Záver spomienok astronóma Vojtecha Rušina na jeho cestu do Nigeru, kde bol pozorovať úplné zatmenie Slnka

Mladú predavačku voňaviek nahovoril na fotku "hore bez"

Minulý týždeň sme na tejto strane priniesli druhú časť spomienok slovenského astronóma a fotografa Vojtecha Rušina na jeho cestu do Nigeru. Túto africkú krajinu navštívil v roku 2006 kvôli pozorovaniu zatmenia Slnka Mesiacom. Pás tieňa, tzv. pás totality, sa tiahol asi 600 km severovýchodne od mesta Agadez. V dvoch predošlých častiach sa V. Rušin zameral na opis hlavného mesta Niamey a mesta Agadez. Dnes sú na rade spomienky na samotné pozorovanie zatmenia.

Skupina vedcov a turistov, ktorí mali záujem o zatmenie, sa v Agadeze sformovala 25. marca 2006. Tvoril ju poltucet pohodlných terénnych aut Toyota, v ktorých sa viezlo 16 pasažierov a 5 Tuargeov. Niektorí z nich boli šoférmi, iní tvorili obsluhujúci personál. Na 1 200 km dlhú cestu si museli viesť kompletnú zásobu potravín, vody, piva, vína, dreva, ubytovacie zariadenia (stany, matrace, prádlo, podhlavníky), plachty na tvorbu tieňa, protipieskové pásy, agregát na elektrinu, "defektový stroj" a pohonné hmoty. "Naše pozorovacie stanovište malo byť pri Bilme. Vopred som nevedel kde, lebo na miesto zatmenia sme išli s cestovnou kanceláriou ´Agadez Expeditions´. Vedie ju Francúzska Céline a jej manžel Akly. Je to Tuareg, geológ, pretekár zo známej ralley Paríž - Dakar a najnovšie aj letec. Veľmi dobrý sprievodca po púšti. Bola radosť jazdiť pod jeho vedením."

Prvých 100 km cesty k Bilme, kde chceli dvaja Slováci pozorovať zatmenie, bolo normálnych. Prašná cesta z Agadezu viedla okolo letiska a cintorína ďalej do púšte. Prešli cez dve kontroly policajnú a vojenskú. Hoci za Agadezom bola rovina, cesta sa miestami kľukatila. Bol to jednak efekt holých, ostrých kameňov, jednak stromov a vyjazdených koľají v blate. Obe prekážky sa museli obchádzať, ale to nebol problém, veď miesta, ak je sucho, tam bolo dosť. Sem tam sa medzi nízko rastúcimi zelenými stromami nachádzali typické kruhové obydlia z prútia, ktoré vo väčšine prípadov boli prázdne. Pripomínali jurty okolo Ulan Bátoru v Mongolsku, ktoré obyvatelia panelových domov v lete používali ako letne chaty a v zime sedeli vo vykúrených bytoch.

Železný strom

Zelených stromov postupne ubúdalo a zostavali len suché stromy a odolné trsy trávy. Kým v okolí Agadezu sa sem tam vyskytli ľudia, kozy, ovce a ťavy, ďalej už bolo pusto. "V okolí Tenéré tree, ktoré je významným orientačným bodom pri ceste do Bilmy a Dirkou, už neboli žiadne stromy," spomína V. Rušin. "Dnešný Tenéré tree je umelý železným strom. Ešte v nedávnej dobe bol normálny, asi posledný strom na širokom ďalekom okolí. V roku 1973 však do neho narazil nákladiak. Strom sa zlámal a šofér zahynul. Strom vzali do Národného múzea v Niamey a na jeho pôvodnom mieste ´vyrástol´ železný strom."

Mimochodom, okolo pôvodného stromu panuje niekoľko povier. Jedna z nich hovorí, že mal zázračnú moc a Tuaregovia si ho veľmi vážili. I napriek tomu, že široko ďaleko od tohto miesta neboli žiadne iné stromy, z jeho konárov nikdy neodlomili ani jeden konárik. Strom mal takmer vždy zelené lístie, pričom jeho korene siahali do hĺbky až 40 metrov. Šlo o starú akáciu, ktorá bola kedysi v týchto miestach súčasťou veľkého lesa. "Vedľa Tenéré tree je studňa a prázdna prútená chatrč, ak by tu chcel niekto prenocovať. Zastaví sa tu každé auto či karavána. Veď preprava solí do Agadezu z povrchových soľných baní v Bilme sa ešte aj dnes robí pomocou tiav. Fotia sa tam aj turisti na ceste do Bilmy alebo Dirkou. Do týchto osád sa dá ísť cez oázu Facchi, ako sme išli ako my, ale nie je to nutné. Dá sa to obísť severnejšou, dlhšou cestou. Mimo oázu Facchi."

Za "Tenere tree" je už len nekonečné more piesku a nič viac. Ešte aj vysoké železné tyče, označujúce pomyslenú cestu, sú niekedy na dĺžke niekoľko desiatok kilometrov stratené vo vysokých dunách. Jazdiť sa tak dá všade, len sa človek nesmie stratiť, lebo inak je s ním koniec. Aut za normálnych podmienok tu nie je veľa a zatmenie bolo len výnimkou. Dnes sa jazdí podľa GPS, voľakedy podľa kompasu. "No ako sme sa presvedčili aj my, v tomto nekonečnom mori piesku a dún nie je ani GPS istotou. Treba mať aj isté znalosti o teréne. My, cestou tam, sme vošli do nesprávnych, krátkych dolín medzi dunami, čo znamenalo, že sme ich museli často zdolávať. Bolo tam veľa čerstvo naviateho piesku, v ktorom autá zapadali. Niekedy ich stačilo jemne potlačiť, inokedy nepomohli ani protipieskové pásy. Bolo potrebné spod náprav auta odstrániť piesok najprv rukami a potom malou lopatkou."

Ranná hmla

Noc pred zatmením Slnka bola mimoriadne jasná. V. Rušin si spomína, že najmä Mliečna dráha žiarila množstvom hviezd. A to tak intenzívne, že v tme okolo seba dokázal poľahky rozoznať siluetu človeka. Časté zapadávania v piesku a defekty spôsobili, že na miesto zatmenia dorazila expedícia o pol dňa neskôr, ako mali naplánované. V. Rušin aj s kolegom Petrom Zimmermannom meškali tak, že aj na samotnú prípravu ďalekohľadu a techniky im ostalo málo času. No našťastie, stihli to. "Cieľom našej cesty bol presne určený bod, kadiaľ sa mal tiahnuť tzv. pás totality. Pohyboval od východu Slnka vo východnej časti Brazílie cez Atlantický oceán, Ghanu, Nigériu, Niger, Čad, Lýbiu a Egypt do Stredozemného mora. Ďalej pokračoval južným Tureckom, Kaukazom, Kazachstanom a končil pri západe Slnka v západnom Mongolsku."

Úplné zatmenie Slnka je vždy veľký zážitok aj pre tak skúseného borca akým je V. Rušin. Od roku 1973 to už bola jeho 15 expedícia. Aj tentoraz mal spolu s kolegom Petrom všetko perfektne pripravené, hlavne ďalekohľad s priemerom objektívu 10 cm a ohniskovou dĺžkou 100 cm, a jeden 50 cm teleobjektív. Ich program bol zameraný na štúdium štruktúry bielej koróny Slnka, ktorú do dvoch polomerov nedokážu pozorovať ani koronografy na kozmickej sonde SOHO.

"Ráno v deň zatmenia bola hmla. Na Sahare, niečo neuveriteľné! Pričom, noc pred zatmením bola taká čistá a priezračná, akú som vo svojom živote ešte nevidel. Až okolo 9. hodiny sa hmla pomaly rozplynula a ukázalo sa Slnko. Jeho úplné zakrytie Mesiacom nastalo o 10.57 a trvalo 4 minúty. Po celý čas sme ho mohli bez problémov pozorovať. Od inej skupiny, aby nás nerušila, sme boli vzdialení asi 100 metrov. Oddeľovala nás piesková duna. Trochu nám škodil akurát mierny vetrík. Chránili sme sa tak, že sme si zo smeru fúkania vetra postavili auto, čím sme brzdili jeho účinok na rozkolísanie ďalekohľadu."

Aj pre tak skúseného astronóma bolo pozorovanie "nebeského divadla" skutočne nezabudnuteľným zážitkom. Väčšina ľudí možno v podobnej chvíli výska od vzrušenia, no on aj s kolegom si museli zachovať chladné hlavy. Na rozdiel od tzv. lovcov zatmení. Tí tiež precestujú tisíce kilometrov, len aby ho videli na vlastné oči. Tých najdôležitejších pár minút strávia s hlavami, vykrútenými k oblohe. Tešia sa ako malé deti, potom sa zbalia a idú domov. "Ja to už tak emocionálne nevnímam. Musím sa sústrediť na prácu, ktoré je vyvrcholením niekoľkomesačnej prípravy. Obvykle cvakám spúšť fotoaparátu a sledujem, či funguje kamera." V. Rušin má aj notebook s programom, ktorý zabezpečí automatický chod fotoprístrojov. Tentoraz ho však použiť nemohol. Niger, to je samý piesok. Dostane sa všade. Zablúdené zrnko by mohlo počítačovú techniku znefunkčniť...

Po skončenia zatmenia sa opäť ukázalo Slnko. Na zbalenie prístroja mali Slováci asi dve hodiny času a hneď sme sa vydali sme sa na spiatočnú cestu. Stovkami kilometrov piesku ich viedol skúsený Akly, spolumajiteľ cestovnej kancelárie "Agadez expeditions", s ktorou cestovali. Tuareg rodák z Agadezu, jazdil aj ralley Paríž-Dakar. "Pre jazdu v piesku, ako mi počas večerov pri pive a víne hovoril, platí jedno dôležité pravidlo. Jazdiť treba ráno, kým je piesok chladný a ´tuhý´. Teplota v tomto ročnom období v týchto miestach klesala na 15 až 17 °C. Cez deň sa šplhala k štyridsiatke. Piesok s pribúdajúcimi hodinami ´redol´, autá sa častejšie borili. Napriek tomu, že sme to vedeli, ráno sme takmer vždy odchádzali na ďalšiu cestu neskoro. Až okolo 8. či 9. hodiny."

Fotil hlavne tváre

Počas návratu do Agadezu prešla expedícia okolo tábora Číňanov, ktorí prišli do Nigeru robiť geologický prieskum hľadať naftu, zlato, urán. Pozdĺž cesty z Niamey do Agadezu si V. Rušin všimol veľa tabúľ o podpore, pomoci a spolupráci mnohých krajín na svete, medzi nimi aj EU, pri vytváraní vhodnejších podmienok pre život ľudí v tejto pieskom a suchom ťažko skúšanej krajine. "Viem, že život a tradície týchto ľudí sa nedajú zmeniť čarovným prútikom, ale vylepšovať sa iste dajú. Mnohí ľudia svoj spôsob života ani veľmi meniť nechcú, ale chcú ho mať dôstojnejší. Ako mi povedal Oumarou, vláda vyvíja veľké úsilie, aby bol dostatok potravín pre všetkých, aby sa zlepšilo vzdelanie, aby ženy mali dôstojnejší život, aby ... Tých aby bolo veľa."

Okrem fotografovania krajiny, ktorá v Nigeri je dosť monotónna, sa V. Rušin zameral aj tváre. Fotil deti, mládež, dospelých i starcov. Spolu nazbieral vyše stovku portrétov. Niektoré získal ľahko, o iné musel chvíľu "bojovať." V tejto súvislosti si spomenul na mladú dievčinu z Niamey. "Predávala voňavky, cigarety a obsluhovala telefón. Chcel som ju odfotiť ´hore bez´ a zdalo sa mi, že by to šlo. No nevedela ani slovo po anglicky, ja pre zmenu ani slovo po francúzsky. V malej ošarpanej kutici, kde robila svoj biznis, sme dosť dlho sedeli oproti sebe a hľadeli na seba očami. Bola mladá a pekná. Naznačovala mi, či nechcem telefonovať. Ja som krútil hlavou, že nie."

Po nejakom čase dievčina vytušila, o čo asi cudzincovi ide. Trochu bol problém v tom, že za "dverami", ktoré viedli do prašného dvora, vrieskali a pobehovali malé detí. Sem tam niektoré z nich zakuklo cez povievajúce pantlíky vo "dverách" do "predajne". "Posunkom ruky som jej ukazoval, aby si dala dole ramienko a poodhalila svoje krásne vňady. Váhala. Strach mala nielen ona, ale aj ja. Po chvíli, keď deti zaliezli z dvora do inej kutice, s jedným ramienkom som jej zľahka pomohol a ona sama si ho dala nižšie. Podarilo sa. Rýchlosťou blesku som urobil niekoľko záberov, pretože čvirikajúce detí začali opäť vybiehať na dvor." Ako prejav vďaky nechal fotograf "svojej modelke" nejaké peniaze...

V. Rušin opúšťal Niger a vracal sa domov veľmi spokojný. "Nielen pre vydarené zatmenie, či potešenia z ľudovej slávnosti na sultánovom dvore v Agadeze, ale najmä pre žiarivé očí detí, v očiach ktorých sa skrýval obrovský záblesk nádeje lepšej budúcnosti..."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári