"Je príjemné byť legenda. Hlavne, keď som ešte žijúca..."
Na plese POLO pred pár týždňami v Dome umenia nechýbala žijúca legenda slovenskej populárnej hudby Pavol Hammel. Roztancovať ľudí na parkete mu nerobilo žiadne problémy - stačilo spustiť Učiteľku tanca či Medulienku a o zábavu bolo postarané. Po tom, ako odložil gitaru, si našiel čas aj na rozhovor.
Jednému z organizátorov plesu ako darček priniesol svoj obraz. P. Hammel sa totiž už nejakú dobu venuje nie len hudbe, ale aj výtvarnému umeniu. Maľuje "krvné obrazy". "Teraz v zime mám však pauzu. Maľujem totiž v kotolni, ktorá je veľká dva krát dva metre. No a keďže ide o kotolňu, tak tam musí byť kvôli plynu vždy otvorené okno, z ktorého mi potom ťahá na kríže a to nie je bohviečo. Takže v zime mám tvorivú pauzu na nazbieranie nových inšpirácií," prezradil s úsmevom.
K maľovaniu sa dostal P. Hammel vlastne náhodou. Má mnoho kamarátov výtvarníkov a stavil sa s nimi, že aj on čosi namaľuje, keď mu dajú plátno a farby. "A tak som začal maľovať. Aj keď to neviem. Možno mám cit pre estetiku, pre farby a svetlo, ale nie som študovaný výtvarník a nerád by som sa pchal medzi akademikov, lebo pre mňa je maľovanie skutočný úlet. Nesnažím sa tým ani nejako veľmi prezentovať, obrazy napríklad vôbec nepredávam. Nikto mi totiž za ne nedá toľko, koľko by som ja chcel. Keď to porovnám s honorárom za vystúpenie, tak je to smiešne... Ak by sme to brali v absolútnych číslach, tak istú sumu dostanem za 40 minútové vystúpenie. Ale obraz za taký krátky čas nedostanem, takže by som zaň mal dostať viac, nie? Ale takto to proste nejde, preto obrazy nepredávam. To je potom lepšie ich darovať."
P. Hammel neskúmal, po kom v rodine zdedil výtvarné nadanie. "Pokiaľ viem, tak sme nikoho takého nemali. Jedine že by maľovali zebry na asfalt alebo steny v bytoch... Hehe." Každopádne však po niekom zdedil zmysel pre humor. Veď aj svoje výtvarné diela nazýva "krvnými obrazmi"... "Každý rok chodím na odber krvi, nech mi skontrolujú hladinu cukru, cholesterol... No a kamarátka lekárka mi volala a vraví - ty máš taký krásny krvný obraz. Povedal som si - veď to je výborné. Sú tam kadejaké leukocyty, trombocyty a za to sa dá schovať kadečo. Človek môže niečo abstraktné namaľovať a povie, že je to krvný obraz... Ja mám veľmi rád takéto bláznivé nápady. Nič, čo je ´normálne´, nie je dobré. Svet okolo nás je taký vážny, že ho treba odľahčiť. Samého seba treba brať zľahka. Nemám rád ľudí, ktorí zbytočne všetko príliš prežívajú a mudrujú nad sebou. Dumajú, čo všetko vo svete znamenajú a znamenajú pritom hovno."
P. Hammel však čosi znamená - je to predsa legenda! "No, ono je to príjemné byť legenda. Hlavne, keď som ešte žijúca. Keby mi to hovorili po smrti, tak sa na to môžem viete čo... U nás sa však so slovami ako celebrita či legenda narába veľmi ľahko. Celebrita je aj ten, komu sa podarí dobre prečítať správy, potom sa pár krát objaví na titulke bulvárnych novín a už je to hotovo... Ja viem sám seba oceniť, som si vedomý toho, čo som urobil. Necítim sa ohrozený ľuďmi, ktorí si myslia, že sú čosi viac. Človek by mal byť spokojný sám so sebou, potom je vyrovnaný a nemá žiadne mindráky."
P. Hammel pôsobí dojmom, že rozhodne žiadne mindráky nemá. Snaží sa na svet pozerať zľahka, nebrať sa príliš vážne. A zrejme práve preto ho ľudia majú už celé desaťročia radi. Navyše - pôsobí tak, že jeho fanúšikovia majú potrebu správať sa k nemu familiárne a aj cudzí človek, ktorý ho nikdy naživo nevidel, mu nepovie inak ako Paľo. "Čo ja viem, čím to je. Mohli by mi hovoriť pán Hammel, ale to by asi bolo dosť neprirodzené. Možno je to tým, že sa nepretvarujem a netvárim sa, že som niečo viac. Na druhej strane si uvedomujem, že to, čo sa mi v slovenskej muzike podarilo, je v istej miere mimoriadne. Ale nebudem sa tváriť, že som najmúdrejší a že som dobyl svet. Veď už vo Viedni ma nikto nepozná! Riešiť otázku popularity na našom malom Slovenskom piesočku je smiešne. Najdôležitejšie je zachovať si triezvy pohľad na svet."
Ten P. Hammel nestratil a pritom sa pokojne mohol topiť v sláve. "Veď už v 70-tych rokoch som bol veľmi známy, spieval som Medulienku a každý ma poznal. Lenže stále som sa držal pri zemi, vôbec som neveril, že to môže takto dlho vydržať. Veď aj preto som doštudoval právo, aj keď som už koncertoval po celom Československu."
Odvtedy má na konte desiatky nestarnucích hitov. "Je príjemné, že moje skladby poznajú nie len moji rovesníci, ale že priťahujú aj mladých ľudí, hoc sú to veci, ktoré vznikli pred 40-timi rokmi. Teraz by som z toho mohol byť ´na veľa´ a za múdreho nie? Asi tak urobím - od zajtra začnem byť za múdreho," dodal so smiechom.
Stranu pripravila: Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Autor: Bude pozorovať nafúkancov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
