PREDAJ PLYNÁRENSKEHO PRIEMYSLU A FARIZEJSTVO MEČIARA
Múry slovenského parlamentu počuli už toľko nezmyslov a videli toľko farizejstva, že zvaliť by ich už nič nemalo. Ale predsa sa otriasali na februárovej schôdzi NR SR, kde odznelo napr. aj toto: "Slovensko tranzit predávalo za 60 až 70 % menej ako okolité štáty. To znamená, že bývalá vláda pre privatizujúcich iba vyrovnaním cien urobila vatu o 60 až 80 % vyššiu a umožnila výnosovú metódu degradovať na stratovú a tým zraziť a znížiť cenu podniku dole. To je kvalifikovaný podvod. Tento jeden podvod spôsobil viac finančných škôd ako to, čo terajšia opozícia o mne povedala za všetky roky vládnutia".
Bez Lexu to nepôjde
Áno, reč bola o privatizácii SPP a "príspevok" je od Vladimíra Mečiara. Ozval sa ten pravý. Na rozumovanie o privatizácii a udeľovanie lekcií o morálnom predaji štátneho majetku je predseda HZDS kvalifikovaný presne rovnako, ako Bin Ládin na prednášku o ekumenizme, Mata Hari o panenstve či Vladimír Fruni o investičnom bankovníctve. Teda absolútne.
Aby sme neobišli Mečiarovu "kritiku". Neexistuje privatizácia formátu SPP, aby okolo nej nevznikali podozrenia. A názor autora je ten, že neexistuje ani taká, kde by aspoň nejaké percento indícií nebolo opodstatnené. V prípade SPP bol však celý proces najostrejšie sledovaný médiami. Spočiatku bolo záujemcov osem, vo finiši zostali traja, pričom jediné a víťazné konzorcium nemohlo až do záverečnej vedieť, že ponuku predloží samo. Keby štát tender zrušil a zopakoval z dôvodu nízkej ceny, je dôvodný predpoklad, že by ešte klesla, keďže na peniaze za SPP bola vláda vitálne odkázaná. Avšak aj keby 2,7 miliardy USD za SPP bolo málo, tak od trojnásobného expremiéra niet na Slovensku človeka, ktorý by bol zaťažený vyššou mierou zodpovednosti ako on.
Privatizácia je oblasť, v ktorej Mečiar prispel k rozvoju Slovenska celkom mimoriadne. Po rozpačitých začiatkoch, keď sa neprivatizovalo, len znárodňovalo (Danubiaprint), Mečiar napokon vymyslel stratégiu: "Potrebujeme Lexu, aby nakradol peniaze pre HZDS, lebo máme prázdnu pokladnicu", zveril sa exprezidentovi Kováčovi. Zrodila sa základná osnova slovenskej cesty privatizácie, ktorá sa úspešne zavŕšila o päť rokov skokovými devalváciami meny a bankovou krízou, úrokovými mierami suverénne najvyššími v Európe, úplným rozvratom podnikateľského prostredia, insolventnosťou štátu (napriek relatívne nízkemu deficitu), nulovým prísunom kapitálu, ochranárskymi opatreniami (dovozná prirážka!) A, aby sme nezabudli, zopár vraždami, napr. exministra Duckého či privatizéra Steinhubela, čo bolo dôsledkom mafianizácie politiky, prepojenia podnikateľského podsvetia a politického sveta, keď začínalo byť nejasné, že kto je politik a kto gangster. Na tradičnú námietku, že za Mečiara sa udržal slušný rast HDP, je zásadná odpoveď tá, že mal defektnú a neudržateľnú štruktúru, keďže bol "ťahaný" spotrebou verejného sektora, čo je čistá cesta do pekla. .
Vopred určenému kamarátovi
Pochopiť "osobité cesty privatizácie sa dá len v kontexte mimoriadnych udalostí ako vznik nového štátu, zavádzanie novej meny či krach celých hospodárskych odvetví", vysvetlil Mečiar na pléne NR SR. Presne. Len preto, že vznikal nový štát, odhlasovala druhá Mečiarova vláda "predaj" jeden a štvrť milióna akcií VSŽ v účtovnej hodnote jeden a pol miliardy Sk za okrúhlu pätinu tejto sumy 300 miliónov akciovke Manager. Ak láskavo obídeme, že sa tak stalo už po odvolaní vlády v parlamente, práve táto "malá domov" prominentnému členovi HZDS bola generálkou pre privatizačný "muster", ktorý sa naplno rozbehol za tretej muftivlády. Výsledok bol kolosálny: Prezídium FNM, na ktoré boli za "noci dlhých nožov" protiústavne prevedené privatizačné kompetencie, schválilo v rokoch 1995-98 celkove temer 900 priamych predajov majetku, všetko do jedného VOPRED URČENÉMU VLASTNÍKOVI, v účtovnej hodnote 110 miliárd Sk, a to v predajnej cene 30 miliárd, z čoho FNM zinkasoval iba necelých dvadsať (19,7). Necelých 20 percent účtovnej hodnoty majetku je výkon, ktorého fenomenálny autor a režisér o desať rokov neskôr kvičí, že "cenu za 49% akcií SPP bývalá vláda (Dzurindova prvá, P.S.) UMELO NASTAVILA SMEROM DOLE". Už viete, ako vyzerá absolútna nehoráznosť?
Aj keby sme ignorovali morálnu stránku, že obdarovaní boli výlučne straníci a kamaráti a kamaráti kamarátov, čo nie je možné v normálnej demokracii, tak takáto privatizačná "metóda" neexistovala a neexistuje nikde, pretože z podstaty veci je pre štát výhodnejšie predávať v súťaži, teda za konkurenčne vygenerovanú cenu. Tá isteže môže byť iba jedným z kritérií, ale zaiste nie posledným. Odovzdávanie majetku do rúk ľudí, ktorí nemali s podnikaním žiadnu skúsenosť a nemali ani prostriedky na investície, viedla k spontánnym i úmyselným krachom. Len a len preto, lebo "prioritou nebola predajná cena, ale potenciál ďalšieho rozvoja" (Mečiar), privatizovali za jeho vlády "dobrí podnikatelia mečiarovci", ktorí si i na tie akciové ceny, za ktoré "kupovali", museli požičiavať, lebo častokrát nemali ani na prvú splátku.
Bankový socializmus a štátne úpisy
Normálne banky by takých neúverovali, na mečiarovskom Slovensku však nemali problém. V len čiastočne odštátnených ústavoch totiž vládli štátni manažéri. Výsledok bol aj tu impozantný: IRB (dnes OTP) išla pod nútenú správu v novembri 1997, VÚB produkovala ročne straty 4-5 miliárd a Sporiteľňa na tom bola síce relatívne najlepšie, keďže ovládala trh s obyvateľskými vkladmi, ale rozdiel je asi ten, že by skrachovala neskôr. Tvrdiť, že najväčšiu sekeru v tomto "bankovom sektore" zaťali mečiarovskí privatizéri, sa nedá (napr. IRB "spravovala" ešte aj štátne úvery z komunistickej éry), ale že sa podpísali výrazne, je fakt. Ak sa banky museli po nástupe Dzurindu rýchlo ozdravovať a "zostalo v nich 130 miliárd" (Mečiar), je to opäť a len jeho najvyššia zodpovednosť. (V tejto veci ani Klaus v Česku nebol múdrejší).
O druhom kole kupónovej privatizácie, ktorej sa vyhrážal v kampani zrušením, po voľbách Mečiar vyhlasoval, že do nej treba pripraviť majetok a ľudia o nič neprídu. V procese "prípravy", ktorá trvala pol roka, sa majetok scvrkával zo 100 miliárd (minister Janičina) resp. 80 (ostatní) plánovaných Moravčíkovou vládou až na štyridsať. A potom, na mítingu v Košiciach, na priamu otázku predniesol Mečiar legendárnu vetu "bude to inak a bude to lepšie". Aj bolo. Tzv. dlhopisová metóda, ktorú géniovia vymysleli, urobila z 3 miliónov držiteľov kupónových knižiek majiteľov štátnych úpisov, splatných o 5 rokov. A to s jedinou pointou: Aby sa vo FNM zachovalo čo najviac majetku pre stranícku a rodinnú klientúru. Záväzok vyplatil k 31. decembru 2001 dvadsaťpäť či 30 miliárd za dlhopisy zásadne limitoval fiškálne možnosti prvej Dzurindovej vlády, ktorá chvíľu uvažovala dokonca aj o bankrote FNM a zrušení dlhopisov bez náhrady (Kaníkov nápad vymeniť za akcie bol zamietnutý).
Nič sa nenaučil, nič nezabudol
Z rovnakých pohnútok, teda "zachrániť" lukratívny majetok pre priateľov, zaútočil Vladimír Mečiar aj na investičné fondy, ktoré spravovali podiely z prvej vlny kupónky. Nútená správa na Prvú slovenskú investičnú spoločnosť (PSIS), ktorú uvalilo ministerstvo financií, bola strašná rana kolektívnemu investovaniu vôbec ako metóde zhodnocovania peňazí. Škody, ktoré napáchal Mečiar v hospodárskej politike a špeciálne tým, že privatizáciu pochopil ako základný inštrument zacementovania moci, sa nedajú vyčísliť. Stopy sa zahladzujú pomaly, jedna však vyčnieva a svieti ako symbol a memento doby: Elektra. Veľký Slavkov je varovanie, že nič nezabudli. A Mečiarov prejav o SPP v NR SR pripomienka, že nič sa nenaučili.
Post scriptum
Z tohto textu nijako nemá vyplývať a nevyplýva, že za prvej a druhej Dzurindovej vlády sa nekradlo a nerodili hlúpe rozhodnutia. Len sa to všetko, vrátane privatizácie SPP vrátane, nedá nieže porovnávať, ale ani spomínať v jeden deň. Dokonca ani v NR SR.
PETER SCHUTZ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
