KONCERTNÝ MAJSTER KAROL PETRÓCZI HUDBOU DOSLOVA ŽIJE
ANDREA TOMÁSCHOVÁ
Patrí k spoluzakladateľom orchestra Štátnej filharmónie Košice, kde na poste koncertného majstra pôsobí takmer štyri desaťročia. O jeho umeleckých kvalitách svedčí nielen to, že sa koncertným majstrom po prvýkrát stal už ako 20-ročný, ale aj jeho účinkovanie napr. v telese Camerata Helvetica, ktorú založil Urs Schneider, žiak Rafaela Kubelíka. Ako pedagóg pôsobil aj na prestížnej Tokijskej univerzite a je dirigentom miešaného speváckeho zboru Collegium Technicum, ktorý patrí k špičke neprofesionálneho zborového spevu v Európe. Karol Petróczi.
Kedy sa stala hudba vaším životom?
- 1. 9. 1958, keď som z Lučenca prišiel na konzervatórium. Tu u mňa došlo k pre mňa nepochopiteľnému zlomu, pretože dovtedy ma museli naháňať, aby som aspoň hodinu denne cvičil a odrazu som nerozoznával deň a noc. Prepadol som práci.
Čo spôsobilo tento zlom?
- Nesmierne ma ovplyvnilo prostredie. Jednak mali priestory bývalého františkánskeho kláštora fantastické fluidum a mal som šťastie, že som stretával krásnych ľudí, akí sú možno ešte aj dnes, ale ja v to už veľmi neverím. Na škole vtedy pôsobili pani profesorka Hemerková-Mašiková, Potemrová, Igor Vajda...
Aký je rozdiel medzi dobou, aká sa žila vtedy a dnes?
- Táto doba už neveľmi praje skutočným osobnostiam. Momentálne žijeme obdobie vedecko-technického rozmachu, kde je všetko prednejšie, ako osobný vklad. Na všetko sú pravidlá, stisnete gombík a ono to ide, počítač sa vás opýta, no vy môžete odpovedať len tak, ako to chce on. Tvorivosť, ktorá nesmeruje k praktickému využitiu má v súčasnej spoločnosti zanedbateľné miesto. O "celebritách" a "smotánke", ktoré sú dnes v centre záujmu je škoda hovoriť...
Ako sa teda teraz žije umelcovi?
- Umelec má ešte v istom slova zmysle šťastie. Hudba je totiž jav konzervatívny, fungujú tu zákonitosti platné tisícky rokov. A aj dnes ešte stále platí, že hudba pôsobí na základné city človeka. Takže umelec sa môže v hudbe ako takej schovať.
Chce sa umelec schovávať? Netúži exhibovať?
- Aj muzikantský život má dve stránky mince. Jedna vec je, že v istých chvíľach sa musí v človeku prejaviť aj sklon k určitej exhibície. No tie sú omnoho zriedkavejšie, ako chvíle, ktoré trávi v osamelosti v symbióze s Bachom, Beethovenom, Mozartom, kedy má možnosť ponoriť sa do hľadania... Toto je podľa mňa omnoho vzrušujúcejšia fáza života umelca, než vystupovať na pódiu.
Čo všetko patrí do procesu štúdia skladby?
- Umelec by mal mať čo najširší všeobecný rozhľad, dobrý prehľad o dobe, v ktorej autor žil a tvoril i o jeho osobnostných charakteristikách. O Beethovenovi by mal napríklad vedieť, že to bol revolucionár v dejinách hudby. Mal by vytušiť jeho snaženia i to, že stál na počiatku zániku hudby, pretože odkryl oblasti, ktoré boli dovtedy tabuizované. Hudba totiž dovtedy slúžila Vyššiemu, Bohu. A Beethoven bol jeden z prvých, ktorý ako v pitevni odkryl ľudské vnútro, dušu človeka a preniesol to do hudby.
Ak stál Beethoven na počiatku zániku hudby, sme teraz v procese jej zániku, alebo už hudba zanikla?
- Svet už v umení prekonal všetko. Umenie v umení zaniklo v momente, keď John Cage skomponoval skladbu 4'33" (kompozícia skladajúca sa z otvárania a zatvárania veka klavíra v presne určených časových úsekoch, bez toho, aby za celý čas zaznel jediný tón, poz. redakcie), keď sa v svetových múzeách objavili zarámované biele a čierne plátna. To bol totálny formálny aj obsahový rozklad umenia. Preto dnes počujeme minimalmusic, ako reakciu na predimenzovanie hlukom a disharmóniu, preto dnes vznikajú skladby, aké komponujú Arvo Pärt, či Henryk Mikołaj Górecki. To je únik z niečoho, čo už nemalo pokračovanie. Nielen v hudbe, v umení všeobecne sa dá vysledovať očividný rozklad všetkých komponentov, ktoré sa na ňom zúčastňujú.
Prečo sa ľudstvo dopracovalo k rozpadu umenia?
- Človek postavil sám seba do stredu vesmíru - bez pokory k tomu, čo ho presahuje. Tým pádom pravdepodobne prekročil prah toho, čo mu bolo dovolené. Posvätný prah, kde mohol siahať na harmóniu. Postupne totiž rozkladal harmóniu, kým nedospel k disharmónii. A ani to mu nestačilo. Musel dospieť až k nule, kde už ďalej nebolo ani čo rozkladať.
Urobil teda z dnešného pohľadu Beethoven svojou tvorbou hudbe službu, alebo práve naopak?
- On pravdepodobne inak nemohol, no dejiny potvrdili, že otvoril Pandorinu skrinku a vývoj dospel tak ďaleko, že už nebolo ďalej čo hľadať. Odrazu už nebola krása, nebola hodnota, bol len nápad a racio.
V hudbe, ktorá vzniká dnes, už niet krásy a hodnoty?
- Sme súčasťou historického obdobia, ktoré zažilo rozklad všetkých morálnych hodnôt. Žijeme dobu, ktorá je zásadne deformovaná.
Ktorá hudba najviac konvenuje vám osobne?
- Keď chcem uniknúť tlakom, ktoré denne na človeka pôsobia, tak je to bezpochyby renesančná vokálna polyfónia. V tej prevláda takmer dokonalá harmónia a čistota bez mimoriadnych vášní. Hudba nerieši. Hudba oslavuje.
V úvode rozhovoru ste už spomínali profesorov, ktorí vás ovplyvňovali počas štúdií na konzervatóriu. Vy ste však potom súkromne študovali aj u vynikajúcej pedagogičky Márie Hlouňovej. Ako ste sa k nej dostali?
- Ako koncertný majster v rozhlase a potom vo filharmónii som pociťoval istý hendikep vo vzdelaní. Vzdelanie u huslistu totiž súvisí aj so stavom jeho hracieho aparátu. Ak človek nedisponuje schopnosťou ovládať svoj pohybový aparát, má obmedzenú možnosť prejaviť svoj názor. Hudba je totiž vždy o názore. A ja som mal to šťastie, že som sa dostal k profesorke Hlouňovej, ktorá bola v tomto smere génius. Tri roky som u nej dobrovoľne pretrpel, pretože každý pohyb bola vedomá gymnastika. Musel som si začať uvedomovať psychomotorické väzby medzi mozgom a rukami. No vonkajším ukazovateľom pokroku bolo, že keď som začínal vo filharmónii, z pódia som vždy odchádzal s totálne mokrou košeľou. Dnes by sa mi to nemohlo stať.
Je tajomstvo profesorky Hlouňovej, ktoré odovzdávate svojim študentom tým, čo z nich robí úspešných muzikantov? Nie je tajomstvom, že vaši žiaci patria k tým najlepším nielen na Slovensku.
- Čo sa týka pedagogického pôsobenia, mám naň názor, ktorý sa asi nebude páčiť každému. Pedagóg totiž podľa mňa nie je zamestnanie, ale predovšetkým služba a človek bez vlastného dobrovoľného odovzdania sa tejto službe nemá v pedagogike čo hľadať. To nie je len o tom naučiť študenta hrať na husle. To by bolo málo. Žiak ku mne totiž prichádza ako 14- ročné dieťa a odchádza ako dospelý človek. A ja predsa nemôžem nebrať zodpovednosť za svoj vlastný vplyv na formovanie jeho vývoja.
Ako pedagóg ste pôsobili aj na pobočke prestížnej Tokijskej univerzity...
- A tam som videl systém, ktorý im treba závidieť. No zároveň ho treba zažiť, lebo len vtedy sa dá pochopiť. O Japoncoch je totiž známe, že nemajú pre hudobný kumšt prílišné vlohy. Vyplýva to už z ich reči, ktorá má celkom iný spád. Chýba jej melodika európskych jazykov. Takže tí, ktorí sú talentovaní a chcú niečo dosiahnuť, musia vyrastať v americkom alebo európskom prostredí. No nie všetci na to majú financie. A pre tých vybudovala Tokijská univerzita v prekrásnom prostredí na brehu mora v Toyame inštitút, kde internátnym spôsobom študuje 36 študentov. Tým pozýva škola profesorov z rôznych končín sveta a zabezpečila im vybavenie, o akom sa nám tu ani nesníva. Každý študent má vlastnú akusticky perfektne vybavenú skúšobňu s nástrojom, klimatizáciou, nastaviteľnými zrkadlami... A obdivuhodná je ich chtivosť dozvedieť sa čím viac, ktorá siaha až po hranicu, ktorú by mohol človek nazvať bezohľadnosťou. No nedá sa jej odolať.
Vy svojím študentom, ktorí sa dostali na prestížne univerzity, radíte, aby sa, pokiaľ chcú žiť dôstojne, čo sa týka uplatnení svojich ideálov, nevracali späť do Košíc. Vy ste však napriek mnohým ponukám odtiaľ nikdy natrvalo neodišli...
- Je pravda, že som odmietol viacero ponúk, napríklad z Káhirského symfonického orchestra. Mňa tieto méty nikdy nelákali a podstatný je aj fakt, že ma práca v orchestri Štátnej filharmónie Košice, ktorý som v podstate spoluzakladal, napĺňala. Nehovoriac o tom, že kedysi bolo umelecké prostredie v Československu na trocha inej úrovni, ako je dnes.
Autor: 1873
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
