Košice mali problémy s pitnou vodou, chýbali im vagóny, ale boli ohniskom tanca
Oficiáli, kancelisti, adjunkti nielen na papieri
Dvadsiate roky 20. storočia v období po 1. svetovej vojne priniesli veľa zmien, na ktoré si ľudia zvykali v novom štátoprávnom usporiadaní. Aj v ťažkej ekonomickej situácii a obnove hospodárstva Košičania neklesali na mysli. Popri drobných problémoch ako doručovanie zásielok, pitná voda väčšinou na prízemí, to bol nedostatok železničných vagónov a z toho vyplývajúce viaznutie vývozu, ale aj domácej prepravy uhlia a nákladov pre priemysel. Plesová sezóna sa chýlila ku koncu a Košice získali prívlastok "ohnisko tanca" od európskych profesorov tanca, ktorých učil novým kreáciám tunajší tancmajster Revész. Úradníci museli dodržiavať subordináciu a navzájom sa správne oslovovať.
Spoločenská sezóna
V januári, aj v prvom týždni februára, nepríjemné stránky každodenného života zatienila spoločenská sezóna. Ako sme písali 18. januára 2008, práve v ten deň, ibaže pred 87 rokmi sa začalo hlavné plesové obdobie. Jeho hodnotenie a zostavovanie rebríčka bálov bolo dôležitou bodkou za spoločenskou sezónou pre tých, ktorí ich poriadali. Veľkou, alebo malou bodkou, preto netrpezlivo čakali na vyhodnotenie neoficiálnej komisie zloženej z levov salónov, ktorí sa zúčastňovali na každom plese, alebo večierku počas fašiangov. Ako hodnotili po februári fašiangy roku 1921? Ich názory si mohli Košičania prečítať v novinách. Prečítali sme si ich aj my a nech by sa niekomu zdalo byť takéto hodnotenie prejavom malomeštiactva, pre poriadateľov plesu to bola vizitka ich spoločenských schopností.
"Pekný bol Sokolský ples, aj turistický večierok. Zábavy poštových a železničných zriadencov, národnosocialistickej mládeže, sociálnych demokratov, boli príjemné a veselé. Tanečný večierok inžinierov bol uzavretý, elegantný a elegantná bola aj dekorácia. Reprezentačný ples dôstojníkov poriadaný odbočkou československého dôstojníctva 26. januára v Schalkháze bol naozaj reprezentačný, dôstojný a elegantný. Predposledným plesom bol ples stráže bezpečnosti. Zábava v tmavej uniforme bola korektná, aj ich vystupovanie. Košické fašiangy roku 1921 boli zakľúčené plesom dôstojníkov." Toto hodnotenie bolo vlastne rebríčkom najlepších bálov. O ostatných sa vyslovili stručne tak, že ich len vymenovali. V čase, keď nejestvovala televízia a filmov sa toľko nenakrúcalo, boli bály, ale aj hosťujúce divadlá a koncerty príležitosťami pre kultúrne strávenie voľného času. Košičania boli pyšní na tunajšie bály aj v r. 1924, lebo na nich sa predviedla tanečná škola tancmajstra Revésza svojím umením. Revész sa vo februári vrátil z turné po Európe domov do Košíc a mal učiť viedenského profesora tanca nové tanečné kreácie. Košice boli podľa vyjadrenia parížskych profesorov tanečnej akadémie ohniskom tanca práve vďaka Revészovi, ktorý bol známy v celej Európe.
Bontón v úradoch
Vo filmoch pre pamätníkov sa stretávame s oslovovaním, aké už dnes nepoznáme. Napríklad aj vo filme o trampotách oficiála Třísku v jeho úrade. Zaujme nás samotný výraz "oficiál", aký sa považoval v prvej ČSR. Tříska nebol oficiálom pre nič za nič, ale preto, lebo ako úradník kancelárskej služby bol zatriedený do X. hodnostnej triedy. Kto bol v XI. triede, prislúchal mu úradný titul kancelista. V IX. triede bol adjunkt a v VIII. riaditeľ pomocných úradov. Ministerský obežník z roku 1924 upozorňoval na dodržiavanie subordinácie a správneho titulovania. O tom, že taký oficiál bol váženým a dôležitým človekom, svedčí aj blahoželanie Jozefovi Šottovi, vrchnému oficiálovi Konzumného družstva železničných zamestnancov a správcovi zamestnaneckej kuchyne v Košiciach, uverejnené v tlači. Oslovenie s titulovaním bolo dlhšie ako text gratulácie k meninám od "oddaného personálu hlavného skladišťa pekárskeho konzumného družstva železničiarov".
V prvých dvoch mesiacoch roka mali železničiari problémy. Boli spôsobené mimoriadne silným snežením, keď sa napr. začiatkom januára vytvorili na niektorých úsekoch 3 - 4-metrové záveje a museli od nich uvoľniť trať. Okrem toho na železnici nebolo dosť vagónov, lebo ČSR ich mala až 17 tisíc v zahraničí a odtiaľ sa ich neponáhľali vrátiť. Rakúsko dlhovalo 8 100 nákladných vozňov a preto bol obmedzený dovoz uhlia z Rakúska. Poľsko používalo 2 867 československých vagónov a postupne ich vracalo. V Rumunsku bolo 430 otvorených vozňov a na slovenských tratiach premávalo 169 krytých vagónov, v ktorých sa vyvážal do Rumunska cukor. Pre nedostatok vozňov viazla preprava uhlia aj stavebného materiálu do Košíc i veľkorozmerného tovaru pre obchodníkov. Pri takejto nepravidelnej doprave sa stávalo, že z vagónov nestačili vyložiť promptne náklad a to bola príležitosť pre zlodejov, kupodivu aj z radov obchodníkov. Uhlie sa vtedy prepravovalo aj vo vreciach, takže ten, čo "nakupoval" rovno z vagóna za päť prstov, nemal problémy. V Trebišove bolo vo februári valné zhromaždenie členov Potravného družstva aj z iných miest v kantíne cukrovaru. Železnica vtedy prepravovala uhlie a to aj pre cukrovar. Po skončení zhromaždenia išla skupina obchodníkom autom, ktorým jeden z nej priviezol tovar z Košíc do Trebišova "zadarmo nakúpiť" niekoľko vriec uhlia. Prichytila ich polícia. V Michalovciach na stanici klepla po prstoch istému Turkovi, keď hádzal z vagóna do špeditérskeho auta Košičana Andela vrecia s uhlím. Robil to aj na košickej stanici, kde uhlie z vagóna hádzal lopatou rovno do Andelovho auta. To vyšlo najavo pri vyšetrovaní michalovskej krádeže a ukázalo sa, že s Andelom bol dohovorený na dobrej odmene.
Zatúlaná zásielka
Problémy neboli iba na železnici s nákladnou dopravou, ale aj s poštovou dopravou a doručovaním zásielok. Košičania sa v januári sťažovali na ich neskoré doručovanie. Obyčajný list z Prahy dostali na jedenásty deň, expresný na piaty a balík z Martina aj na desiaty a to po putovaní do Žiliny. Exemplárnym príkladom doručovania je zásielka tlačív na 7 km vzdialenosť medzi obcami Lemešany a Bohdanovce. Četnícka stanica v Bohdanovciach listom z 11. marca 1921 podpísaným strážmajstrami Davlom a Klajblom oznamovali pošte v Košiciach, že: "zásielka úradných tlačív, ktorá došla 2. januára na poštový úrad do Lemešian, bola doručená do Bohdanoviec 10. marca 1921. Po tej zásielke sme sa v januári i februári márne na poštovom úrade v Lemešanoch opytovali."
Košické domácnosti s bytmi na prvom a vyšších poschodiach sa nikdy nemohli spoliehať na to, že budú mať plynulý a stály prívod pitnej vody v každom ročnom období. Nebolo to vinou tlaku, ale vodných zdrojov. Preto mesto prijalo opatrenia na reguláciu spotreby. Pondelok bol určený ako deň prania, a to v zime aj v lete, výrobné podniky používali vlastné studne, aj domácnosti, ktoré ich mali vo dvoroch ako na terajšej Komenského ulici, kde chovali hydinu a zajace. Problémy so zásobovaním vodou pretrvávali v meste od vybudovania vodovodu v 19. storočí až do ani nie tak dávneho obdobia, kedy bola do Košíc privedená voda z mimokošických zdrojov.
Vďaka výrobe kávovín v Košiciach ich začala c. a k. armáda piť na raňajky
Vyrábať atrament napadlo dvoch lekárnikov
České príslovie hovorí o tom, ako núdza naučila Dalibora húsť hrať. Môžeme ho použiť aj v podmienkach Košíc v období prvej svetovej vojny a vojnového hospodárstva. Košičania pestovali zeleninu na mestom pridelených pozemkoch a zásobovali ňou domáci trh, chovali ryby, založili konzerváreň a v snahe zabrániť špekuláciám s mäsom sa obyvateľstvo dožadovalo zriadenia nového mestského výseku mäsa. A skutočnosť, že celé Uhorsko bolo zaplavené kávovinami z Košíc, v podstate tiež spôsobila núdza, ale trochu odlišná. Núdza o odbyt, lebo kávovín bolo priveľa.
Franckova továreň chŕlila výrobky
Naše babičky si pamätajú z detstva typické obaly terakotovej farby s modrými pásmi a mlynčekom na kávu uprostred, nad ním označenie Franck. Obsah tejto krabičky pili ešte ich babičky, veď v roku 1900 a každoročne vyrobili v košickej fabrike, presnejšie v Kávovinovej továrni H. Franck a synovia 10 tisíc ton tohto prípravku, z ktorého sa pripravovala raňajšia káva. V nejednej domácnosti bola k dispozícii na okraji sporáka v plechovej kanvici celý deň. Pila sa teplá aj studená. Firma začala prevádzku v Košiciach v roku 1888 tým, že prevzala od E. Szerencsiho továreň na kávovinové náhrady. O päť rokov neskoršie začala stavať novú továreň na Južnej triede. Bola to rozmerná stavba na veľkej ploche vyše 75 štvorcových metrov a po roku 1900 v jej prevádzke pracovalo tristo robotníkov, okrem nich množstvo úradníkov. Vyrobené množstvo malo spočiatku núdzu o odbyt inde, mimo Uhorska. Kávoviny vyvážali do Sliezska, Bukoviny, Haliče, krátko do Ruska. V roku 1904 sa dostali na rakúsky trh, ba čo viac, priamo nimi zásobovali Košice cisársku a kráľovskú (c. a k.) armádu. Tá, nevieme, čo pila predtým na raňajky, ale začali jej dávať na raňajky práve Franckov nápoj.
Na výrobu sa používala čakanka a ideálne by bolo, ak by túto kupovala továreň od východoslovenských pestovateľov. I napriek spolupráci s poľnohospodármi sa tu pestovanie čakanky neuskutočnilo. V tom zohralo úlohu aj vysťahovalectvo do USA. Preto ju museli draho kupovať aj dopravovať až z Belgicka, Holandska aj Nemecka. I napriek tomu sa továrni darilo.
Začiatku konzervárenstva
Na začiatku sme spomenuli prispôsobenie sa Košičanov vojnovému hospodárstvu, pokiaľ išlo o potraviny, i keď by sme mohli o prispôsobení hovoriť aj v iných odvetviach, napr. v stavebníctve, kde sa projektované stavby ani nezačali - napr. budova košickej pošty. Do roku 1917 sa v Košiciach ovocie a zelenina uchovávali tradične - v pivniciach a pod. Vojnové hospodárstvo a vojna samotná si vyžiadali iné, účinnejšie, trvanlivejšie uchovávanie týchto plodín. V máji r. 1917 bola preto založená úč. spol. na zriadenie konzervárne a podľa správy v tlači aj zmienky v publikácii Hospodársky život Košíc D. M. Mihókovej, v októbri toho istého roku sa mala začať prevádzka konzervovania zeleniny a ovocia pod vedením riaditeľa Tomascheka. Koncom roku sa konalo valné zhromaždenie na ktorom sa uvažovalo o navýšení kapitálu. Konzerváreň mala zásobovať vojsko, ale aj civilné obyvateľstvo.
Mäso bolo aj v predvojnovom období v Košiciach čoraz drahšie, nejestvoval mestský výsek, takže na naliehanie občanov sa pripravili plány na jeho výstavbu vrátane bitúnka, mestské komisia ich odobrili r. 1919, lenže vojna výstavbu prekazila.
Aj keď to nesúvisí s potravinárskou výrobou, spomenieme takú obyčajnú, no veľmi v tom čase potrebnú vec. Je to atrament. V Košiciach ho začali vyrábať v roku 1901 a čo je kuriózne, s iniciatívou prišli lekárnici Székely a Maderspach.
Čo vzal čas
Košickí seniori spomínajú na to, čo vzal čas i udalosti - na nezastavané plochy, zbúrané budovy aj sochy.
Na miestach dnešnej ulice B. Nemcovej boli za 1. ČSR polia, ktoré sa užívali ako poľnohospodárske školské pozemky na pestovanie rôznych kultúr a drevín. Na terajšom Námestí osloboditeľov bola drevená budova kina a počas premietania v kinosále behali myši aj potkany. Námestie slúžilo ako trh. V miestach za terajším Centrumovm bola Pohanská ulica, kde mali poštári svoje koče.
Pred Urbanovou vežou bola počas 1. ČSR umiestená na bielom žulovom podstavci socha sv. Václava od r. 1936 do r. 1938. V tejto súvislosti sa vraciame k článku "Keď cestoval do Tatier prezident, rušeň viedol železničný radca Kačmár" v ktorom sa vyskytla chyba v mene historickej osobnosti aj letopočtu. Namiesto sochy sv. Václava bolo uvedená socha Jána Husa a rok 1939. Ďakujeme pozorným čitateľom, že nás ospravedlnia.
Spoľahlivý mládenec
Nielen historické udalosti, archeologické nálezy, ale aj bežné, nevýznamné udalosti, správy z tlače, sú výpoveďou o svojej dobe. Ak porovnáme súčasné i osobné inzeráty, vytvoríme si obraz o myslení človeka trebárs spred 84 rokov. Napr. z inzerátu v Slovenskom východe z r. 1924 v tomto doslovnom znení v rubrike "Hľadá miesto":
"28-ročný Slovák, roľnícky syn, ktorý ustupuje z domu svojho otca pre nenávisť a nespravodlivosť, ktoré sú medzi bratmi, hodlá vstúpiť do služby alebo za gazdu, za správcu väčšieho majetku alebo v akémkoľvek privátnom podniku za robotníka. V krátkom čase sa na svojom mieste zapracuje. Tiež by sa o to radšej priženil do stredného gazdovstva za dievča alebo vdovu do 26 r. dobrej výchovy. Nabídky pod zn. "Spoľahlivý mládenec" do administrácie novín."
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
