KOŠICKÝ KERAMIKÁR VEDIE SO SVOJIMI SOCHAMI DIALÓG

Zbigniew Nišponský - Gut sa keramickej tvorbe venuje od roku 1990. Neodrádzajú ho neúspešné pokusy, rukou máva nad nevydarenými projektmi. Svoje okolie obohacuje o nádherné keramické plastiky, reliéfy, krby či šperky. Je mu jasné, že k ovládnutiu remesla vedie nekonečná cesta a po pomyselných stupňoch stúpa stále vyššie s vedomím, že konca niet. Z času na čas zablúdi do histórie, psychológie či jaskyniarstva, no najväčšiu vášeň preňho predstavuje jednoznačne práve keramické umenie.

Ako ste sa ku keramike dostali?

- Ešte pred pätnástimi rokmi som poriadne nevedel, čo to keramika vlastne je. Začal som s ňou veľmi neskoro, až tesne pred dôchodkom. Tak ma ale nakoniec chytila, že sa stala mojou najsilnejšou vášňou. Našiel som v nej prakticky všetko to, čo som celý život nevedomky vstrebával. Keďže som roky robil metalurga, pozeral do mikroskopu a tak odhaľoval úžasný mikrosvet a mikrovesmír, využívam v nej predošlé technologické znalosti. Cez tieto technológie som získal akési pomocné barličky, ktoré sú mi veľmi nápomocné.

Aj tak si to zrejme vyžadovalo nemálo úsilia a nevydarených pokusov...

- K ovládnutiu akékoľvek remesla vedie nekonečná cesta. A naozaj nikdy nekončí. Ide vlastne len o nepodarené pokusy stále sa dostať niekam vyššie. Práca vám ide od ruky a odrazu príde krach. Chyby ma však posúvajú neustále dopredu.

Na začiatku svojej cesty ste sa zahĺbili do odbornej literatúry, alebo ste dali prednosť praktickým ukážkam?

- Chodil som sa učiť ku krbárom a kachliarom i do keramických závodov. Prihlásil som sa dokonca do Kerka, v Michalovciach som sa im do výroby núkal ako robotník a zatajil som, že som inžinier. Išiel som skrátka do najťažších prác, aby som napríklad ovládol technológiu miešania hlín. Skrátka všetko som prelúskal úplne od základov.

Vaša tvorba zahŕňa z každého rožku trošku. Nechýbajú reliéfy, plastiky, šperky či krby. Prečo takáto rozmanitosť?

- Pretože som sa vlastne takto učil. Vedel som podľa starých majstrov, že aby som zvládol techniku skutočného modelovania, musím začať jednoduchým remeslom. To pre mňa predstavovala kachlica. Navrhol som veľa kozubov, ale zrealizoval som však asi len šesť, ktoré mi naozaj vyšli.

Možno vás ale práve táto skúsenosť posunula ďalej...

- Máte pravdu. Prišiel som na to, že mi to nestačí. Naučil som sa modelovať a teraz sa už asi päť rokov venujem portrétu. Interesuje ma ani nie tak vonkajšia podoba, ale vnútrajšok človeka, jeho duša. Raz mi pri modelovaní zhaslo svetlo a ja som neprestal tvoriť. Zistil som, že svetlo vlastne vôbec nepotrebujem. Oči mám v dlaniach.

Ešte vás hlina nikdy nesklamala?

- Pri keramickej tvorbe je množstvo náhod, musíte s nimi počítať. Najprv sa predmet mení sušením, tam sa podľa typu hliny zmenší o päť až sedem percent. Momentálne robím väčšinou zo šamotu a kamenín na vysoký výpal. Nikdy vopred netuším ako to dopadne. Klasický sochár takéto problémy nemá.

Tvoríte úplne voľne a dávate rozlet fantázii, alebo vás niečo okliešťuje?

- Poučil som sa. Keby som totiž prijal nejakú zakázku, ktorú mi ktosi nadiktuje, už by som bol väzeň. Robím si, čo mi napadne, chcem byť totiž slobodný. Častokrát svoje veci darujem, pokiaľ to tak cítim, pretože oceňovať vlastné diela prevádzať ich vnútornú hodnotu na peňažnú cenu, je pre mňa mimoriadne ťažké.

Je o vás známe, že okrem keramiky vám učarovala i história, ktorú do tvorby dokážete šikovne zakomponovať...

- Viete, na svete mi učarovalo mnoho vecí. Je toľko oblastí, ktorým by som sa rád venoval. Nie je však v ľudských možnostiach to všetko zrealizovať. Keby išlo len o samotnú keramiku, zrejme by ma to až tak nechytilo. Bolo by to totiž veľmi prvoplánové. V mojej tvorbe sa napríklad odráža i vášeň k jaskyniarstvu a významným jaskyniarom, ktorí nás opustili, robím z vlastnej iniciatívy pamätné tabule.

