Za člnom sa jej dýcha voľnejšie ako

na vleku, ktorý ju obmedzuje v pohybe

Žije trochu od ruky, v stovežatej Prahe, ale na svojich lyžiach hrdo nosí nálepku - Slovensko. Dvadsaťdvaročná rodáčka z Košíc Barbora Kolesárová už niekoľko rokov patrí medzi absolútnu slovenskú špičku vo vodnom lyžovaní, a verí, že raz sa medzi slalomovými bójkami, čo je jej obľúbený spôsob pohybu po vodnej hladine, prekľučkuje až medzi svetovú elitu.

Čosi sme jej zostali dlžní, ešte z roku 2006, po "káblových" majstrovstvách sveta na nemeckom jazere Schloss Dankern, kde vybojovala individuálny bronz v skokoch i trojkombinácii, a prispela k celkovému tretiemu miestu v súťaži národov, čo bol historický úspech slovenského vodného lyžovania. Prednosť dostal majster sveta v akrobatickej jazde, jej košický kamarát Miroslav Hríbik...

Rozhodlo racionálne hľadisko

Otec kedysi hrával hádzanú, mama tenis, takže bolo geneticky jasné, že ani ich jediný potomok nebude športové drevo. Leto čo leto trávievala Barbora s rodičmi na chate na Ružíne. Iba kúsok odtiaľ mal svoj tréningový tábor spišskonovoveský klub vodného lyžovania. Ten šport jej učaroval. Mala vari sedem rokov, keď sa na vratké lyže postavila prvý raz. A odborné trénerské oko hneď vybadalo, že má talent.

"Do deviatich rokov som to skúšala aj na ľade. V lete som robila vodné lyžovanie, v zime krasokorčuľovanie. Ale prišiel čas, keď som sa musela rozhodnúť. Dva športy, keď ste sa im chceli venovať vážnejšie, sa už nedali zvládnuť. Zvíťazilo vodné lyžovanie, lebo na krasokorčuľovanie som nemala až taký talent. Bola tam veľká konkurencia, a trošku ma odradilo aj to, že som nezvládla náročnejšie testy. Takže, rozhodlo racionálne hľadisko. A určite aj to, že vodné lyžovanie ma bavilo viac," priznáva slovenská reprezentantka.

Už v štrnástich prišli prvé medzinárodné úspechy. Na jej hrudi sa zaleskli dve strieborné medaily z majstrovstiev Európy v Grécku. "Bolo to v kategórii ´dofénov´, za slalom a trojkombináciu. Samozrejme, domáce tituly ani nespomínam, tých som získala neúrekom."

Odvtedy je stabilnou oporou slovenskej reprezentácie, či už v lyžovaní za motorovým člnom, alebo v mladšej disciplíne, v lyžovaní za vlekom. "Úprimne však poviem, oveľa viac ma láka lyžovanie za člnom, je oveľa atraktívnejšie, zábavnejšie, ale aj náročnejšie ako lyžovanie za vlekom, nevraviac o väčšej konkurencii. Viac sa zameriavam na člny, na súťaže za vlekom idem iba vtedy, keď treba podporiť náš reprezentačný tím. Keď termíny kolidujú, dávam prednosť pretekom za člnom."

Je registrovaná v Klube vodného lyžovania Spišská Nová Ves, ale zväzoví funkcionári si z klubovej príslušnosti nerobia až takú ťažkú hlavu ako v iných športových odvetviach. "Keď majú nejakú akciu v košickom Trixene, kde je hlavné centrum lyžovania za vlekom, vždy ma zavolajú, že by som ich mohla reprezentovať. Chodím s nimi na európske šampionáty i majstrovstvá sveta. Vždy sa teším na tú vynikajúcu partiu, Evu Kešelákovú, dnes Oravcovú, Pavlu Pavelkovú, Mira Hríbika, či trénera Šaňa Vaška. Ale najmä na rodičov, s ktorými mám výborný vzťah." Možno aj preto, že je jedináčik. "V detstve som si ani príliš neuvedomovala, že nemám súrodenca. Nahrádzali mi ho bratranci a kamaráti, s ktorými som sa hrávala na Ružíne. A teraz, keď som sa od rodičov osamostatnila, mi už až tak veľmi súrodenec nechýba."

"Stíny velrýb"

V Prahe, kde Barbara študuje ekonómiu, si plánuje v budúcnosti nájsť aj zamestnanie. "Dostala som sa na dobrú školu, sú tam väčšie možnosti nájsť si prácu ako doma. V lete budem končiť bakalára, o dva roky by som mala mať titul inžiniera. Aspoň to tak vyzerá, lebo štúdium si trochu predlžujem. Ale nebudem sa vyhovárať na šport, že to naťahujem kvôli nemu. No rodičia neprotestujú, nechali to na mňa, povedali mi - hlavne vyštuduj. A toho sa držím."

Lyže momentálne odpočívajú, počas skúškového obdobia dostávajú zabrať skôr mozgové závity. "Vodnolyžiarska sezóna trvá zhruba pol roka, od apríla do septembra, takže v zime mám aspoň trochu viac času na štúdium. Na sezónu sa pripravujem individuálne, sem-tam si s kamarátkou zahráme v hale tenis či squash, a chodím najmä do posilňovne. Teda aspoň by som tam mala chodiť..." smeje sa Barbora.

Hovoria si "Stíny velrýb", a sú radi, že majú medzi sebou slovenskú posilu, lebo ani v Česku sa nemôžu pýšiť širokou základňou vodných lyžiarov. "V tom klube som na hosťovaní už štvrtý rok. Nie je nás veľa, tréner Peter Veselý, jeho syn, dvaja mladí chlapci, Patrik Jahoda a Libor Hrubý, a ja. Trénovať chodíme na jazero Kopa, asi päťdesiat kilometrov od Prahy. Je síce strašne malé, ale sú tam najlepšie podmienky pre vodné lyžovanie v Českej republike. Hlavne preto, že sa tam neodrážajú vlny, čo nám inde dosť strpčuje život. K dispozícii máme špičkový motorový čln Malibu, takže čo sa prípravy týka, nemôžem sa vôbec sťažovať."

Štreku z hlavného mesta k jazeru pozná už naspamäť. "Lebo už mám auto, Škodu Octaviu. Môj strýko si kúpil nové auto, to staršie dal dedkovi, a dedko ho dal mne... Bolo to trochu zložité, ako som sa k nemu dostala, ale som celá prešťastná, že ho mám. Lebo časovo je to, najmä v sezóne, veľmi náročné. Na Kopu chodíme počas prípravného obdobia trénovať každý deň, iba v pondelok mávame voľno. Kvôli štyrom jazdám ste tam prakticky celý deň, od desiatej do šiestej večer. Urobíte jednu jazdu, a potom musíte čakať, lebo vodné lyžovanie je najmä fyzicky veľmi náročný šport, medzi jednotlivými jazdami si musíte trochu oddýchnuť."

Už niekoľko rokov nemá Barbora v lyžovaní za motorovým člnom na Slovensku konkurenciu, u susedov ju našla v českej reprezentantke Martine Zlatohlávkovej. "Som rada, že sa mám s kým porovnávať, pretože je to veľmi kvalitná pretekárka, pre mňa je Martina obrovská konkurencia. Väčšinou ju tromfnem v slalome a skokoch, v kombinácii má zas navrch ona."

Bójka od finále

Srdcovou disciplínou 22-ročnej Košičanky je slalom, ale pokroky robí aj v skokoch. Kvôli nim sa pred dvoma rokmi vybrala na krátku tréningovú stáž až za veľkú mláku. Na Floride sa jej tri týždne venoval svetový šampión v skokoch Jarret Lewellyn. "Oslovili sme ho na jedných pretekoch, on povedal koľko by to stálo, a onedlho som bola na ceste do Ameriky. Zafinancovali to rodičia, a poviem len toľko, že to bolo veľmi drahé."

Rodičovská dotácia však nevyšla navnivoč, pobyt v USA posunul Barborin osobák o štyri metre. "Momentálne mám osobný rekord v skokoch 44,7 metra. Do Ameriky som však nešla práve v najvhodnejšom termíne, ale nemohla som si vyberať. Na Floridu som cestovala počas prípravného obdobia, fyzicky som ešte nebola v top forme, a trénovať skoky, to je obrovská záťaž. A ja som sa tam prvé dni iba dostávala do kondičky. Aj preto som sa po návrate domov už nedokázala priblížiť k tej hranici, kde som lietala v Amerike."

Cenné kovy ťaží najmä na slalomovej trati, a boduje aj v kombinácii. Vleku sa nevyhýba, ale za člnom sa jej dýcha voľnejšie. "Je to úplne iný štýl. Inak sa jazdí slalom aj skáče za vlekom, inak za člnom." Titul európskej šampiónky v kombinácii za vlekom má spred troch rokov z poľského Lublinu, dva bronzy si priniesla aj z majstrovstiev sveta v Nemecku, ale viac ako "káblové" medaily si cení umiestnenie zo svetového šampionátu v lyžovaní za člnom v rakúskom Linzi, hoc nebolo ani finálové. "Len jediná bójka ma delila od postupu do finále, a to bol pre mňa úžasný výsledok, lebo som jediná na Slovensku, kto bol tak blízko k finále."

Odvtedy ju začína vnímať aj svetová elita v tomto vodnom športe. "Už sa navzájom evidujeme, meno Kolesárová už nie je pre pretekárky zo svetovej špičky, kde sú najmä Angličanky, Američanky či Francúzky, celkom neznáme. A to ma veľmi teší. V slalome stále napredujem, je to disciplína, ktorá ma veľmi baví."

Nečudo, že v hlave jej skrsol plán prebojovať sa medzi elitnú svetovú desiatku. Ale to by chcelo kúpiť si lístok na kolotoč s názvom Svetový pohár. A kvôli nemu si musí pretekár z východného bloku siahnuť poriadne hlboko do peňaženky. "Zúčastňovať sa pretekov Svetového pohára je finančne veľmi náročné. Federácia nám uhrádza iba štarty na majstrovstvách sveta a Európy, ostatné výdavky si hradí každý sám. Aby som mohla chodiť pravidelne na preteky Svetového pohára, to by som musela trebárs vycestovať do Ameriky a založiť si tam vlastnú vodnolyžiarsku školu, aby som mala na to peniaze. No verím, že raz sa do tej svetovej desiatky dostanem, veď vrchol kariéry je ešte ďaleko predo mnou. Vodní lyžiari majú najlepšiu výkonnosť až okolo tridsiatky, i po nej."

Vodné lyžovanie nie je práve šport, z ktorého sa dá nahrabať ´majland´, ale aj jeho vyznavači vymýšľajú disciplíny s finančne lukratívnejším poddtónom. No taký wakeboarding, ktorý Medzinárodná vodnolyžiarska federácia (IWSF) nedávno prijala za člena svojej rodiny, nie je práve Barborina káva. "Wakeboarding je skôr štýlová záležitosť. Podľa mňa to ani zďaleka nie je také náročné ako klasické vodné lyžovanie, preto ma rozčuľuje, že je to až príliš medializované. Pravda, na wakeboarde sa môžete viac zviditeľniť, ľahšie dosiahnete úspech, viac zarobíte na cenách, ale mňa táto disciplína nijako neláka."

V Prahe jej vzdialenosť od domova pomáha preklenúť priateľ, s ktorým sa tam bližšie zoznámila. "Je to Slovák, z Liptovského Mikuláša, a so športom nemá nič spoločné." Ale to vraj ešte neznamená, že na súťažiach by ju čochvíľa mali evidovať pod iným menom. "Také plány ešte nemám," chichoce sa košická rodáčka. "Takže, keď opäť prídem domov, rodičia nemusia čakať žiadne prekvapenie. Aj keď by to náš vzťah určite nepokazilo. Škoda len, že teraz sa vídame tak málo. Oni by boli radi, keby som chodila domov aj častejšie, ale viac ako raz za dva mesiace sa to nedá."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári