Uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý žil v 16. storočí, navštívil niekoľkokrát aj Košice
V mestských lesoch pri obci Sokoľ zastrelil na poľovačke jedného tura
Iba pre niekoľkými dňami, konkrétne 24. januára, uplynulo okrúhlych 550 rokov od vyhlásenia Mateja Corvina za kráľa Uhorska. Jeho korunováciu však mohli vykonať až o šesť rokov neskôr. Tento panovník sa počas svojho života viackrát zdržiaval aj v našom meste.
V januári 1458 musela byť poriadne tuhá zima, ak Dunaj zamrzol. Gáspár Heltai túto udalosť opisuje nasledovne: "Dunaj medzi Budínom a Pešťou na svitaní tvrdo zamrzol. V nasledujúci deň na ľade a brehu Dunaja postavené vojsko v treskúcej zime Mateja Hunyadiho vyhlásilo za kráľa." Novopečený panovník však nemohol byť prítomný na tejto udalosti, lebo bol uväznený v Prahe.
Košičania sa veľmi potešili, keď sa dozvedeli o voľbe nového panovníka, lebo dúfali, že sa zbavia Jiskrovej nadvlády. Kastelána z Deáksomlyó, Balázsa Kesziho, ktorý mestu túto správu doručil, od radosti obdarili dvadsiatimi zlatkami.
Krajina sa nachádzala v zložitej situácii. Severné Uhry držal pevne v rukách Ján Jiskra z Brandýsa, svätoštefánsku korunu uchmatol Fridrich III. (1415-1493) nemecko-rímsky cisár, ktorý sa tiež uchádzal o uhorský trón, veď mladý Ladislav Pohrobok (1440-1457) zomrel v Prahe pravdepodobne na leukémiu.
Fridrich sa dostal ku korune zaujímavým spôsobom. Po smrti krála Alberta (1439) jeho vdova, Alžbeta Luxemburská dala svätoštefánsku korunu uniesť a keď potom porodila zdravého chlapca (1440), dala niekoľkomesačné nemluvňa korunovať. Potom so svojim synom a s korunou utiekla do Viedne k Fridrichovi, ktorý bol jel príbuzným.
Narodenie Ladislava si pripomína aj nápis v Dóme sv. Alžbety. Najdete ho na južnej stene, nad južným vchodom. Pravdepodobne ho dal vyhotoviť Ján Jiskra. Latinský nápis pripomína Košičanom, že v roku 1440 sa v komárňanskom hrade narodil syn kráľa Alberta a kráľovnej Alžbety, dcéry rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského, ktorý bol v Stoličnom Belehrade právoplatne korunovaný. Nápis bol v rokoch 1766, 1862 a 1896 reštaurovaný.
Ladislav V. Pohrobok dal brata Mateja Corvina, Ladislava Hunyadiho popraviť a jeho pre istotu dal zavrieť. Keď odišiel do Prahy, Mateja Corvina si vzal so sebou. Pred svojou svadbou však nečakane zomrel. Český kráľ, Juraj Poděbradský držal mládenca už skôr ako hosťa. Po zaplatení výkupného a vynúteného sľubu, že si vezme za ženu Katarínu, dcéru českého kráľa, sa zvolený mladý panovník konečne mohol vrátiť do vlasti.
Keď potom Matej I. za poriadnu sumu získal korunu späť, mohol sa dať korunovať. Stalo sa tak 29. marca 1464.
Košice držal v rukách, ako sme spomenuli Ján Jiskra (okolo 1400 okolo 1469) so svojim vojskom. Panovník sa s ním nakoniec v roku 1462 dohodol, ten vstúpil aj so svojimi vojakmi do jeho služieb a do konca života mu zostal verný.
Mesto od Mateja I. dostalo výsadu, že od r. 1458 môže raziť mince po vzoru Budína, ktoré museli byť prijímané v celej krajine. Magistrát dal vyraziť na ne písmeno C - počiatočné písmeno latinského mena mesta: Cassovia - a ľaliu, ktorá sa nachádza v erbe mesta. Táto výsada platila dva roky. V susednej Boršodskej župe sa však zdráhali tieto peniaze prevziať, načo panovník nariadil, že ten, kto košické peniaze neuzná ako platidlo, sa potresce žalárom a konfiškáciou celého majetku. Trest mal vykonať magistrát mesta a boršodskí župani a slúžny mali byť pritom nápomocní.
Matej mesto navštívil prvý krát v roku 1460. Najskôr prišiel do Košíc z Prešova. 11. novembra bol ešte tam, ale po niekoľkých dňoch sa presunul do nášho mesta a 19. novembra pamätný deň sv. Alžbety už slávil tu. Nakoľko bol vášnivým poľovníkom, v mestských lesoch, na okolí obce Sokoľ veľa poľoval. Podľa tradície, zastrelil tu jedného tura. Keď sa unavil, sadol si neďaleko studne, ktorú potom po ňom pomenovali.
21. novembra odpovedal na ponuku českého kráľa Juraja Poděbrada, ktorý mu navrhol, že on sa bude zdržiavať v Olomouci, nech Matej príde do Trenčína na 29. decembra kde sa dojednajú na sobáši s dcérou českého kráľa. Ešte aj 25. novembra sa zdržiaval v našom meste. Svoje unavené vojsko rozpustil do zimného tábora na odpočínok a potom sa vrátil do Budína.
Po smrti prvej manželky (1464) sa dlho neoženil, ale v roku 1476 si zobral za ženu Beatrix Aragónsku. Päťkostolský prepošt, György listom z 8. novembra 1476 pozval košického richtára, Jánosa Thoklára na svadbu kráľa do Stoličného Belehradu a nariadil mu, aby so sebou doniesol 200 hrncov, ale nie hocakých. Desať z nich malo byť tak veľkých, aby sa v nich dali naraz uvariť dva voly, dvadsať takých, v ktorých sa dá uvariť jeden vôl a ostatné môžu byť strednej veľkosti, alebo menšie. Okrem toho mal ešte zadovážiť 13 rajníc, 13 roštov, 50 železných ražňov, stovku železných lyžíc, z ktorých polovičku mali tvoriť rešetové lyžice a druhú polku naberačky. Nakoniec ešte mal so sebou doniesť 20 sekier na sekanie kostí a nože. Cenu týchto nástrojov si mesto mohlo odpísať z dane.
Kráľ, potom v rokoch 1478 s celým dvorom a s manželkou sa zdržiaval v Košiciach. Okrem nášho mesta navštívil Banskú Bystricu a Kremnicu, kde si prezrel zlaté a strieborné bane a mohol sledovať so svojim s prievodom postup, ako sa stane z vydolovanej rudy zlatá, či strieborná minca.
O rok neskôr, po návrate z Olomouca, pretože v krajine pustošil mor, zdržiaval sa v Hornom Uhorsku. Akonáhle sa dozvedel, že Turci vnikli do krajiny, manželku poslal do okolia Košíc a on sa osobne vyrukoval do boja. S lupom odchádzajúcich Turkov napadol a všetko im zhabal.
Na panovníka aj v ďaľších rokoch sa mesto obracalo, pretože rôzne protiprávne činy boli na dennom poriadku. Vyslanci Košíc s predstaviteľom jasovského konventu boli napadnutí členmi rodiny Semsey, ktorí ich nemilosrdne zmlátili, ich majetok odobrali spolu s oficiálnou listinou palatína. Matej z Prešporku nariadil kráľovskému komisárovi diósgyőrskeho hradu, Bernátovi Monellimu, aby od Semseyovcov zabral ich sídlo v Šemši, ulúpené listiny nech vráti majiteľovi, a obec nech okupuje do času, kým nepríde iné nariadenie.
O rok neskôr sa magistrát zase ponosoval, lebo keď košickí mešťania išli na povozoch do mesta Szántó, vo Vizsolyi ich tamojší mýtnik a poddaní Istvána Perényiho napadli. Ukrutne ich zbili, niekoľkých smrteľne zranili, ruku Georga Ferbera zlomili. Matej I. poveril jasovský konvent, aby vec vyšetril. István Perényi sa mal osobne zodpovedať pred panovníkom a svojho mýtnika, ako aj poddaných mal postaviť pred súd. Ale Perényiovci pokračovali vo svojich praktikách, takže panovník musel nariadiť ďaľšie sankcie, do ktorých bola zainteresovaná aj spišská kapitula.
Košice však svojimi pamiatkami spomínajú na Mateja predovšetkým ako na štedrého sponzora stavby Dómu sv. Alžbety. O tom si však povieme viac niekedy nabudúce.
Život a dielo známeho kňaza a historika približuje kniha Vojtech Wick ako človek, kňaz a historik
Prišiel o penziu a hrozilo, že bude z mesta vyhostený
V našom meste prežil svoj plodný život kanoník a pápežský prelát Dr. Béla Wick (na snímke), katolícky kňaz a historik, ktorý sa najviac zaslúžil o sprístupnenie dejín Košíc pre širokú verejnosť. Pripomenutie jeho životnej púte uľahčí dvojjazyčná publikácia, ktorá čerstvo vyšla v Košiciach pod názvom: Vojtech Wick ako človek, kňaz a historik Wick Béla az ember, a pap és történész. Ak si zalistujete v tejto zaujímavej publikácii môžete sledovať životnú púť dr. Wicka v dobe, ktorá bola veľmi zložitá a dramatické zmeny ovplyvnili nielen jeho životný osud, ale aj jeho generácie. Musel prežiť dve svetove vojny a peripetie, ktoré tak zdeformovali históriu Strednej Európy.
Dr. Vojtech Wick sa narodil v Sabinove v rodine železničného traťmajstra. Písal sa rok 1873. Jeho rodičia pochádzali z Veľkej Idy. Mal štyroch súrodencov. V roku 1891 v Prešove zmaturoval a pretože sa rozhodol pre kňažské povolanie, vyštudoval na košickom rímsko-katolíckom seminári. Za kňaza ho vysvätili v roku 1896 a poslali ho na vidiek. Potom pôsobil v Prešove a v roku 1916 získal doktorát cirkevného práva na univerzite Františka Jozefa I. v Kluži. Už v Prešove bol literárne činný. Napísal knihu o Typoch spoločenského života, O osvete ale aj o Sexuálnej výchove mládeže i modlitebnú knižku.
V roku 1921 ho vymenovali za profesora cirkevných dejín a práva na seminári, kde predtým študoval. Od tej doby až do smrti v roku 1955 pôsobil v Košiciach. Okrem kňažských a pedagogických povinností sa venoval najmä regionálnej histórii Košíc. Jeho prvé dielo týkajúce sa mesta vyšlo v roku 1923 pod názvom: Rímsko-katolícke kostoly a ústavy v Košiciach. Bola to dvojjazyčná práca. Potom nasledovali dôležité diela v počte 15 kusov a jedno posmrtne vydané dielo v Budapešti v roku 2005. Vlastne opísal skoro všetky sakrálne pamiatky mesta. Počnúc Dómom, kaplnku sv. Michala a Floriána, sochu Immaculty, ako aj Urbanovu vežu, staré cintoríny, kostolné kripty a náhrobky, dejiny Jezuitov i Dominikánov v Košiciach, ako aj veľkopanské návštevy, ba i mor v roku 1709-10, kaplnku sv. Rozálie a dejiny mesta, ktoré vyšli v maďarčine v roku 1941. Za toto dielo ale aj iné "delikty" bol po druhej svetovej vojne postavený pred súd. Toto jeho dielo sa vlastne dostalo na index, lebo neodpovedalo predstavám povojnových mocipánov.
Vyzeralo to tak, že nakoniec bude vyhostený z mesta, ktorému venoval toľko lásky a energie. Stratil na čas dokonca aj penziu. Jeho odsúdenie by mohlo byť z pohľadu dneška aj smiešne, lebo právne nebolo podkuté. Proti nemu vznesené argumenty v demokratickom štáte by skončili v koši, ale vtedy sa jednalo o otázku života a smrti.
Ak si túto knižku prečítate, dozviete sa mnoho nielen o živote a práci tohto význačného historika, ale aj o neľudskosti doby, v ktorej bol nútený žiť. Zomrel vo veku 82 rokov. Pochovaný ja na Košickom verejnom cintoríne s rodičmi a sestrou Ilonou.
Stranu pripravil: Zotlán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
