. "Idem preč, lebo tu, kde štát okráda ľudí, nebudem môcť robiť, kde ja chcem," povedal si. Na túto rozhodujúcu chvíľu spomína dnes 80-ročný pán Ladislav Kobezda, ktorý takmer 50 rokov prežil u protinožcov v Austrálii. Za ten čas sa človek stane Austrálčanom a viac sa ním cíti ktokoľvek, kto tam toľko bol, aj keď sa tu narodil a krátko tu žil.

"Rodičia ma vychovali k čestnosti, zodpovednosti za seba aj iných, k pravdivosti, spravodlivosti, pobožnosti. Mali sme sa radi. V deň, kedy som si zbalil veci do kufríka, mama bola u matky v Košickej Novej Vsi a otec doma. Keď som mu povedal, že odchádzam, pochopil, že to myslím vážne. Odišiel do záhrady a o chvíľu sa vrátil s vyplakanými očami. Rozlúčili sme sa a keď som si na malej stanici v Barci kúpil lístok, prišla za mnou sestra - poslal ju otec, aby som sa vrátil, ale už ma nezastihla. Bol som rozhodnutý odísť do sveta."

Na košickej železničnej stanici si kúpil cestovný lístok do Prahy na poľnohospodársku výstavu vrátane spiatočného, lebo bol lacnejší. Ladislav mal peniaze, ktoré si predošlé leto zarobil pri mláťačke v Barci. Z pražskej železničnej stanice chodili autobusy na výstavisko, kam sa odviezol pre každý prípad, aby mal o tom doklad, potom predal spiatočný lístok do Košíc a kúpil si nový do Ašu. Rátal so všetkým a predtým, ako sa definitívne rozhodol odísť preč, získal v Košiciach adresu ľudí v Aši, ktorí by mu pomohli v novom prostredí. V tom čase nebolo zvláštnosťou, ak tam niekto prišiel a chcel pracovať v českom pohraničí. Jeho príchod do Ašu bol po rozlúčke s otcom druhým dramatickým okamihom, na ktorý L. Kobezda spomína.

"Na železničnej stanici v Aši vtedy cestujúci odovzdávali železničiarovi cestovné lístky a okrem nich kontrolovali ľudí aj policajti. Nemal som občiansky preukaz, iba vodičský. Keď sa ma opýtali, čo tam robím, povedal som, že som strojník a hľadám prácu. Išiel som s nimi na políciu a po osobnej prehliadke ma pustili. Mal som šťastie, že v mojom úplne novom zápisníku nenatrafili na adresu do Clevelandu, ktorú som si tam pre každý prípad zapísal."

Čas čakania

Keď sa Ladislav ohlásil u ľudí v Aši, ktorých adresu mal ako oporný bod, museli si ho preveriť, či nie je nejaký podvodník alebo provokatér. Všetko dobre dopadlo a nastal čas čakania na vhodnú príležitosť, ako sa bezpečne dostať cez hranicu do vtedajšiaho západného Nemecka. Zoznámil sa s jedným Poliakom a chodili kosiť trávu na lúky na hranici, na čo mali majitelia povolenie. Dobre si poobzerali okolie. Neďaleko lúky bol les a spoločne s Poliakom, lebo aj ten sa chcel dostať na západ, sa dohodli, akým smerom pôjdu pri najbližšej vhodnej príležitosti. Tá sa naskytla, keď prišli s vozom odviezť trávu a oni dvaja pokračovali v kosení. "Kosili sme asi dve hodiny a počas nich sme pozorovali, či nie je v blízkosti pohraničná hliadka. Nikým nepozorovaní sme prešli na nemeckú stranu do neďalekej obce, odkiaľ nás poslali na políciu, aby sme sa prihlásili ako utečenci. Tam nám kúpili cestovné lístky do miesta najbližšieho zberného tábora v meste Maschendorf."

Do augusta roku 1949 sa všetci utečenci z tohto tábora presúvali do ďalších táborov. Niekoľko mesiacov boli pri Norimberku a týždeň v Mníchove. V Taliansku vystriedali tri tábory. Z Neapola lode odvážali, ako hovorí L. Kobezda, bezdomovcov z táborov do sveta. Pýtali sa, do akej krajiny by chceli utečenci ísť. On 3. augusta 1949 priplával loďou do Austrálie do mesta Sydney a odtiaľ ho odviezli do zberného tábora. Po dvoch týždňoch sa skončila doba čakania na začiatok novej životnej etapy. Ladislav bol zručný, vyznal sa v strojoch, autách, maľoval, mal nápady, obchodného ducha.

"Vedel som anglicky počítať do desať, okrem toho: ‚how are you?, very good, thank you very match' a to bol celý môj slovník, ktorý ma naučil dedo v Barci. Ak človek neovláda jazyk, musí sa ho naučiť a ak chce normálne žiť, musí niečo robiť." V tábore sa Ladislav prihlásil na akúkoľvek prácu, čo znamenalo, že s troma Maďarmi a Poliakom začali na farme čistiť pozemky a zabíjať vtedy premnožené zajace. Potom šli na ďalšie farmy a to bol odrazový mostík pre zmysluplnejšiu prácu. Anglicky sa naučil, takže už mohol pracovať v garážach pošty v Sydney, ako automechanik, aj ako súkromný automechanik. Robil ako taxikár, čašník, vystriedal viac zamestnaní, ovládal už jazyk nielen slovom, ale aj písmom.

Časom si kúpil dom, ktorý splácal a oženil sa. Získal licenciu na obchodovanie s realitami, čo nebolo jednoduché. Aby mohol mať niekto realitnú kanceláriu, musel sa podrobiť skúškam a prd komisiou preukázať odbornú spôsobilosť. "Mal som štyri biznisy a na každý bola potrebná licencia aj skúška. Import-export s Indiou a Tureckom vyžadoval znalosť medzinárodných predpisov a zákonov týchto krajín, špecifiká lodnej a inej prepravy, ceny a veľa vecí. Aby všetko prebiehalo legálne, presne, aby nikto nebol ukrátený a oklamaný, to sa treba naučiť a aj to dodržať, ináč by bolo po všetkom. V hociktorej krajine sa dá dosiahnuť všetko pre to, aby rodina slušne mohla žiť, ak sa človek bude seriózny správať, vzdelávať a poctivo pracovať."

V Sydney a v celej Austrálii sú ľudia z celého sveta a každý sa musel naučiť tam žiť a dodržiavať pravidlá tejto krajiny. Žilo tam veľa Slovákov a medzi nimi aj Košičania. Artúr Velan, Štefan Hammerschmidt, Ladislav Potemra, Andrej Horváth a Bartko z Barce, František Varga, Andrej Nagy a Andrej Molnár z Košickej Novej Vsi. Týchto i mnohých ďalších má L. Kobezda poznačených v zápisníku. Nič však nevie o Pavlovi Lukáčovi, stolárovi, ktorý sa možno vrátil na Slovensko. Rád by sa s ním stretol.

Návrat domov

"Ľudia v Austrálii sú iní," zhodnotil ich náturu. "Priateľskí, otvorení, prívetiví, nie sú drzí. Za ostatných 16 rokov, čo som opäť v Košiciach, som sa presvedčil, že na Slovensku, kam som sa vrátil, to veľmi neplatí. Poctivosť, česť sa tu tiež často nenosí. Som sklamaný a nerozumiem môjmu národu, čo sa s ním za tie roky stalo."

Počas takmer 50 rokov emigrácie L. Kobezda často prekonával vyše 20-hodinovú cestu na Slovensko k príbuzným a oni zas za ním do Austrálie. Človek, ktorý odtiaľto odišiel, všetko vníma ináč, ako my, ktorí tu žijeme. Počas jednej návštevy v Košiciach si našiel budúcu manželku. V tom čase už bol rozvedený, mal syna a dcéru, o ktorú sa od 3 rokov sám staral. No keď sa chcel znova oženiť v Košiciach, nedostal povolenie. "Posielali ma do Prahy. Tu v Košiciach som bol štyrikrát za kňazom, nakoniec som išiel do Budapešti na austrálsky konzulát. Maďarské úrady mi napokon v roku 1990 povolili sobáš v Maďarsku."

L. Kobezda si z Austrálie priniesol do Košíc obrazy, ktoré namaľoval - krajinu s eukalyptami, plážou Bondi v Sydney, riekami. Žijú v nich krokodíly a vyhrievajú sa na brehu. Kto nevie, že sa k nim vtedy netreba obracať chrbtom, môže na to doplatiť. Takmer sa to stalo L. Kobezdovi na severe v Quinslande.

Kus Austrálie je aj v kazete s opálmi, aj v jeho umení brúsenia na vlastnoručne zostrojenej brúske. Krajina má viaceré náleziská opálov a ich ťažba nie je taká drahá a zložitá, ako u nás na Dubníku. A ťažiť opály môže každý legálne, vyťažené opály sa musia ohodnotiť a z toho zaplatiť daň. "Mal som jednu baňu 50 x 50 metrov, na nálezisku, pri ktorom bolo vybudované všetko pre ťažiarov - menšie hotely, pošta, banky, kaviarne a reštaurácie. Bolo to také banské mestečko. Austrálske náleziská opálov sú v pôde, zemine, nie v skalách."

Život u protinožcov zachytil jehop fotoaparát. Pre nás sú zvláštnosťou fotografie z "austrálskych" Vianoc, kde pod stromčekom sú deti v krátkych nohaviciach a štedrovečerný stôl v chládku v záhrade. "Boli tam vtedy moji rodičia z Barce a večerali sme v 40-stupňovej horúčave vonku. Človek vtedy víta aj horúci vánok ako osvieženie."

Predtým chodil L. Kobezda do rodného kraja na návštevy, aby sa stretol s blízkymi a priateľmi. Odkedy je tu, je to opačne. Veď rodinu má tu a so spolužiakmi z priemyslovky sa pravidelne stretáva. Nie je jediný, ktorý opustením republiky demonštroval svoj nesúhlas s nastupujúcim režimom. Nie je jediný, ktorý sa po rokoch vrátil domov a ktorý sa čuduje, ako sa vzťah človeka k človeku zmenil a namiesto pochopenia prevláda v ňom neporozumenie...

Soňa Makarová

* * *

Texty k foto:

1. L. Kobezda vie brúsiť polodrahokamy aj drahokamy. Brúsku si sám zostrojil.

2. Kúsok Austrálie je v kazete s opálmi.

3. Austálsku krajinu zachytil L. Kobezda štetcom na plátne.

4. Stretnutie s príbuznými a priateľmi zo Združenia Slovákov v Sydney.

5. Na pláž nemusel cestovať. Bola v Sydney.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári