Košický sochár Ján Mathé v lete oslávi 86. narodeniny. Napriek tomu však neoddychuje a naďalej sa venuje tvorbe.

Hoci priznáva, že mu pamäť neslúži ako voľakedy a slová sa občas kdesi strácajú, neprestáva snívať. V hlave nosí množstvo nápadov a pred utápaním sa v minulosti dáva prednosť budúcnu. So smútkom v očiach však hovorí o tom, že Košičanom umenie nič nehovorí a za tridsať rokov si ani jeden nenašiel cestu do jeho ateliéru.

Napriek úctyhodnému veku ste na tvorbu ešte nezanevreli a stále s ňou koketujete. Nebolo by pohodlnejšie pokojne oddychovať?

- Samozrejme, že tvorím. Pokiaľ človek ešte rozmýšľa... U mňa ide najmä o to, že každé umelecké dielo, odkedy je človek človekom, vzniká ako dôsledok túžby umelca povedať niekomu niečo. A túto potrebu stále výrazne cítim.

Čo chcete povedať?

- Sú to celospoločenské a bežné ľudské problémy, ktoré stvárňujem. Celý ten fígeľ je v tom, že človek sa učí a študuje z pozorovania života. Ja som sa len vždy snažil dielami pravdu čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť.

Tvorba je však fyzicky náročná. Ako to zvládate? Ste až taký čiperný?

- Veď to vôbec nie je ťažké. Nie je to pre mňa problém. Bez tvorby by som nežil. Mám ešte veľa nápadov. Nerád spomínam, stále sa pozerám dopredu.

Predpokladám, že ste maľovali a modelovali už ako malý chlapec. Kedy nastal zlom a uvedomili ste si, že iná cesta ako umenie pre vás nie je?

- V 4. triede gymnázia sme mali celokošickú výstavu a získal som cenu. Vtedy som pochopil, že iná cesta už pre mňa nie je. Po celý život, rovnako ako teraz, som si však uvedomoval, že to, čo robím, je málo. Túžim tvoriť stále viac a viac. Treba zo seba vykoktať to, čo cítite. Prvé moje veci boli slabšie. Študovali sme človeka, jeho vonkajší obraz, aby sme pochopili zásady jeho stvárňovania. Vnútro prišlo na rad až oveľa oveľa neskôr.

Ako spomínate na štúdiá na pražskej Akadémii výtvarných umení?

- Mám len prekrásne spomienky. Hneď v prvé týždne si ma profesor vybral za dôverníka, mal ma rád. Disponoval som asi charakterom, ktorý mu bol blízky.

Prijímacie skúšky ste zvládli ľahko? Predpokladám, že neprijímali veľké množstvo študentov...

- V roku 1945, po vojne, bolo v Prahe voľné len jedno miesto. Nevedel som sa v meste orientovať, keď som našiel školu, povedali mi, že som prímačky nestihol. Nech vraj prídem na budúci rok. Odchádzal som veľmi smutný, keď ma odrazu zastavil vrátnik, dvihol telefón, zavolal profesorovi a vybavil mi skúšky. Vlastne vďaka tomu pánovi vrátnikovi som študoval. On svojou prácou žil, mal z roboty obrovský pôžitok. Často sa len tak prechádzal po ateliéroch, všetko sledoval... Nakoniec sa práve vďaka tomu stal milionárom. Vysledoval si totiž budúcich veľkých umelcov a kúpil si ich diela, ešte kým boli študentami ...

Stretli ste sa počas života s viacerými ľuďmi, ktorí vám takto pomohli?

- Podľa mňa je základnou silou tvorby vnútorné myslenie. Mal som šťastie, že som spoznal mladého teoretika, ktorý sa neskôr stal kňazom. Vedel veľmi veľa o výtvarnom umení a počas štúdií sme sa stali priateľmi.

Po štúdiách ste sa do Košíc vrátili ako prvý vzdelaný umelec z východu. Netúžili ste ostať v Prahe a tam budovať svoju kariéru?

- Nie. V Prahe ma síce viacerí ľudia mali radi, ale... Pre mňa vždy existovali len Košice, vždy som chcel žiť len tu. Ale môj priateľ, maliar Július Nemčík, odišiel do Bratislavy a po roku-dvoch sa mu sypali objednávky, to je pravda.

Aj v čase socializmu ste ostali sám sebou a nestotožnili ste sa s nalinkovanou tvorbou. Zobrazovali ste smútok, osamelosť, inšpirovali vás rodinné motívy... Čo ešte?

- Samozrejme, rodinné motívy mi boli vždy blízke. Na námety som však využíval aj Prahu. Tam bola muzika, divadlo... Každý týždeň som bol na opere. Síce postojačky, ale užíval som si to. Divadlo som miloval. V Košiciach som bol dokonca jediný, kto mohol používať riaditeľovu lóžu. Jankovi Borodáčovi som totiž k 60. narodeninám urobil bustu. Bol to veľký muž. Dnes už do divadla nechodím, peknú hudbu si však vždy rád vypočujem.

Medzi vašimi dielami sa však nájdu i akty. Ako ste prehovárali modelky, aby vám pózovali? Predsa len mravy neboli v tom čase až také uvoľnené...

- Tak to je tiež jeden z mojich hlavných životných problémov... Nikdy som však nemal bočné úmysly, bola to len robota.

Boli s výsledným dielom vždy spokojné? Nehovorili vám, že chceli mať menšie boky a väčšie prsia?

- Našťastie nie. Vždy boli spokojné.

Váš život veľmi ovplyvnila vážna dopravná nehoda. Koncom 60. rokov vám osud riadne zamiešal karty. Ako to s odstupom času vnímate?

- Stala sa proste technická vada. Celý figeľ bol v tom, že som bol dlho v bezvedomí, ležal som v nemocnici a potom som sa z toho dlho zbieral. Istotou môjho života však vždy bola moja manželka, vynikajúca lekárka, ktorá mi veľmi pomohla. Hoci aj ona vtedy bola riadne dobitá a pár týždňov ležala v bezvedomí. Stalo sa nám to v Maďarsku.

Ako ste sa zoznámili?

- Keď sme spolu začali chodiť, veľmi sa mi páčila. Bolo to neskutočne múdre dievča. Problém bol, že bola čerstvo vyštudovanou lekárkou a jej otcovi, ktorý bol železničiar, sa umelec do rodiny nepozdával. Hovoril - taký blbec, nemá peniaze. Čo umelec, to ženská a pálenka... Neprial našej láske. Napokon však všetko dobre dopadlo.

Poznáte nejakých košických výtvarníkov, ktorí podľa vás majú veľký talent?

- Žiaľ ja som tou nehodou vypadol zo spoločenského života. Nemám vôbec prehľad, ani jeden mladý ma za celý čas nenavštívil. Je to veľmi smutné.

Máte vôbec prehľad o svojich sochách?

- Je to ťažké. Neviem si už spomenúť, slová mi občas tiež idú ťažko... Za dielami mi však nie je ľúto. Celú jednu zbierku mám napríklad v Pražskej galérii. Súkromní zberatelia sem tám kúpia menšiu sochu... Keď však príde jeden za rok, tak veľa. Ide o to, že ľudia umenie nepotrebujú. Kto potrebuje umenie? Veď si vezmime, koľko je obyvateľov Košíc. Za celých tridsať rokov ma neráčil nikto navštíviť, pozrieť sa, čo robím. Ani žiadni študenti nikdy neprišli. Bol by som veľmi rád.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári