Za Stalina ich poslali na sever. Vrátiť sa mohli až po jeho smrti

Kazachstan je krajina bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá je už dlhší čas v svetovej izolácii. Hoci tam vládne oligarchia, obchod s ropou a vedú sa boje medzi národnostnými skupinami, na tomto kúsku sveta sa narodilo množstvo nadaných a inteligentných ľudí. Medzi tých, ktorým sudičky nadelili nezvyčajne vyvinuté umelecké cítenie, patrí aj 43-ročný Oleg Šuk, ktorý už 23 rokov žije v Košiciach.

V niektorých krajinách bývalého sovietskeho bloku ešte aj dnes pretrváva totalitné myslenie, utláčanie ľudských práv či rodinkárstvo. To bolo dôvodom, prečo sa z tejto oblasti začalo vysťahovávať pokročilo mysliace obyvateľstvo, obľubujúce európsky spôsob života. Jedným takýmto je i všestranný umelec a vedúci predstaviteľ košického Zenového centra Oleg Šuk.

"Pochádzam z európskejšej rodiny. Už zamlada som chcel veľa cestovať, spoznávať nové mestá, najmä na západe. V tých časoch to bolo nemysliteľné, " vysvetľuje O. Šuk. Jeho rodina často trpela. Počas stalinských reforiem bola nútená opustiť územie pri poľských hraniciach, kde žila dovtedy, a odísť ďaleko na sever. Až po smrti Stalina im dovolili nasťahovať sa aspoň do Kazachstanu. "Narodil som sa v meste vzdialenom 200 km od Číny. Presne na mieste, kde tvorí sibírska rieka Irtyš, vytekajúca z Číny, veľkú priehradu." Neskôr sa presťahovali o 100 km ďalej do mesta veľkého asi ako Košice. "Vyrastal som v panelákoch. Mali sme to úplne rovnaké ako na Slovensku. Žil som v priemyselne vysoko rozvinutom meste, ktoré je centrom Altajského kraja."

Matka ho poslala k psychológovi

K umeniu má O. Šuk vzťah už odmalička. V detstve ho dokonca matka poslala k psychológovi. Zdalo sa jej totiž zvláštne, že jej potomok maľuje aj v noci, miesto spánku. "Mal som šťastie že sme natrafili na psychológa s dobrou kvalifikáciou. Zistil, že mám nejaké to nadanie a rodičom kázal, aby ma v tom podporovali. Nebyť toho, mohlo to dopadnúť rôzne." Umeniu sa teda venoval i naďalej a rozvíjal sa. Po skončení strednej školy začal študovať architektúru v rodnom Kazachstane. To ho napokon priviedlo i k tomu, že sa dostal na Slovensko.

"Vtedy ešte existoval systém výmenných študijných pobytov krajín RVHP. Po dvoch rokoch architektúry v Kazachstane prišla možnosť vycestovať niekam. Samozrejme využil som ju." Systém fungoval jednoducho. Boli dané určité krajiny a určité školy, ktoré sa zapájali do tohto projektu. Študent si vylosoval miesto, kam pôjde. Bola to čistá náhoda. O Šuk si vylosoval Československo a školu v Bratislave. K tomu, že ostane žiť na Slovensku, sa dopracoval až po čase.

"Spočiatku som váhal. Chýbalo mi množstvo vecí z domova a ani škola mi príliš nesedela. V Kazachstane bolo omnoho tvorivejšie prostredie. Tým, že bol v Rusku ´bodrel´, boli aj vysoké školy umeleckého zamerania omnoho tvorivejšie. V tom čase bola v Rusku silne hipisácka atmosféra. Podporovali ju aj straníci." O. Šuk s úsmevom dodal, že keď prišiel na fakultu architektúry do v Bratislavy, cítil sa ako na medickom internáte. Nebol totiž zvyknutý na holé nepomaľované steny a konzervatívny postoj vyučujúcich.

Čo sa týka prístupu spolužiakov, O. Šuk že sa vraj nestretol s nejakými silne negatívnymi prejavmi. "V tomto smere som mal veľmi dobrú situáciu. Zapadli sme. Slováci mali Rusov radi. Sú totiž podobnej mentality. Za celý čas sa mi stalo možno len dvakrát, že sa na mne niekto vyvršoval, kvôli nejakej krivde z minulosti. Ale ja nemôžem za to, že niekomu Rusi kedysi vzali napríklad koňa. Toho koňa totiž vzali aj mne," obrazne a s vtipom vysvetľuje 43-ročný umelec. Zaujímavosťou je i to, že v Česku pociťoval horší postoj domácich obyvateľov. "Slováci sú jednoducho srdečnejší. V Čechách som stále pociťoval akýsi väčší odstup."

Veľké problémy nemal ani s jazykom. Celé štúdium prebiehalo v slovenčine, niektoré knihy boli písané po česky. "Slovenský jazyk je svojim charakterom veľmi podobný ruskému. Najlepším jazykovým kurzom sú však medziľudské vzťahy." So žartom dodáva, že najpodstatnejšie pri štúdiu jazyka je nájsť si priateľku a chodiť do krčmy. Vtedy sa človek učí veľmi rýchlo.

Umenie mu dalo i manželku

Vysoká škola v Bratislave mu okrem vzdelania dala i to najcennejšie rodinu. S jednou zo svojich spolužiačok si začal rozumieť natoľko, že si ju po čase vzal za manželku. "Keď som doštudoval, oženil som sa. Odcestoval som domov do Kazachstanu, musel som si totiž vybaviť vojenskú službu a podobne. Po roku som sa vrátil späť na Slovensko. Ostať doma som ani nemohol, keďže pochádzam z mesta, ktoré je pre cudzincov zatvorené. Tým, že som si vzal za ženu Slovenku som tam už nebol žiaducim."

Z Bratislavy sa potom nasťahoval na východ do Košíc. "Bratislava mi nikdy nesedela. Ani na vysokej škole. Som rád, že som na východe. Sú tu srdečnejší ľudia. Menej sa starajú o peniaze. V Bratislave mám kopu kamarátov, no tu mi to vyhovuje viac. Okrem iného tu mám celú rodinu: 18-ročného syna a 14-ročnú dcéru. Rovnako manželka tu má rodinu, ktorá je už aj mojou rodinou."

Prakticky hneď po skončení vysokej školy začal O. Šuk pracovať na Základnej umeleckej škole na Urkutskej ulici. Počas učiteľskej kariéry vychoval vyše 200 budúcich architektov. "Venujem sa grafike, maliarstvu, literatúre. Všetkým odvetviam umenia. Pre mňa je dôležitá najmä myšlienka. Potom si už nájdem len formu, ako ju vyjadriť. Či slovom, hmotou alebo nejako inak." Známe sú aj jeho výstavy. "Keď robím výstavu, ide najmä o maľbu. Ale to len preto, že sa maľba lepšie predáva. Inak mám všetky formy umenia na rovnakej hodnotovej úrovni."

Na slovenský trh s umením nešetril kritikou. "Slovenský trh s umením je veľmi biedny. Človek minie na prípravu výstavy množstvo času a energie, no výsledok väčšinou nestojí za reč. Výstavy preto pripravujem viac menej pre priateľov." Košičanom možno bude známa jeho ilustračná prezentácia v detskej rozprávkovej knihe Červená čiapočka.

Podľa slov O. Šuka je umenie v krajinách s totalitným myslením na vyššej úrovni. Je to paradoxne kvôli tvrdším podmienkam a väčším sociálnym rozdielom. "V tvrdších podmienkach sa umenie stále lepšie rozvíjalo. Ľudia sa vtedy venujú každej profesii omnoho detailnejšie. V umení je to badať najlepšie. V krajinách bývalého sovietskeho bloku sa ľudia venujú umeniu naplno, až na kosť. Na Slovensku mi to niekedy pripadá, akoby sa tomu venovali len preto, že sa nudia."

S finančným ohodnotením je to tiež zvláštne. V krajinách, kde je chudoba, sú architekti a umelci vysoko ohodnotení. Je tam o ich prácu obrovský dopyt. "Všetci moji spolužiaci, pôsobiaci v Rusku a Kazachstane, sú na tom finančne veľmi dobre. Majú veľké domy, drahé auta. Pokiaľ tam je umelec tvorivý a má množstvo zákaziek, žije si veľmi dobre." Napriek tomu ho to späť neláka. "Ja nežijem kvôli domu ani autu. Žijem tam, kde sa cítim v pohode a kde sú dobrí ľudia. Ak by som si chcel postaviť veľký dom alebo podobne, zvládol by som to aj tu. Ale o takéto veci nemám záujem. Malo by to byť tak, že dom slúži ľuďom, nie naopak. V poslednom čase začína ľudí ovládať materializmus."

Venuje sa zenovému budhizmu

Okrem umenia sa O. Šuk venuje zenovému budhizmu. O meditácie sa začal zaujímať ešte pred vysokou školou. Doma v Kazachstane objavil prvé meditačné príručky, ktoré mu poskytli základy týchto praktík. Vážnejšie s nimi pracovať začal pred 20 rokmi ešte za socializmu. Samozrejme, vtedy to nebolo nič, čo by komunistická strana podporovala. Museli sa stretávať ilegálne po rôznych bytoch.

"To mi pomáha žiť, byť prítomný. Dáva mi to silu vysporiadať sa s otázkami života, lepšie vnímať ľudí," pochvaľuje si. Okrem toho mu to pomáha pri učení detí. "Každý profesor je iný. Niekto odučí čo má v osnovách a tým to pre neho končí. Pre mňa osobne je však niečo podobné nemysliteľné. Učím predsa umenie. Tam musí mať človek dušu. Preto sa snažím v deťoch vybudovať isté cítenie." Po niekoľkých rokoch cvičenia sa rozhodol rozširovať tieto praktiky i medzi ostatných ľudí a spolu s priateľmi založil zenové meditačné centrum v Košiciach.

O. Šuk nemal s manželkou len spoločné študijné zameranie. Po škole sa ich profesijné špecializovanie uberalo podobným smerom. "Kedysi bola zamestnaná ako architektka, teraz pracuje viac s ľuďmi. Robí japonskú masáž a rôzne cvičenia. Obaja sme prišli na to, že najpodstatnejšie je pracovať s ľudským vnútrom. Pokiaľ nie je človek v poriadku vo svojom vnútri, k šťastiu mu nepomôže žiadna materiálna vec. "

Situácia v Kazachstane sa zhoršuje

O. Šuk priznáva, že súčasná situácia v Kazachstane nie je príliš priaznivá. "Stále to tak bolo a aj bude. Kazachstan patrí k jemne totalitným štátom. Je tam jedna strana, doživotný prezident a podobne. V takejto krajine nebude sociálna situácia nikdy dobrá." Napriek tomu spomína na domov v dobrom. "Je všeobecne známe, že v ruských krajinách sú medziľudské vzťahy na omnoho vyššej úrovni. Bude to tým, že v ťažkých situáciách sa ľudia nezvyknú pretvarovať. Tam tie silné priateľské vzťahy pretrvávajú od malička až do smrti."

Slováci sú podľa neho chladnejší, uzavretejší, ale zase napríklad oproti Čechom omnoho srdečnejší. Na Slovensku je takisto jednoduchší život. Bežný človek sa menej narobí na to, čo si chce kúpiť a podobne. To je, ako tvrdí O. Šuk, na jednej strane dobré, na druhej zradné. Napríklad v umení či športe sú Slováci leniví. V krajine ako Kazachstan sa ľudia venujú jednej veci naplno a chcú v nej byť najlepším. Ak by zaváhali a zaspali na vavrínoch udupala by ich tamojšia spoločnosť.

Vrátiť sa domov O. Šuk neplánuje. "Mám tu celú rodinu. Kedysi som sa tam ešte vracal kvôli tomu, že som tam mal chorého otca. Už som ho doniesol so sebou na Slovensko. Mám tu celú najbližšiu rodinu. Takisto väčšina priateľov sa odtiaľ vysťahovala." Zhoršujúcu sa situáciu v Kazachstane vysvetľuje tým, že sa k moci dostalo kazašské obyvateľstvo. To začalo ostatné národy utláčať. "Je to smiešne. Vládne tam nespravodlivosť, materializmus a rodinkárstvo. Vedúcim v každej firme je Kazach, hoci sa na jeho miesto chce dostať 10 Rusov s omnoho lepšou kvalifikáciou. Rusi sa starajú o chod krajiny, no Kazachovia stoja v jej čele."

Rodinkárstvo je takisto neuveriteľne rozšírené. "Ak je v rodine jeden právnik, alebo lekár, celá jeho rodina bude robiť rovnakú profesiu. Bez ohľadu na ich kvalifikáciu." Navyše sa v poslednej dobe dostáva do popredia i problém s náboženstvom. Kazachovia majú ropu a preto obchodujú s arabskými krajinami. Kvôli tomu sa v ich domovine začal zavádzať islam. "Je smiešne zavádzať islam v meste, ktorého 90 percent obyvateľstva sú Rusi. Vodka je mocnejšia. Kto pije nemôže byť moslimom."

Napriek týmto negatívam mu jeho domovina chýba a s priateľmi plánuje výpravu do kazašskej prírody. "Chýba mi tá neuveriteľne panenská príroda. Sú tam neuveriteľné diaľky, ktoré dokonca ani nenavštívil žiaden človek."

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári