Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 13. jún, 2021 | Meniny má AntonKrížovkyKrížovky

Lukáš Tancoš, ktorý sedem rokov žije s popáleným telom, minulosť nerieši. Žije pre prítomnosť a hlavne budúcnosť

Už roky nenávidí oheň, zrkadlo a ľudí, čo sa mu posmievajú...Lukáš Tancoš sa narodil v malej dedinke neďaleko Trebišova. Osud však chcel, že sa ako

Už roky nenávidí oheň, zrkadlo a ľudí, čo sa mu posmievajú...

Lukáš Tancoš sa narodil v malej dedinke neďaleko Trebišova. Osud však chcel, že sa ako 11-ročný, po veľmi smutných okolnostiach, ktoré ho najmä fyzicky poznačili na celý život, dostal do Domova sociálnych služieb na Opatovskej ceste. Tu žije sedem rokov. Našiel si novú "rodinu" a začal písať nové kapitoly pomaly 18-ročného života, v ktorom sa ani po rokoch nezmieril s troma momentmi. Nenávidí zrkadlo, pretože mu ukazuje ako vyzerá. Oheň, lebo z neho urobil to, čo je. A tých ľudí, ktorí sa mu kvôli jeho neľútostnými plameňmi spálenému vzhľadu posmievajú.

Skryť Vypnúť reklamu

"Aj nedávno sa mi to prihodilo. Bol som s kamarátom na hokejovom zápase. Neďaleko sedeli dve dievčatá," zaspomínal Lukáš na udalosť spred niekoľkých dní. Keďže dievčatá boli sympatické, asi dvakrát na ne hodil očkom. "Keď si to všimli, sklopili oči a začali sa chichotať. Nie tak dievčensky, naznačujúc´, že sa chcú zoznámiť. Ich smiech mal trpkú príchuť výsmechu. Keby to boli chalani, na môj dušu, jednu im vrazím. Baby však nebijem. Tak som sa radšej zodvihol a aj s kamarátom som odišiel. Na lavičke po mne ostalo prázdne miesto a v duši veľká bolesť..."

Podobné situácie z času na čas Lukáš zažíva. Najmä, keď príde do nového prostredia alebo sa prechádza po uliciach mesta a popri ňom prechádzajú ľudia, čo ho nepoznajú a nevedia, aký je. "Úškrny bolia najmä preto, že to, ako vyzerám, ako mám spálenú tvár a telo, som si nezavinil ja chlapčenskou ´lumpárňou´ či neopatrnosťou trebárs na Silvestra alebo pri nejakej hre. Urobila mi to matka..."

Skryť Vypnúť reklamu

Či vlastná alebo nevlastná, to si Lukáš nepamätá. Len tak, ako spoza hmly, sa mu vynárajú spomienky na to, že otec mu zomrel, keď bol ešte malý. Takisto hmlisto sa mu zdá, že raz počul hlas krstnej hovoriaci o tom, že tá žena, teda jeho "mama", nie je jeho vlastná. Tá jeho vraj zomrela a táto je macocha. "Ani nemôže byť vlastná, lebo milujúca matka by nikdy neurobila to, čo ona spôsobila iba ročnej sestričke Petre, sedemročnému bratovi Štefanovi a mne. Šťastie mal akurát nevlastný brat Martin, ktorý v ten osudný večer odišiel preč, keďže mal nastúpiť do Košíc, do diagnostického ústavu."

Dvere ich nepustili z ohnivého pekla

To, kde traja súrodenci s matkou bývali, sa domom v pravom slova zmysle nedá podľa Lukáša nazvať. Bola to zbúchaná chajda, v akých zvyknú žiť rómske rodiny alebo tie, ktoré na živobytie nemajú veľa peňazí. Ani oni sa peniazmi neohadzovali. Žili chudobne, skromne, z úst do úst. "Čo naša chajda mala, to boli dvere. Silné, mohutné, aby chránili to málo, čo máme. V osudný deň sme sa prakticky od rána do večera hrali. Dovtedy, kým nám mama kázala, že je časť ísť spať. Hoci sa mi nechcelo rozlúčiť s kamarátmi, počúvol som. S Petrou a Štefanom, tak ako sme boli oblečení, aby nám nebola zima, uložili sme sa spať." Keďže elektrinu v dome nemali a ani dreva na kúrenie nebolo nazmar, teplo mala dávať svieca, ktorá horela na stole.

Skryť Vypnúť reklamu

Na oči Petry, Štefana a Lukáša sadal spánok. Pre matku to bol signál, že môže odísť. Zamkla za sebou dvere a ... a už jej nebolo. Svieca takmer dohorela a keďže nebola položená v žiadnej miske, ale iba tak, na drevenom stole, plamene v izbe vzbĺkli neskutočne rýchlo. Hoci si Lukáš neuvedomoval, čo sa deje, lebo jeho spánok bol hlboký, zrazu ako keby sa mu prisnilo, že v izbe horí. Zvláštny "sen" ho zobudil a vtedy zistil, že to sa mu nesníva, ale v izbe skutočne horí. Hoci ho dusil štipľavý dym, snažil sa štvornožky dostať k dverám, aby ich otvoril. Nešlo to, boli zamknuté.

"Darmo som kričal, búchal a snažil sa vytrhnúť ich. Našťastie, hoci z posledných síl, no kričal som tak hlasno, že ma kamaráti, čo boli neďaleko, začuli. Pribehli k domu a nejako sa im podarilo vyvaliť dvere. Nevedeli však, že som hneď za nimi. Horiace dvere padli rovno na mňa. Rýchlo ma síce spoza nich dostali a vytiahli von, no práve kvôli nim som utrpel zranenia nielen na tele, ale i na hlave. Odvtedy mám plešinu a nerastú mi vlasy." Kamaráti Lukáša položili na zem a snažili sa s ním rozprávať, lebo upadal do kómy. Tá mu bránila spomenúť si, čo sa stalo, i to, že v plameňoch v dome sú ešte súrodenci. Až nejaká suseda si spomenula na Petru a Štefana...

"Keď som sa v nemocnici v Šaci prebral, vedľa mňa, na ďalšej posteli, som videl ležať brata napojeného na hadičky. V tej istej izbe, ale trošku ďalej, som počul Petrin plač. To ma upokojilo a znovu som zaspal." Koľko Lukáš spal, doteraz nevie. No keď sa prebral, Štefanova posteľ bola prázdna a ani Petrin plač už nebolo počuť. Od lekárov sa dozvedel hroznú správu. Ich zranenia boli natoľko vážne, že to nezvládli. Obaja zomreli.

"Tragédiu, s hroznými následkami, som prežil len ja. Ako, to nechápem, lebo pokiaľ si útržkovite spomínam, keď sa mi lekári snažili vyzliecť oblečenie, spolu s ním zo mňa šla i spálená koža. Tá sa lúpala i vtedy, keď mi vymieňali obväzy, lebo celé telo som mal ´zafáčované´." Lukáš tvrdí, že už ako malý chlapec nemal rád zrkadlo. Prečo, to nevie, ale koľkokrát sa do neho pozrel, toľkokrát mal chuť dať tvári na opačnej strane ranu. "Možno i preto, že som chcel sám seba biť, dnes mám takú tvár, aká je."

Plastika je zbytočná

Ako dlho v nemocnici preležal, presne nevie. Presne však vie, že počas celého pobytu ani raz od nikoho zrkadlo nevypýtal. Tušil, že to bude zlé, ale netušil, že až tak... "Lekári robili, čo mohli, to je mi jasné. No lepšie sa to nespravilo a ani do budúcnosti sa to už nedá spraviť. Toto je maximum, čo sa mohlo zo mňa a na mňa dostať. Ani plastika by nepomohla. Hoci jedna kamarátka, ktorá pracuje, tvrdila, že by mi ju zaplatila, podľa lekárov by to bola zbytočná investícia. Ešteže vidím, hoci viečka mám po obhorení spadnuté. Na pravej ruke mi chýbajú štyri prsty, mám len palec, na ľavej sú z piatich ohybné iba tri prsty. Hýbať neviem ani s palcami na nohách. A čo ostatné telo? Radšej neukazovať. Oheň sa na mne dostatočne ´vyšantil´," s neskrývanou bolesťou sa Lukáš popisoval. To, že nemá obočie a nerastú mu vlasy, je vraj to najmenej. Obočie si môže namaľovať a holú hlavu skrýva pod šiltovkou, prípadne šatkou.

Kým ležal v nemocnici, nikto z rodiny za ním nebol, i keď podľa toho, ako si to zrátal, stále by mal mať do 10 príbuzných. Zopárkrát za ním prišiel akurát nevlastný brat Martin a jediný raz "matka." "Viem, že ako chlapec som občas vystrájal. To však robia všetky deti. Inak som jej dosť pomáhal, chodil na drevo alebo som zbieral šrot a za zarobené peniaze som kúpil jedlo. Naozaj som sa, keďže som bol z trojice najstarší, snažil byť pomocou. A za to všetko mi matka doniesla stokorunáčku. Nevedel som, či sa mám nad tým ´darčekom´ smiať, plakať alebo čo vlastne urobiť. Nezaujímalo ju, ako sa cítim, ako ma všetko bolí, ako mi zničila život a súrodencov oň celkom pripravila. Ona mi podávala stovku! Nenávidím ju. Nikdy jej konanie nepochopím, neodpustím jej ho a dúfam, že naše cesty sa nikdy nestretnú," s vážnou tvárou a rozhodnosťou v hlase zdôraznil Lukáš

Pred sebou má svetlý bod. V auguste bude mať 18 rokov a bude si môcť spraviť vodičák. Miluje autá, chcel by sa v Turni nad Bodvou vyučiť za automechanika. I keď vie, že tak skoro sa ním nestane, najprv musí dokončiť povinnú školskú dochádzku. "Teraz som iba siedmak. Nie preto, že by som prepadal. Z popálenín som sa dlho liečil, preto som do školy nemohol chodiť. Niečo mi ide v učení lepšie, niečo horšie, najmä v matematike extra nevynikám, ale ani neprepadám. Takže, snáď

´základku´ skončím a potom si splním sen automechanika."

Lukáš si verí, lebo dnes je už napriek hendikepu s rukami a nohami samostatný. Vie sa obliecť, najesť, umyť, jednoducho urobí okolo seba úplne všetko. "Napriek takmer mŕtvym nohám rád tiež tancujem, najmä hip hop a brace dance. Veľmi by som sa raz chcel dostať na nejakú súťaž, kde by som ukázal, že aj hendikepovaný človek môže veľa dokázať. Ak chce. A ja chcem."

Napriek spáleninám je šťastný

O svojom krutom osude bol Lukáš ochotný otvorene sa rozprávať. Ani proti foteniu nič nemal. S jedinou podmienkou, hlavu pred fotoaparátom neodhalí, musí byť ukrytá pod šiltovkou alebo šatkou. "Otázky, prečo sa to, čo sa stalo, udialo práve mne, nerozoberám. Viem, že nič by sa tým nezmenilo. Radšej som sa pokúsil dať za minulosťou čiaru a začať odznova. Žijem z prítomnosti a budúcnosti. Nie som ani typom, čo by sa skrýval. Na rozdiel od niektorých hendikepovaných, čo sa boja chodiť medzi ľudí, ja do spoločnosti idem rád. I za cenu, že to niekedy môže dopadnúť zle. Ako s tými dievčatami na zimnom štadióne."

Uvedomuje si, že hoci na prvý pohľad môže okolie odpudzovať, zväčša je to iba dovtedy, kým ho ľudia lepšie nespoznajú. Potom sa presvedčia, že je citlivý a chápavý. Čo je jeho nedostatkom, to je výbušnosť. V ovládaní sa ešte veľmi pevnú vôľu nemá. Ak sa mu niekto smeje, pretože ho to uráža, vzbĺkne ako tie plamene, ktoré ho ani nie deväťročného obrali o sny, predstavy a vraj aj o celkom slušný výzor.

"Naozaj mi netreba veľa k tomu, aby som zodvihol ruku a päsťou bojoval za spravodlivosť a svoje miesto na zemi. Keď sa upokojím, uvedomím si, že som to prehnal, a vtedy sám seba trescem. Napríklad tak, že idem do izby. Som iba tam. Nejdem von, nejdem medzi známych a kamarátov. Už som sa párkrát za podobný výbuch nervov aj udrel alebo som sa mierne poranil, aby som cítil, čo je bolesť, ktorú som druhým mojou prchkosťou spôsobil.".

Kamarátov, chlapcov, si človek dokáže skôr nájsť ako s týmto vzhľadom zbalil "babu." Lukáš je výnimkou, je šťastne zaľúbený. "Monika je mojím svetlom. Doslova ju ´žeriem´ a som šťastný, že spolu chodíme. Fantastické je, že jej rodičia, ktorí ma poznajú, nie sú proti, takže naozaj sa nemám na čo sťažovať. Je to prvé dievča, do ktorého som sa vážne zaľúbil," s rozžiarenými očami prešiel Lukáš na tému radosť v živote. S Monikou si dokáže predstaviť budúcnosť, lebo ona sa na neho nepozerá ani škaredo ani odpudzujúco. Vie tiež, že keby im to spolu ako partnerom vyšlo, chcel by mať deti. Z lekárskeho hľadiska ich môže mať. "Určite by som bol iným rodičom ako bola ´moja´ matka. Nikdy by som neurobil to, že deti nechám samé, zamknem ich a odídem preč. Nikdy! To môžem rázne prehlásiť."

Hoci si Lukáš na niektoré kapitoly svojho života od tragédie nevie celkom jasne spomenúť, nevie napríklad ani to, či je Róm alebo nie, týmito faktami sa nezaoberá. Čo bolo, bolo. Pred ním je to, čo je teraz, teda, že treba ísť ďalej. "V Domove sociálnych služieb na Opatovskej ceste som našiel domov a stretol ľudí, čo mi v najťažších chvíľach pomohli. Podržali ma, usmernili, a ak to bolo v mojom záujme, aj vážne pokričali. Vyznie to možno nepochopiteľne, ale keby sa mi tá hrozná tragédia nestala, možno by som ich nikdy nestretol. Takže minulosť skutočne neriešim," s vážnosťou uzavrel svoj doterajší životný príbeh dodal Lukáš Tancoš.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  4. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  5. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  6. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  7. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov
  8. Od zmesi plynov po sofistikovanú kvapalinu
  9. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát
  10. Tipy a triky na spracovanie letného ovocia
  1. Ako kedysi vyzerali bratislavské mýta? Bol tam cintorín aj sady
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  4. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  5. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  6. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  7. Prešovský McDonald’s podržal zamestnancov počas pandémie
  8. Hrajte futbal ako Valábik! Lopty rozdáva po celom Slovensku
  9. Medzi zateplením minerálnou vlnou a PUR penou sú veľké rozdiely
  10. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  1. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 9 950
  2. Dnes ma živí instagram, hovorí bývalá tanečníčka Katarína Jakeš 8 819
  3. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát 8 516
  4. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov 8 256
  5. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 7 710
  6. Tostov palác - moderné bývanie s atmosférou historických Košíc 7 664
  7. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 7 644
  8. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 7 374
  9. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie 7 224
  10. Obľubovali ste termínované vklady? Spoznajte alternatívy 6 940
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Francis Fukuyama.

Hlavná myšlienka konca dejín platí dodnes, hovorí americký politológ.


10. jún
Matúš Krčmárik.

Kazateľ konca dejín si za ideou stojí.


10. jún
Christian Eriksen.

Zápas EURO 2020 prerušili, po dohode oboch tímov sa zápas dohral.


Sportnet 9 h

Takýto drastický záver školského roka sme si mohli odpustiť.


11. jún

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop