PREMIÉR FICO FUNGUJE NA PRINCÍPE TRIEDNEHO BOJA

Tirádu o moci na Úrade vlády uviedol nedávno Robert Fico výzvou, že "veď sa bavme otvorene". Takže celkom otvorene: Nasledujúce príklady tvoria asi stotinu dokumentácie, ktorá opodstatňuje vyhlásenie, že taký mentálny komunista, ako je Fico, ešte na čele vlády demokratického štátu nebol.

Premiér pokračoval: "Niekto sa ma pýtal, či som dal dotáciu 1,2 milióna korún na ihrisko do Topoľčian, kde som sa narodil. Prečo by som nemal dať? A just. Je to tak ťažko pochopiteľné, že sa takéto rozhodnutie prijíma? Vládnutie a politika je o moci. Veď to všetci dobre vieme, že moc je dôležitá na uplatňovanie vlastných predstáv o riadení štátu. To je jednoduchá vec, ktorá vždy fungovala, akurát sa hanbili niektorí to priznať".

Ja parobek z Topoľčian

Moc je, samozrejme, dôležitá. Rozdiel medzi demokratmi a autokratmi je však (aj) v spôsobe nakladania s mocou. "Vlastné predstavy o riadení štátu" môžu byť rôzne, ale ich cieľom musí byť všeobecný prospech. Tomu odporuje opatrenie, ktorým moc vytvára medzi skupinami obyvateľstva neodôvodnené rozdiely napr. tým, že niekto je obdarovaný na základe miesta narodenia (kohokoľvek). Ak teda jedna obec, napr. Topoľčany, len z titulu, že sa tam narodil Fico, dostane dotáciu, tak tento spôsob nakladania s mocou diskriminuje všetky obce a mestá, kde sa premiér nenarodil. Moc bola zneužitá.

Fico sa bráni, že nie je prvý, kto rozdáva peniaze klientelisticky. To zaiste nie. Je však prvý, kto si dovolí vyhlásiť to za normu správania ("veď to všetci dobre vieme"). Napr. Dzurinda sa naozaj "hanbil to priznať", pretože nekomunista vie, že klientelizmus je fuj. Na rozdiel od komunistu, ktorému nerobí problém sa opýtať, "a prečo by som nemal dať?", lebo moc pokladá za svoje vlastníctvo.

Putin, Castro, Kaddáfí

Vysokého štátnika, ktorý by sa vyvážal na kubánske či bieloruské recepcie, veľmi nestretnete. Slovenský premiér však tak činí nielen pravidelne, ale manifestačne. Návštevu osláv kubánskej revolúcie inzeroval cez agentúru. Na rozdiel od inej ľavice, ktorá má tiež slabosť k "ostrovu slobody", Fico svoju úchylku vystavuje a vedome ňou provokuje. Vo vyznaniach lásky k ľavicovým diktatúram ide až na samý kraj možného. Programovo. Keď tu bol summit Bush-Putin, ako opozičný líder spísal za päť minút akési zahraničnopolitické priority, v ktorých vyčnievala "samostatná politika SR ku krajinám ako Líbya, Čína, Kuba, Bielorusko, atď.". Mimo Severnej Kórey (nedopatrenie?) nevynechal ani jednu socialistickú džamahíriju.

Známkou mentálneho komunistu je submisívny vzťah k Rusku, za čím tiež trčí stará zamilovanosť. Fico v Kremli prevzal Putinovu rétoriku k americkým základniam i Kosovu až do posledného ochlpenia. Tým nastolil abnormálnu situáciu, svetový unikát, keď jeho podriadený Kubiš musel názory svojho nadriadeného premiéra označiť za "osobné". Predseda vlády s osobnými názormi neexistuje fakt nikde. Celý slobodný svet mal jasno, že bulharské sestričky sú Kaddáfího rukojemníčky, len Fico vedel svoje - "páchateľky". Prevzatie stanoviska Líbye bol tiež "osobný názor".

Osobné (súkromné) bolo i vytrženie pre širokorozchodnú, ktorá mala viesť až do Bratislavy. Komunistický nezmysel, z ktorého sa všetci chytali za hlavy, je dnes už v tichosti zabudnutý. Avšak po príchode z Moskvy Fico na pochybnosti odpovedal: "Otázka je jasná. Tak chceme to alebo nechceme? My sme s Putinom vôbec nerozprávali na tému, že koľko to bude stáť". Presne tak sa budoval socializmus - chceme alebo nechceme? (Poručíme vetru, dažďu...) Koho zaujíma nejakých 100 miliárd, keď máme plán? Až taký dobrý, že aj na "superprioritu" (Fico) vlády, ktorou je prijatie eura, zabudol...

Svet postavený na hlavu

No. To, čo Ficovi vôbec nejde do hlavy a prerastá v životnú traumu, je skutočnosť, že médiá si píšu, čo chcú. Vníma to ako úplne neštandardnú situáciu, akoby sa svet postavil na hlavu.

Neexistuje politik, ktorý by raz či trikrát za život nepovedal, že napr. "všetky nemecké médiá sa sprisahali proti mne (Gerhard Schroder), "médiá sú najväčší nepriateľ ľudstva" (Klaus), a podobne. Avšak tento Fico je iná fajta. Slovenský premiér vedie dlhodobý a programový spor s mediálnym obrazom seba, svojej vlády, s obsahom novín ako takým i s celým stavom, čo médiá vlastní a tvorí.

"Nebudem hľadieť na to, čo píšu nejakí pisálkovia, ktorí sa tvária ako komentátori", hovorí ten Fico, ktorý cez Glendovú reaguje týždenne minimálne na tri články. Keďže hovorkyňa píše zle a texty by kazili noviny, s Maďaričom montujú do tlačového zákona "právo na odpoveď" vo forme, aká nie je nikde. Komunistická neschopnosť pochopiť, že nedokonalosť a omyly sú vlastnosťou slobody, ho vedie aj k urgenciám "profesionálneho minima" pre novinárov, čo je pri pohľade na poslanecký klub Smeru (ale i celú politiku) paradox milénia. Za túžbou (snahou) dostať obsah aspoň pod nepriamu kontrolu (na čom sa, zdá sa, pracuje), je starorežimná vízia "masovo-komunikačných prostriedkov", ktoré majú plniť akúsi povinnosť k vláde a strane.

Rozdiel, ktorý je medzi Ficom a ostatnými "médiopotiažistami" ešte zásadný, spočíva v tom, že drvivá väčšina politikov útočí, keď je sama pod tlakom. Napr. čelia korupčnej či osobnej (mileneckej - Sarkozy, Topolánek) afére. Majiteľ vinice však komentuje komentáre, spravodajstvo, či to, kde mala byť a nebola STV (napr. štátna návšteva v Taliansku). Fixný blud, že "médiá sú opozícia voči vláde, čo neexistuje nikde v Európe", je stihomam s boľševickým jadrom. Fico vníma mediálny stav ako ďalšieho z triednych nepriateľov.

Zradcovia a nepriatelia

Že premiér funguje na princípe triedneho boja, svedčí aj to, že ako nepriateľskú skupinu pociťuje napr. aj "analytikov, ktorým tečie mlieko po brade". (Naopak, "stratégiu rozvoja Slovenska" a podobné kraviny objednáva v SAV, kde na štátnom cudzopasí a čaká na penziu "jeho" krvná skupina) Podobne ako antagonistickú triedu vníma aj politikov, ktorí "sa dnes tvária ako ortodoxní pravičiari, hoci v skutočnosti si svoje pravicové presvedčenie iba vymysleli (...), veď aj Dzurinda a Mikloš mali za socializmu dvoje tesiláky". Toto je významný detail: Fico je taký presvedčený o pravde socializmu, že si nevie predstaviť, ako sa niekto z "tesilákov" mohol stať "pravičiarom". Jediné vysvetlenie je, že z vypočítavosti "aby vedeli obhájiť a odôvodniť svoje bohatstvo".

V ohnisku triedneho boja sú, samozrejme, ekonomické symboly kapitalizmu: Banky, monopoly, reťazce, správcovské spoločnosti, zdravotné poisťovne (atď.). Ak má vládnutie Fica jednu červenú niť, ktorá sa dá pretlmočiť ako vízia či koncepcia, tak je to zúženie priestoru pre ich podnikanie. Kolízie s ústavou či medzinárodnými zmluvami, ktorých sme práve svedkami, sú akoby posledné vzopätie veriaceho komunistu, rozhodnutého podstúpiť ešte jednu zrážku s prostredím, v ktorom nevie pochopiť, že mu neslúžia všetky nástroje a páky moci. Brzdia ho tiež lobisti a vplyvoví hráči, i siete priateľov zo zadného (podnikateľského) dvora Smeru. Nie je ľahké byť komunistom v 21. storočí.

PETER SCHUTZ

FOTO: ČTK

Foto - spravodajstvo - FICO 1 ČTK

Premiér Róbert Fico

Slobodné média vníma ako ďalšieho triedneho nepriateľa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári