Novinár a spisovateľ, rodák z Košíc, Sándor Márai píše vo svojom diele Škola chuodbných o pive, víne a whisky
Ak chceme byť sviežo opití, k obedu pime iba čisté víno
V čase fašiangov, keď sa celý svet postaví na hlavu, ľudia zabudnú na to, čo všetko je zakázané, pudy začnú hrať na príjemné citové struny. Je to obdobie neviazanej veselosti a bláznenia. A k takejto zábave patrí mok, ktorý sa dá získať z bobúľ hrozna. Kto sa ním poriadne potuží, vystrája všelijaké bláznovstvá. Vedeli to aj starí Košičania. Preto obchodovali s tokajským vínom a sami boli majiteľmi viníc aj v Tokaji.
Blahodárne pôsobenie alkoholu poznal aj svetoznámy rodák nášho mesta, Sándor Márai (1900-1989), ktorý odliaty do bronzu, sedí trpezlivo na rohu Mäsiarskej a Zbrojničnej ulice. Oproti nemu je prázdne kreslo. Tento novinár a spisovateľ len čaká na to, aby ste si sadli oproti nemu a vypočuli si, čo vám povie. Ak ste sa patrične potúžení vracali domov z nejakej fašiangovej slávnosti a sadli si do kresla oproti, vypočuli ste si možno práve to, čo napísal v diele Škola chudobných (Szegények iskolája). Po prvý raz vyšlo práve pred 75 rokmi.
"Všimol som si, že je celkom zbytočná starostlivosť rozlišovať medzi nápojmi," citujeme z Máraiho diela. "Pivo pôsobí pomaly, ale príjemne a isto. Neodškriepiteľne spásonosné pôsobenie piva môžeme vysvetliť najskôr teóriou homeopatických liekov. Ako riedený liek, aj pivo pôsobí ako medicína predovšetkým za úsvitu, po nadmernom požívaní ušľachtilejších alkoholov. Ale aj v takomto prípade môžeme predpísať len svetlé pivo, v trojdecových dávkách."
A potom spisovateľ vo svojom diele upozornil na to, aby sme nápoje nemiešali. Na lačný žalúdok nám naordinuje dva-tri poháre drožďovice a pred obedom, okolo dvanástej, dve malé pivá. K obedu nemáme piť nič iné, ako čisté víno, ak po obede chceme byť práceschopnými a želáme si riešiť svoje veci v zdravej, počiatočnej a sviežej opilosti, čo je predpokladom dobrej práce. "Vo všeobecnosti je správne, ak obedňajšie množstvo vína obmedzíme na osem, nanajvýš deväť decilitrov čistého vína."
S uplatnením tejto rady sme sa museli tohto roku poponáhľať, lebo fašiangy trvali od Troch kráľov (6. január) až do polnoci pred Popolcovou stredou. Vlani tento deň pripadol na 21. februára. Tohto roku boli fašiangy kratšie, nakoľko škaredá streda pripadla na 6. februára, ale nemusíte mať obavy, v nasledujúcom desaťročí fašiangy budú o niečo dlhšie, ako tohto roku. Posledné tri dni tohto obdobia boli vrcholom rozšafnosti, zábavy a dobrej nálady, čo sa odjakživa prejavilo aj tancom. Jedna anonymná kronika zo 17. storočia poznamenáva: "Je to diablovi obetovaná slávnosť, taká časť roka, keď sa ľudská pochabosť elementárnou silou derie na povrch. A zdá sa, ako keby sa ľudia hanbili za svoju hýrivosť, preto svoj obličaj zakrývajú maskou..."
Tieto pradávne zvyklosti majú korene v pravekých slávnostiach a oslavách, ktoré sa viazali k príchodu jari, teda k pochovávaniu zimy. Starí Gréci oslavovali Dionýza, čiže Bakchusa boha vína a starí Rimania Saturnusa. Cirkev tieto zábavy nevedela potlačiť, tak im dala náboženský zmyseľ. Tak ako oslavy, tak fašiangy a karnevali sú spojené s alkoholom.
Márai vedel aj o nezameniteľnej historickej úlohe týchto nápojov. Myslel si, že vo všeobecnosti je možné konštatovať, chudobné masy národov, ktoré vytvorili významné a veľké diela v histórii, stále a mnoho pili. Naopak tie národy, ktorým nejaký hlúpy zdravotnícky zákon na kratšiu či dlhšiu dobu zakázal mok, nastúpili na cestu záhuby, v ich spoločnosti sa začali skoro ukazovať známky anarchie a abstinujúce národy sa stali korisťou čerstvých, pijúcich dobyvateľov. Márai tu zas poukazuje na Turecko, Indiu a Spojené štáty americké.
"Francúzi pijú hlavne víno a zväčša tejto znamenitej, zdravej náklonnosti môžeme ďakovať, že nakoniec darovali svetu ľudské práva a civilizáciu; je celkom nepredstaviteľné, aby národ, ktorý namiesto vína po stáročia pije kyslé mlieko alebo pomarančovú šťavu, by bol schopný na obdobný výkon, ako veľká francúzska revolúcia." Ale nepodceňujme ani whisky Angličanov, ktorého pravidelné a sebavedomé užívanie vo veľkom pomohlo ostrovčanom v založení svojho svetového impéria. Márai nepočul o Angličanovi, ktorý by strpel život v trópoch bez whisky. A keď more otvorilo pred Angličanmi svet, okrem diel, vlajok a modlitebných knižiek odvážali do svojich kolónií veľa sudov páleného alkoholu.
Autor však nechce zamlčať svoj poznatok, že v súťaži národov o ovládnutie sveta, jedným dôvodom dočasného úpadku Nemcov bolo ich nadmerné pitie piva, ktorému tento veľký národ podľahol už v stredoveku. "Bez toho, aby sme samo o sebe bezvadné vlastnosti tohto vynikajúceho nápoja popreli..., musíme vo svetle historickej pravdy konštatovať, že národy pijúce víno sú náchylnejšie zakladať svetové ríše, ako národy pijúce výslovene pivo."
Za jeden dôvod rozpadu židovského národa považuje Márai bezpochyby to opovrženie, akým Židia vždy odsúdili náklonnosť arijských národov k spotrebe nápojov a kvalifikovali ho ako barbarskú bezuzdnosť z pôžitku nápojov. Židia počas histórie sa totiž uspokojili s tým, že predávali víno árijským národom, a uspokolili sa so ziskom, ktorý im dožičila obľuba pitia nápojov inými. "Avšak skutočný osoh prináša len to víno, čo vypijeme," píše Márai. "A tá otupená bystroduchosť, ktorá je prechodným stavom nápojového opojenia a niekedy ukazuje obrysy nášho života v čistejšom osvetlení, v širšom prúde, čo ako jemne opilovaná, systematická, triezva meditácia. Môžeme povedať, každé tri hodiny osem deci postačí k tomuto cieľu..."
Popolcová streda dala bodku za bujarými oslavami i za pitím. Názov tohto dňa súvisí s tým, že pápež Urban II. na koncile v Benevente vyhlásil za povinné sypanie popola. Spočiatku sa sypal na hlavu mužov a ženám kreslili len kríž z popola na čelo. Popol je pravekým symbolom očisťovania sa a smútku, veď kedysi sa vyrábalo mydlo z popola a každý si je vedomý, že jeho telo sa raz obráti na popol.
Teraz je už pôst a Máraiho návrh musíme odložiť na neskoršiu dobu. No potom pitie nezanedbávajte, ak sa chcete zapísať do historických análov!
Hoci Rimania v Košiciach nikdy neboli, máme jeden rímsky náhrobný kameň asi z 2. alebo 3. storočia
Zobrazuje rodinu so zomrelým
Je všeobecne známe, že Rimania sa do oblasti Košíc nikdy nedostali, veď hranicou ich impéria bol Dunaj, zvaný Limes Romanus. V roku 179 prenikli detašované oddiely II. légie pomocnej (II legio Adiutrix) z posádky v Aquincu (Budapešť) údolím Váhu až k Laugariciu (Trenčínu) a zanechali slávny nápis na hradnej skale. Napriek tomu máme aj v Košiciach jeden rímsky nárobný kameň.
Dnes sa nachádza v lapidáriu Urbanovej veže. Okolo veže kedysi stáli obchody a strihal tam vlasy aj holič. Po r. 1910 tieto prístavby zbúrali a po obvode prízemia postavili arkádovú ochodzu. Do steny veže potom zamurovali celý rad náhrobných kameňov. Dnes ich tam je 37. Väčšina z nich pochádza z interieru Dómu. Prvé kamene boli osadené v r. 1912 a doplňovali sa až do r. 1943. Táto pôvodná ochodza však sa nezachovala, lebo v r. 1943 začali stavať novú, ktorá kvôli vojnovým udalostiam bola dokončená až v r. 1947. Na konci severnej steny lapidária, na ľavo od vchodu do veže je však rímsky náhrobný kameň. Do múzea sa pravdepodobne dostal, keď táto inštitúcia vznikla. Podľa košického historika Jozefa Duchoňa ho venoval istý pán Gergelyi. Na dnešné miesto sa dostal vtedy, keď ho Dr. E. Sokol vlastnými rukami odniesol z lapidária z dvora múzea a zamuroval na dnešné miesto. Je to len časť náhrobného kameňa, takže jeho vyhodnotenie má svoje medze.
Na starých rímskych náhrobných kameňoch je hore podobizeň a pod ňou nápis, čo je etruská tradícia. Do provincií sa tento druh zobrazenia rozšíril v 4. storočí a košické torzo patrí tiež do tohto okruhu. Na predmetnom kameni je možné vidieť štyri postavy a stôl. Zobrazená je celá rodina so zomrelým. Ide teda o rodinný relief. Vľavo vidíme muža v tunike, má bradu, fúzy a v ruke čašu. Pravú ruku má za dieťaťom, ktoré je v obdobnom póze. Vpravo je manželka, či matka v tunike. Vľavo sedí sluha, na trojnohej stoličke. Nakoľko chýba jedna časť, dá sa predpokladať, že na odlomenej mohla byť zobrazená slúžka.
Ropzmery torza sú 90 x 72 x 54 až 42 cm. Celá mohla mať šírku 108 cm. A pod ňou mohol byť nápis. Hore vidíme delfina, symbol boha Apollóna. Rodinu vidíme pri jedle, okolo stojí služobníctvo. Môžeme hádať, či ide o kar, alebo či je to obraz každodenného života. Nebožtík žil štastným životom, v hojnosti. Šaty dovolia predpokladať, že išlo o bohatého človeka, ktorý mal otrokov. Možná to bol bohatý kupec, alebo úradník na vyššom poste, alebo len bohatý Riman. Zobrazenie je strnulejšie ako ostatné, s ktorými je porovnateľný. Majster pravdepodobne nebol zvyknutý na takýto druh pre neho neobvyklej kompozície.
Pri datovaní je veľmi užitočný účes, ktorý sa už aj vtedy menil a tak podľa neho sa dá určiť obdobie, kedy táto pamiatka vznikla. Ženská frizura poukazuje na obdobie Severusov teda na prelom 2. a 3. storočia n.l. Módu diktoval cisársky dvor. Členovia cisárskeho dvora boli zobrazovaní a tak sa táto móda šírila. Ako je známe, móda sa vždy mení, a hlavne ženy ju sledujú. Brada nás zas vedie do obdobia po panovaní cisára Traiana (98-117), lebo do tej doby muži nenosili takúto okrasu. Od obdobia Hadriána (117-138) však áno.
Zhrnúc môžeme povedať, že máme v Košiciach rímsku pamiatku, ktorá pochádza pravdepodobne z oblasti dnešného Srbska, kde sa podľa odborníkov nachádzajú najviac podobné pamiatky. Mohla vzniknúť asi v období po roku 118 n.l.
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