Vy však viac vecí robíte z vlastnej iniciatívy. Prednedávnom bola na cintoríne Rozália odhalená vaša busta košického maliara Elemíra Halász - Hradila...

- Nikto ma o to nežiada, musí to najprv vyvrieť zo mňa. Boli za mnou napríklad ľudia, ktorí po mne chceli naraz päťdesiat rytierov. Sériová výroba mi je veľmi vzdialená, hoci nado mnou mnohí kývajú rukou, že nie som obchodník a nepatrím do dnešného sveta. Kópie nerobím, dokonca ani v bronze. Každé dielo má byť jedinečné.

V čom okrem jaskyniarstva, histórie a keramiky nachádzate zaľúbenie?

- Vo voľnom čase sa rád začítam do odbornej psychologickej a astronomickej literatúry. Kozmos ktorý nás obklopuje i kozmos našej duše považujem za neoddeliteľne prepojený s mojou tvorbou. Mňa všetky veci stále kdesi posúvajú. Idem po pomyslených stupňoch stále niekam ďalej, ale konca niet. Moje sochy napríklad špirálovite točím, ako keby sa chceli spojiť s nebom. Človek je u mňa styčným bodom medzi mikrosvetom a makrosvetom.

Keď však svojim sochám chcete vdýchnuť dušu, zrejme potrebujete stvárňované osoby poznať viac ako len povrchne na základe pár stretnutí...

- Žijúcich ľudí musím poznať. Historické sochy robím podľa toho, čo si o nich prečítam. Ja sa so sochou zhováram, vediem s ňou dialóg. Pri tvorbe sochy (hlavne portrétu) mám víziu, vidím podobu človeka dopredu, hlina má pre mňa aj v stave beztvarej hmoty pri prvotnom dotyku najväšiu hodnotu. Prvý dotyk je najkrajší, je v ňom ukryté tajomstvo, ktoré sa postupne odhaľuje.

Keramika ma fascinuje tým, že v nej ide o interakcie prírody. Moju sochu dotvára oheň a sily kozmu, preto ju milujem. To, že celý proces nie je v mojej moci, je na tom to úžasné. Najväčšie napätie prežívam keď otváram pec. Neviem čo ma čaká. Na Technickej univerzite v Košiciach mám obľúbenú sochu. Krištof Traugott Delius bol prvým profesorom na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Trvalo dobrého pol roka, kým som sa úplne vžil do jeho života. Busta bola v peci veľa hodín a teplota posledného výpalu dosiahla až 1170 stupňov Celzia.

Snívate však údajne ešte o jednej historickej špecialitke...

- Ide o burgundského rytiera Pierre Roussela, ktorý bol vyslancom francúzskeho kráľa, mal za úlohu zabezpečiť protitureckú obranu a bol i hlavným kapitánom hradov na Východnom Slovensku. Pri štúdiu jeho života som strávil mnoho dní a týždňov v archívoch. Po dokumentoch som pátral i v Maďarsku a Francúzsku. Rytier Pierre Roussell je pochovaný pod hlavným oltárom chrámu sv. Alžbety. To len dokladá význam jeho osoby pre naše mesto. Bol to významný človek a dlho mi trvalo kým som pochopil túto jeho veľkosť, aby som si mohol trúfnuť ho oživiť. Aktívne na ňom pracujem vyše desať rokov. Mám veľa návrhov a štúdií a chcem v kamenine vytvoriť postavu, ktorá zodpovedá veľkosti epitafu, teda približne 2,3 metra a umiestniť ju pred Slovenské technické múzeum. Nikto si to neobjednal, nikto to nechce, nikomu to nechýba. Plánujem to urobiť ako dar mestu a verím, že sa mi to podarí a rytier bude vítať a zdraviť obyvateľov mesta a príchodzích návštevníkov.

Profil:

narodil sa v roku 1936 v Starom Sonczi v Poľsku a od piatich rokov žije v Košiciach

keramickému umeniu podľahol v roku 1990

v 60-tych rokoch absolvoval Vysokú školu technickú v Košiciach

jeho učiteľom kreslenia bol i významný grafik Ľudovít Feld

má za sebou radu výstav a z jeho diel sa nedá nespomenúť bustu profesora Deliusa, ktorá je umiestnená v Deliusovom pavilóne fakulty BERG Technickej univerzity v Košiciach

na sklonku minulého roka bola na cintoríne Rozália odhalená jeho busta Elemíra Halász-Hradila

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári