Pri prvej ostrej jazde ľadovým tobogánom
ubrzdil bob až v záchrannom molitáne
Na prelome tisícročí patril medzi slovenskú "štvrtkársku" elitu na atletickom ovále. V juniorskom veku obsadil 5. miesto na majstrovstvách sveta v austrálskom Sydney, piaty bol aj na ME do 23 rokov v Göteborgu. Úspechy slávil na hladkej štvorstovke, ale aj nad nízkymi plotmi. V roku 2000 bol členom olympijskej štafety na 4x400 metrov v Sydney, Slovensko reprezentoval aj na ľahkoatletických majstrovstvách sveta v Seville, európskom šampionáte v Budapešti, či halových ME v Gente a vo Viedni. Dnes je metodikom športovej prípravy v Národnom športovom centre, a túto zimu zažil ostrú premiéru v slovenskom štvorbobe na pretekoch Európskeho pohára v St. Moritzi.
Pre tridsaťročného košického rodáka Marcela Lopuchovského sú boby novou životnou motiváciou. Keď v kinách letel film "Kokosy na snehu", o jamajských exotoch v ľadovom tobogáne, ani len netušil, že by sám niekedy v budúcnosti mohol koketovať s týmto športom. "A vôbec, že by som po atletike robil nejaký zimný šport. Keď som sa na tom filme zabával, ani mi nanapadlo, že raz budem ako oni..."
Prsty v tom má najmä otec nášho bobového športu, čochvíľa štyridsiatnik, Oravčan Milan Jagnešák, rokmi ostrieľaný pilot slovenských dvojbobov i štvorbobov na vrcholných akciách pod hlavičkou FIBT (Medzinárodnej bobovej federácie). "Ešte v minulej sezóne ma oslovil, či si to nechcem na boboch vyskúšať. Stále hľadá nejaké vhodné typy, najmä atletické, do svojej posádky. Skúšal už aj nejakých vzpieračov, či silových trojbojárov, ale tí väčšinou nepochodili, lebo nevedia behať. Bobový šport vyžaduje silu, ale aj rýchlosť. A športovec, ktorý je silný, ale nebehá, to nemá šancu zvládnuť."
Základ, teda rýchlosť, Marcel má, a to druhé, sila, sa dá v posilňovni namakať. Navyše, skúsenému oku Milana Jagnešáka imponovala takmer dvojmetrová atlétova figúra. "Ešte síce o sebe nemôžem hovoriť, že som profesionálny bobista, ale čo som počas pohybu medzi nimi vybadal, stále viac sa uplatňujú podobné výšky ako ja. Všetci jazdci zo svetovej špičky majú okolo dvoch metrov, a ja patrím k najvyšším."
Nezohratosť sa trestá
Bol už takmer koniec sezóny, keď Marcel dostal ponuku, aby si to v bobe vyskúšal, na chýrnej dráhe v nemeckom Königssee. "Milan hľadal adeptov už na budúcu sezónu. Dovtedy som mal skúsenosť iba s trenažérom, ale v Nemecku to malo byť prvý raz naostro. Nebol som prvý atlét, ktorý našiel odvahu sadnúť si do bobu a spustiť sa dolu tobogánom. Boli takí, čo si doň sadali s nadšením: Idem, idem, páči sa mi to... Ale keď z neho v cieli vystúpili, zaprisahali sa, že si doňho nikdy viac nesadnú. Také to bolo tvrdé. Boby nie sú šport pre žiadne padavky. Ani pre mňa to nebola žiadna sranda. Od strachu som pri prvej ostrej jazde v bobe takmer ´zaspal´. A keď tak urobí brzdár tesne pred cieľom, je z toho prúser... "
Každý z členov posádky má v bobe pocity pilota stíhačky. "Je tam preťaženie približne 5,5 G, a pri ňom odrazu strácate vedomie. To sa prihodilo aj mne, ako nováčikovi, v Königssee, v poslednej, najťažšej zákrute celej dráhy, zvanej Omega. Ostatní členovia posádky už začali kričať, lebo videli, že je zle. Bola to sčasti aj moja chyba, ale aj chyba mojich dvoch kolegov zo štvorbobu. Pilot dáva signál, kedy treba začať brzdiť, ale oni mi to zabudli povedať, zabudli ma na to upozorniť vopred dohovoreným spôsobom, boli to totiž rovnakí začiatočníci ako ja. Navyše, vedel som, že brzdiť treba začať vtedy, keď už idete do kopca, a ja som mal stále pocit, že ideme dolu kopcom."
Rozbehnutý slovenský štvorbob zastavila až molitánová záchranná bariéra, asi desať metrov za hranicou, kde mala posádka z neho vystupovať. Našťastie, odniesli si to "iba" nože, kľúčový to materiál ľadového dopravného prostriedka. "Čakal som, že si to od Milana zlíznem, ale on ma vôbec nespucoval, asi rátal s tým, že na prvý raz to nepôjde hladko. A to sme nedopadli najhoršie, niektoré posádky nezastavil v cieli ani ten molitán..."
Z tejto príhody je zrejmé, že Marcel má v štvorbobe funkciu brzdára, čo je po pilotovi druhý najdôležitejší džob. Ale ani ďalší dvaja členovia posádky tam nie sú len na to, aby spoločnými silami uviedli bob do pohybu, a po zvyšok jazdy si v ňom mohli dať "šlofíka". "Pilot, ľavé krídlo, pravé krídlo, brzdár. Všetci majú v posádke svoje opodstatnenie, chlapi na krídlach sú rovnako dôležití ako pilot a brzdár. Najmä pri štarte, ktorý je najdôležitejší. V televízii to možno vyzerá jednoducho, ale je to dosť zložité. Dôležitá je najmä súhra všetkých štyroch členov posádky pri roztláčaní bobu. Kto ako zatlačí, aby bob išiel po ideálnej dráhe, aby sa nevychýlil na jednu či druhú stranu, aby nevyšiel z drážky. Štartové povely kričí brzdár. Najskôr ´ready´, pripravení, potom ´bob´, čo znamená dole, do kolien, a napokon dá pilot povel ´dobrý´. Brzdár to rovnakým slovkom potvrdí, a vyrážame..."
Mančaft musí byť dokonale zohratý. Aj sebemenšia chybička na štarte sa negatívne prejaví na výslednom čase. A to má posádka len tri či štyri sekundy na to, aby sa v kompletnom zložení napratala do rozbehnutého bobu. Aj keď poloha v akej jazdu absolvujete nie je predpísaná. Stáva sa, ešte v tom lepšom prípade, že niektorý z členov štvorbobu si pri nasadaní pomýli svetové strany, a celú jazdu absolvuje pospiatky... "Horšie však je, keď niekoho necháte na štarte, keď sa niekomu nepodarí do bobu naskočiť." To máte hneď o jedného chlapa ľahší bob ako povoľujú pravidlá, a diskvalifikácia je na svete. "Predpísaná hmotnosť štvorbobu je 630 kíl aj s posádkou, a my máme stále podváhu. Nezaškodilo by ani mne, aby som ešte aspoň päť - desať kíl pribral. Zatiaľ to riešime tak, že do bobu sa pridávajú závažia, aby sme spĺňali pravidlá."
V opačnom prípade sa musí nájsť jeden dobrovoľník, ktorý je ochotný zo svojej hmotnosti pre dobro celej posádky nejaké kilo obetovať...
Ale skúste tú ťarchu, v plnej rýchlosti, i plnom štvorčlennom zložení, v cieli ubrzdiť. Brzdár má na to obyčajné mechanické zariadenie, a silu vo vlastných rukách. "Poviem vám, zabrzdiť bob v stoštyridsaťkilometrovej rýchlosti nie je žiadna sranda. Je to asi niečo také, ako ubrzdiť rukami malú fiatku. Navyše, musíte si presne vyrátať, kde máte zastaviť. Aby to nebolo už na mieste, kde ide trať ešte do kopca, ale ani na betóne, kde už dráha nie je pokrytá ľadom," vraví Marcel. Ale úloha brzdára mu vraj sedí. "Samozrejme, najzaujímavejšia je asi pozícia pilota, ale na to ešte nemám roky. Musíte mať za sebou aspoň desaťročnú skúsenosť, aby z vás bol dobrý pilot, ako Milan Jagnešák."
Zatiaľ sa "bije" s ďalšími rovnocennými adeptmi o miesto v jeho štvorčlennej posádke. "Jasné, že by mi viac vyhovovalo sedieť v dvojbobe, lebo je tam viac miesta pre moje dlhé nohy... No zatiaľ sa musím uspokojiť s menším pohodlím."
Hotová alchýmia
Boli sme už na štarte, aj v cieli, ale čo keď sa vám počas necelej minútky, čo ste v ľadovom koryte, prihodí nejaká havária? V praveku bobového športu sa nezriedka stávalo, že to pilot vo vysokej rýchlosti oprel v lese o strom. A ďakoval pánbožkovi, aj za kamarátov v plechovej rakve, keď to prežili. Dnes sú ľadové dráhy oveľa bezpečnejšie, a bob si maximálne ľahne na bok, a tak sa šmýka do cieľa. S odreninami a spálenou kožou sa však v tomto športe musí počítať. "Keď som s ním začínal, nemal som predstavu aký je to tvrdý šport. Dnes viem, že určite patrí medzi tie najtvrdšie. V bobe sa človek neskutočne poudiera, na tele máte samú modrinu. A videl som tie chrasty, až do kostí, keď sa bob prevráti, a vy sa šmýkate po ľade v tenkej elastickej kombinéze. Väčšinou baby, bobistky, si obliekajú aj karbónovú vestu, ktorá im chráni aspoň ramená. Ale chcem ju aj ja." Nečudo, že hlavným sponzorským ťahúňom slovenskej bobovej reprezentácie je istá farmaceutická firma produkujúca všelijaké hojivé krémy a maste na zmiernenie bolesti...
V elastických kombinézach síce vyniknú svalnaté postavy, ale telo sa neubráni chladu. A na horách, kde sa preteky bobistov konajú, zvykne byť veru poriadne mínus... "Samozrejme, tie kombinézy nemáme celkom na holom tele, obliekame si aj nejaké termoprádlo, ale nedá sa povedať, že by to bola veľká ochrana pred zimou. Strašili ma, že vo Svätom Moritzi už bolo počas pretekov aj mínus 28, ale ja som, našťastie, ešte nejakú ostrejšiu zimu nezažil. Tých mínus šesť či mínus sedem stupňov sa dá vydržať."
Poviete si, zábavka pre odvážnych... Ale ak na ňu nemáte peniaze, sotva si ju môžete dovoliť. "Neveril som, že to je až taký drahý šport, finančne náročnejší ani nepoznám. Transport bobov na preteky je asi najlacnejšia položka. Samotný bob vás vyjde na sedemdesiattisíc korún, nože stoja dvadsaťtisíc. Na sezónu má naša reprezentácia jeden štvorbob a jeden dvojbob. Keď ho rozmlátime, je po sezóne."
Príprava na preteky, to je hotová alchýmia. "Brúsenie nožov, natieranie bobu, alebo jeho nahrievanie, celú noc v garáži, aby nezamrzli páčky, aby boli ložiská teplé, je to celá veda, čo treba spraviť, aby ste boli pripravení na preteky. Nečudo, že Nemci si svoj know-how držia pred súpermi v tajnosti." Od nepamäti majú najlepšiu techniku, a neradi by o tento primát prišli. "Ale zato vzťahy medzi bobistami sú perfektné. Asi preto, že ich je tak málo, že sa spolu stretávajú na každých pretekoch. Sú ako jedna veľká rodina, to som ešte nikde nezažil, s atletikou sa to nedá porovnať. Samozrejme, každý chce vyhrať, ale doprajú aj jeden druhému. Napríklad teraz v Cortine d´Ampezzo Taliani poradili našim, ako ísť najlepšie zákruty na ich vlastnej trati."
A Milan Jagnešák to dokonale zužitkoval, keď skončil so svojím štvorbobom v Európskom pohári na bronzovej pozícii, čo je historický úspech slovenského bobového športu. "Ja som tam s chlapcami nebol, lebo som mal iné pracovné povinnosti. Ale rozprávali mi, že to stálo za to." Cortina je totiž jedna z najstarších dráh, na ktorých sa jazdia poháre, a miestni organizátori sa snažia zachovávať tradície nech to stojí, čo to stojí. "Na štarte je taká závora, ktorú dvíha jeden dedko pred štartom každého bobu. No stalo sa, že len čo sa jedna posádka rozbehla, závora spadla dolu, rovno na dráhu, ešte predtým, ako stačili do bobu naskočiť. Ani nenaskočili, a prázdny bob nechali napospas osudu..."
Marcel Lopuchovský mal premiéru v slovenskom štvorbobe v Európskom pohári týždeň predtým, na prírodnej dráhe vo Svätom Moritzi, a tento víkend bojuje na tréningových jazdách v Königssee o nomináciu na blížiaci sa svetový šampionát v nemeckom Altenbergu. "Nemala by mi uniknúť, lebo Milan potrebuje do tímu viac ľudí, aby si počas náročného týždňa mohli aj oddýchnuť. Veľmi sa teším, lebo v Altenbergu nás vraj čaká olympijská atmosféra, očakáva sa tam mimoriadna návšteva. No najväčšou motiváciou je pre mňa rozhodne olympiáda vo Vancouveri. Verím, že sa tam o dva roky dostanem. Chcel som vyskúšať niečo nové, a myslím, že som urobil dobre, že som sa dal na boby. Najviac ma priťahuje ten adrenalín, ktorý pri jazde dolu korytom bobista prežíva. Ešte donedávna boli pre mňa tí, čo ten šport robili veľkí blázni. Teraz som taký istý blázon aj ja..."
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
